Paradoxy ekonomického rastu
Ideológia neoliberalizmu svojím apelom na hospodársky rast, slobodu a konzum privádza spoločnosť na celom svete k závažným paradoxom. Spomeňme len, že ekonomický rast je v súčasnosti obmedzený iba na niekoľko vyspelých kapitalistických krajín, zatiaľ čo počet hladujúcich ľudí vo svete prekročil miliardu. V mene slobody sa krajinám tretieho sveta vnucuje model západného liberalizmu, na čo súčasná americká administratíva neváha využiť ani vojenské prostriedky. Materiálne zabezpečenie pre všetkých ako požiadavka industriálneho veku prerástlo do neobmedzeného konzumu súčasnej západnej spoločnosti. Bezhraničná honba za novými pôžitkami vedie planétu k ekologickej katastrofe, k narastaniu sociálnych nerovností a k prázdnote duchovného života. Martinezov paradox Ralf Dahrendorf vo svojej štúdii Moderný sociálny konflikt poukazuje na tzv. Martinezov paradox, ktorý čerpá z porovnania somozovskej a ortegovskej Nikaraguy. Ako uvádza, v časoch Somozovej diktatúry krajina trpela obrovskými sociálnymi nerovnosťami, no zaznamenávala relatívne vysoký ekonomický rast. Obchodné domy boli v tých časoch plné rôznorodého tovaru, ale drvivá väčšina obyvateľstva si nemohla tento tovar zadovážiť. Po revolúcii sa situácia obrátila. Obchody zívali prázdnotou, no sociálne nerovnosti v krajine v podstate vymizli. Ako píše Dahrendorf, „revolúcia pretvorila svet hojnosti pre niekoľkých na svet mála pre všetkých.“ Príklad Nikaraguy poslúžil Dahrendorfovi na to, aby poukázal na dva aspekty súčasnej spoločnosti, ktoré vedú k vážnemu sociálnemu paradoxu: buď sa krajina oddá myšlienke nespútaného ekonomického rastu, no obmedzí či celkom opomenie redistribučnú politiku, alebo sa vydá cestou napĺňania sociálnej spravodlivosti, ale spomalí či celkom zastaví hospodársky rast. V Dahrendorfovej koncepcii „životných šancí“ sa, zjednodušene povedané, ráta s hospodárskym rastom aj so sociálnou spravodlivosťou, resp. so zaopatreniami aj s oprávneniami. Ibaže politická realita ukazuje, že politika ekonomického rastu často veľmi výrazne protirečí snahám o potieranie sociálnych nerovností či úsiliu o ochranu životného prostredia. Naopak, vytváranie rozsiahleho sociálneho štátu akoby priamo protirečilo hospodárskemu rastu. Dostávame sa tak k významnému paradoxu súčasnej doby, v ktorom proti sebe stoja sociálna spravodlivosť a ekonomický rast akoby v nezmieriteľnom antagonizme. Necháme sa vydierať kapitálom? Spomínaný paradox sa dostáva ešte väčšmi do popredia v kontexte globálneho liberalizmu. Model globálneho liberalizmu je totiž založený na tzv. „stávke kapitálu“. Tá vyplýva z niekoľkých jednoduchých predpokladov: po prvé, že hospodársky rast a zamestnanosť sú závislé na investícií a tie zase do očakávanej miery zisku; po druhé, že ak sa chcú vlády udržať pri moci, musia vytvárať čo najprijateľnejšie prostredie pre kapitálové investície. Za situácie, keď štáty dokážu stále menej samostatne regulovať svoju úverovú politiku bez toho, aby brali ohľad na medzinárodné prostredie, sa čoraz viac dostávajú do pozície rukojemníkov ziskovej logiky medzinárodného kapitálu a jeho vlastníkov a manažérov. Jedinečným príkladom tohto procesu je odlev kapitálu z Francúzska po nástupe socialistickej vlády Francoisa Mitteranda roku 1981. Vhodným príkladom je aj vplyv Medzinárodného menového fondu na krajiny tretieho sveta a postkomunistickej Európy v 80. a 90. rokoch minulého storočia, ktorý globálnemu kapitálu umožňoval prístup do ich národných ekonomík. Za daných okolností imperatív ekonomického rastu neobmedzuje iba úsilie národných štátov o vyrovnávanie sociálnych nerovností, ale eliminuje aj demokratický proces, pretože globálny liberalizmus síce ponecháva liberálno-demokratické práva neporušené, no minimalizuje šance občanov ovplyvniť udalosti vo svojich krajinách – voľba ekonomicko-politických alternatív sa totiž redukuje na hľadanie stratégií schopných pritiahnuť čo najviac kapitálu. Život alebo ekonomický rast? Okrem sociálnej spravodlivosti a demokratického rozhodovania ohrozuje ekonomický rast aj spomínanú ochranu životného prostredia. Na tento fakt poukazujú najmä environmentálne hnutia a postmaterialistická ľavica. Už zakladatelia frankfurtskej školy politického myslenia M. Horkheimer a T. Adorno apelovali na záchranu civilizácie prostredníctvom jej zmierenia sa s prírodou. Na konflikt prírody a priemyselnej spoločnosti, ktorá životným prostredím vyslovene pohŕda, upozornili aj mladší frankfurtskí teoretici, vrátane E. Fromma a H. Marcuseho. Neomarxista R. Bahro nazval industriálny postoj k prírode „parazitujúcou mentalitou“ a futurológ A. Toffler odsúdil materialistickú paradigmu k zániku. Aj jeden z hlavných ideológov tzv. novej ľavice J. Habermas poukazuje na ekologické hranice kvalitatívne neriadeného nárastu a slepého rozvoja výrobných síl. Ani konzervatívni myslitelia však negatívny dosah ideológií ekonomického rastu na životné prostredie nenechávajú mimo svojich úvah. Americký konzervatívny politológ G. Sartori považuje ekonómov rastu za krátkozrakých a naháňanie neobmedzenej hojnosti označuje za príčinu nastávajúcej ekologickej katastrofy. Podobne uvažuje aj sociológ D. Bell, ktorý sa navyše pýta, či by po zavrhnutí princípu ekonomického rastu ostal kapitalizmu vôbec nejaký raison d´etre. V posledných dekádach sa environmentálna kríza natoľko prehĺbila, že vlády západných krajín začali uvažovať nad ekonomikou trvalo udržateľného rastu a podstúpili prvé nesmelé pokusy k náprave zdevastovaného životného prostredia. Napriek tomu západné spoločnosti, naďalej ovládané neutíchajúcim konzumom, nedokážu opustiť paradigmu ekonomického rastu. Veľa napovedá napríklad súčasný postoj amerického prezidenta G. W. Busha, ktorý tvrdošijne odmieta podpísať Kjótsky protokol o znížení škodlivých emisií do ovzdušia, argumentujúc poukazovaním na hrozbu spomalenia ekonomického rastu USA. Ekonomická efektivita nie je hodnotou samou osebe! Ekonomickú efektivitu pritom ťažko považovať za spoločenskú hodnotu samu osebe. Pokiaľ by bol nejaký ekonomický systém nanajvýš efektívny a produkoval by obrovské množstvo statkov, no celá táto produkcia by pripadla povedzme len jedinému občanovi, je asi absurdné hovoriť o nejakej hodnote pre spoločnosť. Preto somozovská Nikaragua, na ktorú upozornil Dahrendorf, nemôže predstavovať efektívnu spoločnosť. Efektivita ekonomického systému sa evidentne stáva hodnotou až v kombinácii s rozdelením produktov tejto efektivity, a teda v kombinácii s inými hodnotami, ako napríklad so spravodlivým rozdelením produktov v spoločnosti či so zachovaním priaznivých životných podmienok. Práve preto je, zdá sa, nevyhnutné otvoriť otázku sociálnej spravodlivosti či environmentálnej ochrany, a kým jednostranná idea ekonomického rastu pohlcuje ostatné spoločenské hodnoty, jej sila sa obracia voči nej samej. Ak je totiž efektivita v rozpore so spoločenskou predstavou o spravodlivom rozdelení jej plodov, potom nemožno hovoriť o hodnotne efektívnej spoločnosti. V danom prípade, aby sme použili analogickú deklamáciu amerického komunitaristu M. Walzera, v spoločnosti nejestvuje žiaden nadbytok (a nejde teda o efektívnu spoločnosť), pretože obrovský nadbytok niektorých jednotlivcov nie je v tomto prípade spoločenským nadbytkom, ale spoločenskou stratou. Celkom zreteľne sa tak dostávame k paradoxnej povahe idey ekonomického rastu, ktorá nie je spoločenským rastom, ale naopak, spoločenskou stratou, ktorá sa prejavuje opustením myšlienky sociálnej spravodlivosti, zanedbaním ochrany životného prostredia, obmedzením demokratickej kontroly či prehlbovaním chudoby v treťom svete. Posledný spomínaný moment si zaslúži niekoľko viet. Závislosť Tretieho sveta Tzv. teória závislosti sa zaoberá vzťahom centra a periférie v globálnom meradle a prichádza k záverom, že svetová kapitalistická sústava je v súčasnosti tvorená vzájomne prepojenými skupinami krajín: po prvé – kapitalistické centrum (USA, EÚ, Japonsko atď.); po druhé – periféria centra (vykorisťované skupiny vo vyspelom kapitalistickom svete); po tretie – centrum periférie (závislá buržoázia v krajinách Latinskej Ameriky, v Afrike a ďalších krajinách tretieho sveta) a po štvrté – periféria periférie (vykorisťované skupiny v krajinách tretieho sveta, ku ktorým sa radí poľnohospodárske a vidiecke obyvateľstvo či Indiáni v Latinskej Amerike a pod.). Okrem prvej kategórie však pozitívne efekty hospodárskeho rastu obchádzajú väčšinu sveta. Navyše, podľa brazílskeho politológa (a bývalého prezidenta) F. Cardosa sú v povojnovom svete príčinou zaostalosti závislých národov práve vyspelejšie a hegemonistické kapitalistické štáty, pretože si podriaďujú miestnu ekonomiku a vťahujú ju, rovnako ako miestnu spoločnosť, do svojho vlastného systému. Robia ju tak ekonomicky a politicky závislou. Z danej väzby potom získavajú samy oveľa viac než do nej investujú. Podstatným faktorom určujúcim túto väzbu je podľa Cardosa kapitalistická ekonomika, ktorá vytvára podmienky vykorisťovania vo všetkých troch typoch periférií. Idea ekonomického rastu prináša teda ďalší paradox – drvivá väčšina svetovej populácie na tomto raste nemôže participovať a vo svete naďalej pretrváva rozdelenie na bohatý Sever a chudobný Juh. Pripomeňme, že podľa správy OSN žije v podmienkach extrémnej chudoby vo svete vyše miliardy ľudí a viac ako 840 miliónov ľudí na následky hladovania umiera. Vylučuje sociálna spravodlivosť ekonomický rast? Keď som túto úvahu začínal Dahrendorfovou úvahou o Martinezovom paradoxe, mohlo sa zdať, že nielen idea ekonomického rastu vylučuje sociálnu spravodlivosť, ale že na ekonomický rast takto pôsobí aj sociálna spravodlivosť. V kontexte globálneho liberalizmu, o ktorom som sa takisto zmienil, sa tento dojem azda ešte zvýraznil. Pravda, ako možno povedať spolu s P. Fischerom, sociálna spravodlivosť sa ani tak neprieči ekonomickej efektivite a hospodárskemu rastu, ako skôr tzv. pleonaxii, čiže túžbe mať stále viac a viac. Je potrebné dodať, že väčšina amerických teoretikov spravodlivosti, ako napríklad J. Rawls či R. Dworkin, vychádza z modelov, v ktorých sociálna spravodlivosť nevylučuje ekonomickú efektivitu. Paradox ekonomického rastu teda nie je nevyhnutným dôsledkom idey ekonomickej efektivity. Sociálna spravodlivosť je zlučiteľná s ideou hospodárskeho rastu a rovnomernejšie rozdelenie národného bohatstva neprotirečí ekonomickému napredovaniu. Súčasná doba však túto tézu viac-menej neguje. Neoliberálny kurz, ktorý neochvejne nastupuje v celom západnom svete, úplne odbúrava sociálny štát a maximálne sa oddáva paradoxu ekonomického rastu. Na druhej strane, sú to práve voliči, ktorí svojím hlasovaním posväcujú nastúpenú cestu zvyšovania sociálnych nerovností. Dostávame sa tak k ďalšiemu z paradoxov modernej doby, ktorý formuloval už americký politológ Ch. Lindblom: „Jednou z veľkých hádaniek dvadsiateho storočia je, prečo masy voličov v slobodných demokratických voľbách nevyužijú svoje hlasy na to, aby presadili podstatne rovnejšie rozdelenie tých hodnôt, o ktoré sa všetci ľudia bez rozdielu usilujú. Vysvetlenie si žiada prinajmenšom skutočnosť, že sa o to aspoň nepokúsia.“ Rast ako samoúčel V súčasnosti sa západná spoločnosť nachádza v absolútnom zajatí ideou hospodárskeho rastu a cez prizmu ekonomických výkonov sa dnes meria takmer každý aspekt spoločenského života. Povedané habermasovsky, ekonómia kolonizuje životný svet ľudí a ekonomistický prístup k spoločenskému dianiu prináša nové a nové paradoxy. Ako si všíma napríklad G. Soros, „zvykli sme si merať pokrok podľa HNP, ale to sa rovná akceptovaniu peňazí ako základnej hodnoty. HNP meria peňažnú výmenu. Čím viac sociálneho spolupôsobenia príjme formu peňažnej výmeny, tým vyšší je HNP. Napríklad rozšírenie AIDS pri nezmenených ostatných veličinách (ceteris paribus) by sa pridalo k HNP kvôli nákladom na liečenie. To je úchylka. Základné hodnoty sa nedajú merať peniazmi.“ Na pozadí paradoxov ekonomického rastu sa zdá, že výzva rôznych teoretikov k opusteniu princípu výkonnosti, vzdaniu sa dôrazu na schopnosti a ich maximalizáciu, k odmietnutiu honby za čo najväčšou efektivitou má svoje opodstatnenie tak pre systém, ako aj pre jednotlivých ľudí. Dnes už vo vyspelých ekonomikách viac-menej samoúčelná honba za materiálnym konzumom a ekonomickým rastom musí byť prekonaná tak v záujme človeka, ako aj v záujme prírody. Kritérium kvantity by teda malo byť odstránené z jeho dominantnej pozície. „Čím viac, tým lepšie“ ako krédo industriálnych spoločností totiž, zdá sa, ovládlo všetky úrovne spoločenského života. Na makroúrovni je jeho derivátom bezhraničná honba za ekonomickým rastom, na mikroúrovni zasa chtivosť a pleonaxia západných ľudí. Samoúčelný ekonomický nárast a v rámci distribúcie pretrvávajúci triedny protiklad hŕstky vlastníkov a námezdne závislých más, ktorý liberálno-kapitalistický systém rastu podporuje, je podľa Habermasa jednou z krízových tendencií straty legitimity súčasnej buržoáznej paradigmy. Slovom, pokiaľ je už dnes industriálna spoločnosť schopná zaobstarať každému človeku dôstojný život, nie je viac nevyhnutné žiadať čo najvyšší ekonomický rast aj s jeho negatívami a paradoxmi. Oveľa podstatnejšie je zamerať pozornosť na spravodlivé rozdelenie hojnosti západného sveta, a to tak v rámci vyspelých štátov, ako aj z globálneho hľadiska. Ekonomický rast nemôže stáť v ceste hodnotám sociálnej spravodlivosti, životného prostredia, demokracie či svetovej rovnováhy. Autor je politológ
