Odchod bez sebareflexie – marketingový ťah
Človek musí byť tak trošku priaznivcom marketingovej kresťanskej demokracie, aby ocenil akt podania demisie dnes už bývalým ministrom obrany Jurajom Liškom. Muž, ktorý sa aj podľa názoru pravicových analytikov nikdy nemal stať šéfom silového rezortu, urobil iba politicky (rozumej: predvolebným obdobím) vynútený krok. Toto gesto nemôže ani náhodou nahradiť sebareflexiu celého prepolitizovaného vrcholového manažmentu ministerstva. A dôvodom na kritický pohľad späť nie je vôbec nešťastný návrat slovenských vojakov z misie v kosovskej provincii. Samozrejme, treba hovoriť aj o úpadku disciplíny. Lebo osobné záujmy jednotlivca na čele rezortu a jeho spolupútnikov, bohužiaľ, inšpirujú aj ostatných. Vari sa zvyšní členovia vlády neurazia, keď označíme rezort obrany za trochu iný, ako sú ostatné. Predovšetkým preto, lebo jeho činnosť ďaleko presahuje hranice štátu schopnosťou použiť silu voči inej krajine s cieľom posilniť vlastnú suverenitu. Suverenitu však bývalý minister pozná iba vo svojom rozhodovaní o spôsoboch uplatnenia vlastnej moci. Aj keď jej najcynickejším výrazom sa v uplynulých dvoch rokoch stalo používanie inštitúcie s nižšou právnou mocou (jeho vlastnej inšpekcie), vzťah k „posilňovaniu“ našej štátnej suverenity môžeme ukázať na viacerých známych javoch a kauzách, veľmi nejasných najmä pre ľudí, ktorí sa problematikou ozbrojených síl zvlášť nezaoberajú. Keď sú pacienti lekármi Je až príliš často opakovaným propagandistickým argumentom, že Slovensko má pomerom k počtu vlastného obyvateľstva v zahraničí veľký počet vojakov v misiách mierotvorného a iného charakteru. Šesť stoviek slovenských „misionárov“, v drvivej väčšine takpovediac vojenských robotníkov, je v zahraničí odkázaných na všestranné zabezpečenie odbornej činnosti zo strany spolupracujúcich krajín. Ruka v ruke s veľmi lacným pobytom našich vojakov napríklad v Kosove, Afganistane a Iraku, čo sa zdôrazňuje predovšetkým ako schopnosť nachádzať tzv. efektívnejšie riešenia, ide fakt, že naše úsilie presadzovať slovenských odborníkov aj na funkcie, kde sa o niečom rozhoduje, je minimálna až nulová. Nehovoriac o tom, že sa usilujeme pokiaľ možno nevydať ani korunu na investovanie do programov civilno-vojenskej spolupráce v mieste pôsobenia našich vojakov. Inými slovami, neinvestujeme do budovania nášho národného vplyvu v prostredí, ktoré do budúcna môže dosť zásadným spôsobom ovplyvniť našu vonkajšiu, ale predovšetkým vnútornú bezpečnosť. Mafiáni, dodávatelia drog, obchodníci s bielym mäsom, náboženskí radikáli a teroristi to so svojím úsilím preniknúť na naše územie budú mať o to ťažšie, o čo lepšie ich budeme vedieť včas identifikovať. Predstava, že akýkoľvek vyspelý demokratický a nakoniec aj menej demokratický štát vysiela vojakov do zahraničia, aby tam obšťastňovali miestne obyvateľstvo, je viac ako naivná. Vcelku logická ambícia a najmä schopnosť Slovenska obstáť vo vojenských misiách aj v oblasti „pretláčania“ národných záujmov v bitke o vplyv na miestne udalosti však v súčasnosti znamená prekročiť obzor väčšiny pacientov v ústave, v ktorom sa dostali do úlohy lekárov. Netreba hádam ani ozrejmovať, že ústavom je ministerstvo obrany a pacientom jeho vrcholový manažment. Zdesení lekári viac-menej dobrovoľne už dávno odišli v rytme údajných reforiem a neustále opakovaných nezmyselných reorganizácií vykonávaných za pomoci (a to je najabsurdnejšie) tých istých nenahraditeľných odborníkov na odôvodnenie a uskutočnenie čohokoľvek. Od MiG-ov po MOKYS Veľmi podobný, až zhodný prístup k budovaniu našej štátnej suverenity sa prejavil aj pri tvorbe dnes toľko kritizovanej dlhodobej koncepcie výstavby slovenského vojenského letectva a s ňou súvisiacou opravou supersonikov MiG-29 ako prakticky jediného bojového lietadla. Čo niekto prezentuje ako prejav suverenity vo voľbe hlavného zbraňového systému vzdušných síl, nie je nič iné, ako prehĺbenie technologickej závislosti od ruského partnera. Je síce pravda, že Rusko za svojho nepriateľa nemáme dôvod považovať, no za spojenca tiež asi veľmi nie. Okrem toho má celá vec ešte dve zaujímavé súvislosti. Po prvé, za mnoho stoviek miliónov korún z deblokácií sme mohli doviezť aj veci, ktoré nepotrebujú ďalšie investície do údržby v budúcnosti. Len pre príklad uveďme kvalitné nepriestrelné vesty pre všetkých príslušníkov pozemných síl a podobne. Po druhé, je naozaj pozoruhodné, že deblokovať dlh v Rusku sa nám podarilo bezprostredne pred tým, ako sa z tejto dovtedy málo solventnej krajiny stal finančný partner schopný splácať svoje záväzky v hotovosti. A to dokonca v skrátených splátkových termínoch. Možnosť upevňovania suverenity v oblasti utajeného spojenia a velenia predovšetkým na taktickom stupni riadenia činnosti jednotiek v boji má na súdobej kvalitatívnej úrovni riešiť kontrakt so známym názvom MOKYS. Žiaľ, všetko je trochu inak. Nemožno tvrdiť, že by sme amerického partnera v kontrakte s rezortom obrany mohli viniť z iných ako ekonomických záujmov. Lenže tak jeho ponuka, ako aj ponuky ostatných uchádzačov v tendri mala byť posudzovaná nielen z hľadiska ceny, ale predovšetkým z hľadiska ochoty vykonať okrem dodávok zariadení a ich sprevádzkovania aj presun technológie. Politické rozhodnutie, že viac zaváži bližšie nešpecifikovaná, a preto tender zahmlievajúca schopnosť logistickej podpory, nás posúva do polohy niečoho, čo môžeme nazvať banánovou republikou. Pustiť si zahraničnú firmu do fungujúceho systému, ktorý v čase, ktorý je najcitlivejší na únik informácií súvisiacich s prípravou na boj, zabezpečuje ochranu utajovaných skutočností, je viac ako rozporuplné. Horúci problém tendrov Aby sa Slovensko banánovou, teda nesuverénnou republikou nestalo, je nevyhnutné zamyslieť sa aj nad celým konceptom budovania takpovediac „neinfraštruktúrnych“ ozbrojených síl. Koncepcia má údajne podľa vzoru najvyspelejších armád demokratického sveta využívať služby civilných podnikateľských subjektov. Od prípravy stravy pre vojakov až po údržbu bojovej techniky. Áno, je pravda, že ozbrojené sily na začiatku tretieho tisícročia nemôžu ostať „molochom“, ktorý v sebe živí neefektívne servisné a podporné subjekty žijúce len z toho, čo im pridelí ministerstvo obrany zo svojej rozpočtovej kapitoly, teda z peňaženky občanov Slovenska. Je však miera viac či menej skrytej privatizácie a budovania bezbrehej závislosti na aj tak monopolných (vyvolených) dodávateľoch mnohých služieb tou najsprávnejšou metódou? To, že asi nie, potvrdzujú okrem skúseností zo zahraničia aj inak dosť mlčanliví politici, vrátane členov branno-bezpečnostného výboru Národnej rady. Ťažko uveriť, že by sa chceli pri tejto príležitosti iba zviditeľniť. V každom prípade ide o dosť horúci problém. Dokazuje to najmä na všetky štyri nohy krívajúci spôsob výberu dodávateľov materiálu a služieb. Prípadov oprávneného podozrenia, že nie všetko bolo v tendroch na dodávateľov v poriadku, je za čas „minis(š)trovania“ Juraja Lišku viac ako dosť. Od už spomínanej opravy lietadiel a tendra na systém MOKYS cez zrušené verejné obstarávanie na dodávku terénnych vozidiel až po výber dodávateľa hračiek typu jojo a prezervatívov s heslom Ukáž sa. Dôvodov na sebareflexiu a najmä prehodnotenie prístupov k riešeniu nahromadených problémov je teda v rezorte obrany po odchode ministra Lišku z funkcie viac ako dosť. Aj keď je to veľmi potrebné, je málo pravdepodobné, že k nej v čase blížiacich sa volieb vôbec dôjde.
