postrkotárium

"Zlými psami, čo hryzú spoločnosť do zadku, by mali byť mladí škandalisti – autori aj novinári,“ hovorí Kornel Földvári. S jeho postrehom možno len súhlasiť.
Počet zobrazení: 958
  1. "Zlými psami, čo hryzú spoločnosť do zadku, by mali byť mladí škandalisti – autori aj novinári,“ hovorí Kornel Földvári. S jeho postrehom možno len súhlasiť. Určite predovšetkým mieril na svet kultúry. Na svet osamelých a nesmelých ostrovčekov, z ktorých kultúra Slovenska týchto dní pozostáva. Nie sú to nejaké významné ostrovčeky, takže dávať ich hneď do súvisu čo len so stredne silným vlnobitím, je neadekvátne. Tie ostrovčeky sú také drobné a nestrategické, že oceán by si ani nevšimol, keby ich zaplavil. Optimistickejšie povedané: oceán ich (azda nikdy) ani nezaplaví, lebo nestoja za to. Lebo z diaľky vyzerajú ako (už) zaplavené. Ale rýchlo späť k psom, ktorí by mali hrýzť „spoločnosť do zadku“. Földvári tou spoločnosťou určite myslel aj spoločnosť politickú. My však zostaňme pri kultúre. Kultúrny život na Slovensku, alebo teda život kultúry, alebo teda dianie v živote kultúrnych dejateľov a činiteľov, alebo teda činnosť ľudí od kultúry, sa podobá na tvárnu plastelínu. Našťastie. Čiže ju (tú plastelínu, mäkkú, poddajnú hmotu napríklad aj literatúry) neutvárajú len dobrodinci, mecenáši, spasitelia, zastrešovatelia, básnici a rečníci vzletných, patetických, pobožných, láskavých, poučných, terapeutických, utešených a utešejúcich, takých tých ľudských (teda takých, z ktorých sála ľudské teplo, chápavosť, zmysel pre pohodovú banalitku, malé vo veľkom, gigantické v ešte menšom, cit pre rurálne, a predsa kozmické) príbehov, ale čertíci, zlomyseľníci, podpichovači, rebelanti, provokatéri, zatrpknutí – sociálni i kultúrni – bezdomovci, posmeškári, pochybovači, minisavonarolovia, skrátka, nespratníci najrafinovanejšieho zrna. Vďaka ani nie tak týmto (týmto posledne posledne spomenutým, týmto druhým, posledným, no nie najposlednejším), ako skôr charakteru plastelíny ustrnutie nehrozí. Aj keď to dnes vyzerá všelijako. Vyzerá to tak, že sa už dlho nič neudialo, že sa ani teraz nič veľké nedeje a podľa všetkého ani v najbližšom, ba ani v o čosi vzdialenejšom období budúcnosti sa nič hlasité, krikľavé, strhujúce neudeje. Všimnite si, prosím: už to nemusí byť veľké, podmanivé, majestátne; stačí, ak to bude len trošku hlasité. To čosi, čo by sa malo udiať. Hoci, nevedno, prečo by sa čokoľvek malo. Títo posledne spomenutí ďobú do tej plastelíny, zanechávajú v nej svoju stopu, buď do nej pichnú ukazovákom alebo palcom, to zas hánkami do nej zatlačia, ba aj kopnú, napľujú, šliapnu do nej... Do tej hmoty tvárnej, mäkkej, preteplenej. Podstatné, že ju tvarujú. Podstatné, že jej (dočasne) konečné tvary neodrážajú predstavy len jediného tábora. Ich samopašný vklad však nik neocení. Ach, niežeby, niežeby bolo dajako veľmi treba. Netreba. Takéto vklady sa predsa nikde na tomto guľatom (hranatom) svete necenia. Keby sa akýmkoľvek spôsobom cenili, rebelantstvu a vylomeninkárom by odpadol hrebienok. Nič horšie ako spoločenské ocenenie! Z toho nech sa pekne radujú len tí, čo si myslia, že plastelínu možno naveky zmraziť do podľa nich ideálnej podoby. Chápem Földváriho výkrik (zatiaľ stále) do nezaľudnených, nezavlažovaných končín. Aj Ján Krstiteľ sa musel živiť larvami a kobylkami. Chápme však aj to, že Slovač rebelov nemá (domácich, zápecníckych ako Mikla sem nepočítajme), nechce mať a tento fakt by nikoho ani nemal bolieť. Prežiť, pretĺcť sa, nehladovať, postarať sa o seba i druhých je predsa úloha prirodzenejšia a posvätnejšia ako stále do čohosi ďobať, to do výkaliska to zas do hniezda osami rozbzučaného. Evolucionisti a genetici tvrdia, že sme (ako ľudský druh) na počiatku počiatkov vyliezli z akejsi polievky. Dovolím si predpokladať, že to bola polievka dosť sýta, hustá, priam kašovitá. Bola to horúca kaša. A my sme neboli tí, čo chodili okolo nej. Bolo to bahno, plastelína. Také prostredie je nám od prírody (od prirodzenia) blízke, útulné, láskavé, hrejivé. Dodnes v tej plastelíne žijeme. Inak by sme nežili. Len si to neuvedomujeme. V takých chvíľach tuhneme, strnieme, meníme sa na uhlie. Koniec koncov, ani uhlie niet prečo zatracovať. V dnešných energeticky rozkývaných časoch? Božechráň! Do ohníka ho priložiť, pod kotlom s ďalšou polievkou prikúriť!
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984