Obhajoba čohokoľvek
1. Podľa Dostojevského ak nie je Boh, potom je dovolené všetko. Pod tým všetkým Fjodor Michailovič rozumel zrejme páchanie explicitných zločinov, napríklad úžeru, vraždu, krádež, týranie, vykorisťovanie, bohorúhačstvo. Kto vie, či si tento ruský velikán naozaj myslel, že svojou hráčskou vášňou a písaním neubližuje, alebo ubližuje menej, ako ktorýkoľvek zákernejší zloduch pokropený krvou svojej obete. Predstava o správnom a nesprávnom, o tom, čo je pre tých druhých dobré a čo škodlivé, je hermeticky (beznádejne) uzavretá v našej hlave a so (skutočným?) stavom vecí má máločo spoločné. Katolícky filozof Chesterton vraj povedal, že keď človek prestane veriť v Boha, nezostane bez viery, pretože v tej chvíli je pripravený uveriť v čokoľvek. Niet pochýb, že pre Chestertona – a väčšinu katolíckych ovečiek – to čokoľvek (teda to čosi, čo prichádza ako náhrada namiesto obnoseného náboženstva) je čímsi nízkym, odporným, groteskným, lacným, opovrhnutiahodným. Spomínaného Chestertona citoval vo svojom článku (Pre niektorých ľudí Boh nie je dosť veľký) taliansky spisovateľ Umberto Eco. Ten si ktovie prečo zmyslel, že v predvianočnom a vianočnom čase zaútočí na okultizmus a hneď aj na Da Vinciho kód Dana Browna: „´Smrť Boha´ – alebo aspoň postupné umieranie kresťanského Boha – sprevádza zrod množstva nových modiel. Rozmnožili sa ako baktérie na mŕtvole kresťanskej cirkvi: od čudesných pohanských kultov až po hlúpe, od kresťanstva odvodené povery Da Vinciho kódu. Je až pozoruhodné, koľko ľudí zobralo túto knihu vážne a myslia si, že je pravdivá. Jej autor Dan Brown stvoril celú armádu horlivých nasledovníkov, ktorí veria, že Ježiš nebol ukrižovaný: oženil sa s Máriou Magdalénou, stal sa francúzskym kráľom a založil vlastnú podobu slobodomurárskeho rádu.“ Treba oceniť, že Eco otvorene priznáva, že kresťanská cirkev (zrejme mal na mysli katolícku cirkev – Talianovi takúto drobnú nepresnosť môžeme, nazdávam sa, pokojne odpustiť) je mŕtva. Zaujímavé však je, že spomína nejaké „čudesné pohanské kulty“. Z akého pohľadu sú čudesné? Zrejme existujú pohanské kulty také i onaké, teda pohanské kulty čudesné, a potom tie, ktoré v očiach kresťanov sú OK, čiže sú menej čudesné alebo vôbec nie sú čudesné. Pohanské sa pravdepodobne chápe ako synonym pre nekresťanské, teda pre to chestertonovské čokoľvek. Umberto Eco sa nazdáva, že je hlúpe a smiešne neuveriť, že Ježiš bol ukrižovaný. Hodnoverných historických dôkazov o Ježišovej fyzickej existencii a o jeho poprave je však ako šafranu. Ten, kto verí, že Ježiš žil v celibáte a bol za svoje bohumilé názory ukrižovaný, sa v ničom neodlišuje od toho, kto si myslí, že Ježiš bol politický rebel a spával s Máriou z Magdaly, alebo prípadne vôbec nemal fyzické, ale len duchovné či éterické telo. Jednoducho popri vysokej pravdepodobnosti toho, že osoba menom Ježiš vôbec neexistovala, alebo v najlepšom prípade šlo o pološialeného vizionára lokálneho, a nie globálneho významu, je celkom jedno, či Ježiša ukrižovali alebo nie. Rovnako ako je jedno aj to, či založil alebo nezaložil slobodomurársky rád. V tomto spore totiž nestojí proti sebe pravda a lož, múdrosť a hlúposť, ale dve mysteriózne, a práve preto aj mystifikujúce legendy. Ecova snaha dokázať – a to aj prostredníctvom citátu z románu takého neznaboha, akým bol James Joyce –, že lepšia je „absurdnosť, ktorá je logická a súvislá“, ako tá, „ktorá je nelogická a nesúvislá“, je nielen úbohá, ale aj arogantná a nebezpečná. Ak potom Eco obviňuje okultizmus zo spriaznenosti s fašistickým ideami, dostáva sa len do banálnej pozície zlodeja, ktorý kričí, chyťte zlodeja. Jeho článok, žiaľ, neviem pochopiť nijak inak, len ako podporu ďalšej a čoraz radikálnejšej fašizácie kresťanstva. Darmo sa dovoláva potreby skepsy. 2. Ecov článok vypovedá o hlbokej (priam rurálne kresťanskej) nevraživosti voči okultizmu. Pretože preňho je jasné, že hoci je kresťanská viera absurdná, je aspoň logická. Pre mňa, ktorý rozhodne nie som ateista, a pre tých, ktorí ateistami rozhodne sú, to až také jasné nie je. Ja nechápem už len to, ako môže niekto zo sveta vydeľovať javy absurdné a neabsurdné (podľa akých kritérií? v mene čoho?) a nie ešte to, že absurdné sa ďalej delí na logické a nelogické. A potom: odkiaľ tá istota, že pre človeka je lepšia absurdnosť logická ako nelogická? A potom: odkiaľ to presvedčenie, že tradície kresťanstva patria do chlievika logických absurdít a čokoľvek iné a čudesné pohanské do chlievika absurdít nelogických? Aj keď Eco hádže okultizmus a pohanské kulty do jedného vreca s fašizmom, musím povedať, že práve fašizmus, ktorý vyústil do mechanizácie masovej smrti, sa mi javí ako logická absurdnosť. Inak by mašinéria koncentračných táborov sotva mohla tak hladko fungovať. Jeden môj známy, aj v zahraničí uznávaný matematik a filozof tvrdí, že kresťanstvo síce má svoje chyby, no keby ho nebolo, bolo by na svete niekoľkonásobne horšie, ba až neznesiteľne. Brutality vo svete bolo, napriek tomu, že na Západe dve tisícročia kraľuje (mierumilovná) kresťanská ideológia, viac než dosť, no bolo by jej ešte viac, keby ľudí nebrzdilo desatoro a Ježišovo prikázanie lásky k blížnemu... Odkiaľ to ten môj známy s takou istotou vie? Nahliadol azda v dajakom mystickom stave či chemickom tranze do tajov minulosti i budúcnosti? Spor medzi okultizmom (ezoterizmom, nelogickou absurditou) a kresťanskou tradíciou (cirkevnými inštitúciami, absurditou logickou) sa mi zdá umelý, umelo nafukovaný. Ak som totiž schopný (a ochotný) uveriť mystériu kresťanstva, tak potom nemám dôvod neprijať mystériá okultné. Ak odmietnem okultné s tým, že ja som kresťan, nedopustím sa farizejského gesta? Veď predsa okultista i kresťan sa spoliehajú na neviditeľnú silu, na silu nadprírodnú, na nadprirodzený zásah. Podstatu kresťanských rituálov tvoria prevzaté fragmenty starovekých okultných tradícií. Rovnako aj moderný a postmoderný okultizmus sa v mnohom opiera o kresťanské symboly a obrady. Kresťan, ak uverí dogmám svojej viery, už sa správa ako okultista. Pretože premena tela Kristovho nie je ničím iným, než okultným procesom, alchymistickou alegóriou. A okultista, ktorý verí (alebo poznáva), že jestvuje aj iný svet (kráľovstvo nebeské nie je z tohto sveta), môže byť (okrem iného aj) kresťanom. A ak podľa kresťanov je okultizmus niečo, čo sa ich Bohu neľúbi, potom opäť prichádza na rad stará ošúchaná otázka: Prečo ich Boh postváral veci, ktoré sa mu neľúbia? 3. Európa akosi priľahko uverila, že na šírom svete niet náboženstva lepšieho ako je kresťanstvo. Pritom ono je len malým úlomkom veľkolepej antickej civilizácie. Úlomkom úlomku. Kresťanstvo je asi takým jednostranným, zjednodušeným, spotvoreným íverčokom odfrnknuvším z akéhosi neznámeho (mocného) antického alebo dokonca predantického magického nábožensko-filozofického kmeňa, akým je napríklad krišnaizmus, predstavujúci jednu z mnohých vetiev hinduizmu. Ak nerozumieme hinduistickému výkladu vesmíru a síl v ňom pôsobiacich, sotva môžeme hlbšie preniknúť do jadra krišnaizmu, šivaizmu, ba trúfam si povedať, že aj budhizmu, ktorý svoje psychoanalytické teórie a meditačnú prax postavil len na jedinej línii (rádža joga) obrovského systému jogy. Nerobme si ilúzie: s kresťanstvom je to podobne. Nemôžeme porozumieť útržkom a skomoleninám a povykrúcaným a poprekrúcaným inotajom (palimpsestom) Ježišových kázní, kým nepoznáme korene, z ktorých kresťanstvo vyrástlo. Vlastne už ani nemáme šancu. Budhisti a krišnaisti sú v porovnaní s kresťanmi vo výhode: hinduizmus, tradičná spoločnosť Indie, stále nie dostatočne poznačená dôsledkami priemyselnej revolúcie, im umožňuje vracať sa hlboko, spoľahlivo a detailne k najranejším koreňom. Ak, pravda, ešte majú o ne nejaký záujem. V prípade kresťanstva môžeme tápať kdesi na predmestiach starej gréckej filozofie, mitraizmu, mazdaizmu, judaizmu či egyptských kultov. O koľko úplnejší pohľad na dejiny a povahu kresťanstva sa naskytne, ak venujeme náležitú pozornosť aj cirkvami i štátmi nenávidenému gnosticizmu, heréze, apokryfným textom a ezoterickým tradíciám. Súčasných kresťanov (opäť) charakterizuje hlboký nezáujem o komplexnejší, multiplikovaný, flexibilnejší spôsob nazerania na svet. Sú to robotické, zautomatizované bytosti, ktoré sa vôbec v ničom neodlišujú od davu zhypnotizovaného reklamami a ponukami hypermarketov. Dalo by sa povedať, že dnes sú pánmi robotizmus, zombizmus, madmaxizmus a že vlastne nezáleží na tom, či ste prívrženec Britney Spearsovej alebo Ježiša Krista. Ponuka kresťanských kníhkupectiev, plných zjednodušených, predžutých, instantných, sentimentálnych textov, je určená zhypnotizovaným robotickým bytostiam. Výroky Ježiša synoptických evanjelií, poznačené vysokým stupňom konfúznosti, nesúrodosti, hystérie, paranoje a naivity, sú výbornou pôdou pre instantnú teologickú literatúru, ktorá myslenie robotických bytostí len ďalej primitivizuje a tu a tam vyprodukuje nejaký ten katolícky sexsymbol, na ktorý čaká sľubná kariéra v reláciách typu Slovensko hľadá Superstar... 4. Zbytočne vydesený (slovenský) kresťan v súčasnosti má najväčší strach z relativizmu. Takýto strach môže mať len matrixová bytosť – čiže bytosť závislá od mlieka (opiátu) prýštiaceho z tučného prsníka materskej inštitúcie (Matka Cirkev), bytosť programovo udržovaná v košiari nevedomosti, bytosť, ktorá si namýšľa, že niekde v tomto vesmíre jestvuje kus pevnej, neotrasiteľnej pôdy, bezpečné miestečko, kam sa môže pred všetkými hmlistými, rozochvenými, nestálymi, ambivalentnými javmi (siluetami) uchýliť. Koniec koncov, uchýliť sa môže – do „úchylku“ zvaného cirkev. Do temnej, Platónovej jaskyne. Nijaká pôda však nie je dosť hustá, dostatočne nepriepustná, aby ju jedného dňa vlhkosť nerozmočila. Niet takej hory, ktorú by dážď a vietor časom nerozdrvili. Niet takých brehov, ktoré by rieka neprispôsobila svojmu pohybu. Kresťania, skrátka, schvátení údesom z relativizmu, sa usilujú uchrániť pred zosuvom pôdy, pričom ani nepoznajú podstatu takého zosuvu. Pretože si zapchávajú uši a nedovolia relativizmu, aby ich aspoň troška poučil o prírodných katastrofách. Boja sa neznámeho. Strach z neznáma je vraj prirodzený. To je obrovský omyl. Ako sa možno báť toho, čo nepoznám? To, že si kresťan nevšíma, do akého ľahostajného a krutého sveta ho jeho Boh zasadil (vsotil), je len projekciou toho, čo sa odohráva v jeho vnútorných krajinách (emotional landscapes). Tam totiž zosuvy pôdy prebiehajú neustále. Zosuvy v dušiach kresťanov otriasajú základmi západnej civilizácie najväčšmi. A tak sa kresťania (často nevedomky) horlivo podieľajú presne na tom, čoho sa obávajú: na zničení vlastnej civilizácie. Kresťanská nevšímavosť voči krutosti vesmíru je nevšímavosťou jednotlivca k sebe samému. Mŕtvola pribitá na kuse dreva by sa nestala symbolom kresťanstva, keby tým, ktorí takýto desivý sadomasochistický náboženský symbol vymysleli, niekto klincami prerazil dlane. Nevymysleli by Boha, ktorý bez váhania nechá popraviť vlastného syna. A Anton Srholec by nevypisoval také obludnosti, ako napríklad: „Aj dnes sú chudobní a bezdomovci, ktorí prijmú dieťa v skromných podmienkach, kde síce nespievajú anjeli, ale ľudská rodina a naša spoločnosť ho prijme v nádeji, že z neho bude hodnotný človek a občan... Nevieme zabudnúť na to chudobné dieťa za dedinou a cítime sa troška vinní, či aj my sme ho tam neposlali... Aj dnes sú ohrozené narodené i nenarodené deti.“ Tieto výroky svedčia o tom, že kresťanom ešte stále nedošla súvislosť medzi rozmnožovaním sa a znásobovaním (aj ľudskej) biedy. Stále im nedošlo, že kresťanstvo sa nemôže obmedzovať iba na občasnú dobročinnosť a poskytovanie polievky žobrákom, ktorých príchod na svet tak vášnivo podporujú napríklad prívrženci hnutia Pro life... Kresťanská viera (a vlastne asi každé náboženstvo) inšpiruje ľudí k patologickým táraninám. Jedna z čitateliek kresťanského bulvárneho týždenníka .týždeň sa neostýchala napísať takéto čosi: „Ale Boh, náboženstvo, cirkev – to nie je klub pre ´the best people´. To je nemocnica pre masy hriešnikov.“ Problém je v tom, že návštevníci našich kostolov sa automaticky považujú za vyvolených, za the best people, za čosi vyššie. A ak väčšina z nich, hoci aj podvedome, cirkev chápe ako elitnú kliniku, je to úplne v poriadku. Lebo cirkev je skutočne nemocnica – nemocnica plná nemocných myšlienok, nemocnica, v ktorej sa psychopati hrajú na doktorov. A títo vyšinutí doktori – a nie Ježiš – rozhodujú o tom, čo je a čo nie je hriech, z ktorého sa potom treba (pod hrozbou večného zatratenia) liečiť. 5. „Ľudia sú náboženské bytosti. Psychologicky je veľmi ťažké ísť životom bez zdôvodnenia a bez nádeje, ktorú poskytuje náboženstvo“, píše Umberto Eco. Má pravdu. Parafrázajúc marxistov: náboženstvo je morfium. Morfium, ktorým sa v nemocnici zvanej cirkev zmierňuje utrpenie života. A aby sme sa od nemocničného prostredia neodchýlili a pritom sa zbavili odóru narkotík: náboženstvo je (aj) náplasť. Touto náplasťou sa prelepuje rana buď aby nešpatila telo, aby sa čosi skrylo, alebo aby sa do rany nedostala dajaká tá nákaza. Alebo sa zalepujú oči, výhľad na svet. Ďalej Eco píše: „Náboženstvá sú systémy viery, ktoré ľuďom umožňujú zdôvodniť ich existenciu a ktoré nás zmierujú so smrťou. V Európe sme za posledné roky svedkami ochabovania organizovaného náboženstva. Viera v kresťanských cirkvách upadá. Ideológie, ktoré sľubovali, že náboženstvo nahradia (ako napríklad komunizmus), napokon vo veľkom a pred očami verejnosti zlyhali. A tak všetci stále hľadáme niečo, čo každého z nás zmieri s nevyhnutnosťou vlastnej smrti.“ Aj v tomto má Eco pravdu. Hýbateľom duchovného života je fakt smrti. Polemizovať by sa dalo o zlyhávajúcich ideológiách. Komunizmus síce zlyhal, ale jeho mechanizmus nie. Ten sa môže kedykoľvek vrátiť v oveľa desivejšej forme, poučený skúsenosťami fašizmu i komunizmu. A je staršieho dáta ako komunizmus. Koniec koncov, matkou totalitného a autoritárskeho (hierarchizovaného) systému bola, je a bude cirkev. To z jej lona vyhupli do tohto Slzavého údolia hravé a vynachádzavé príšerky komunizmu i fašizmu. Útlak, cenzúra, špehovanie, udávanie, mučenie, propaganda, davová psychóza, masová smrť – to všetko cirkev veľmi dobre ovládala stovky rokov pred nástupom totalitných ideológií. Eco má pravdu aj v tom, že náboženstvá nás zmierujú s nevyhnutnosťou vlastnej smrti. Kto nás však zmieri so životom? Aj keď v smrti iných celkom egocentricky vidíme (vraj) len (a len) vlastnú (budúcu) smrť, predsa je len veľmi bolestivé zostať nažive a prizerať sa postupnej strate blízkych. Kto nás zmieri s takouto bolesťou? Katolícka filozofka Simone Weilová hovorí: „Bůh nemá slovo, jímž by řekl stvořené bytosti: nenávidím tě. Ale stvořená bytost má slova, aby Bohu řekla: nenávidím tě. V určitém smyslu je stvořená bytost mocnější než Bůh. Může Boha nenávidět, zato Bůh ji nenávidět nemůže.“ Možno práve v takejto nenávisti sa skrýva zmierenie s vlastnou bezmocnosťou i opustenosťou a tým aj zmiernenie útrap, ktoré sú spôsobené myšlienkami na smrť. Ak náboženstvo zmierňuje našu úzkosť zo zániku, prečo čokoľvek, čo má ambície náboženstvo nahradiť, zastúpiť a takisto nás zmierovať so smrťou, je hneď opovrhnutiahodné? Zmyslom filozofie je, podľa Sokrata, zaoberať sa smrťou. Sokratovu filozofiu nemožno nazvať organizovaným náboženstvom. Je preto zoči-voči faktu smrti horšou útechou? Sokratova filozofia tu bola prv než kresťanstvo a bez nej by nebolo ani Kristových slov. A bez Platóna by aj ten dnešný okultizmus vyzeral asi inak. To je jedno: kresťanstvo i okultizmus pochádzajú z toho istého zdroja. Prečo by rôzne prúdy okultizmu (ezoterizmu) vo veľkom dialógu, ktorý po svoj celý život v takej či onakej podobe vedieme so smrťou, mali byť podradnejšími utišovadlami ako ktorékoľvek náboženstvo? Alebo ako čokoľvek iné? Keď už sme raz také bytosti, ktoré sa potrebujú čímsi balamutiť a omamovať, aby mali vôbec silu prežiť?
