Dagmar Rostandt a jej Six Faces

Speváčka Dagmar Rostand sa kultúrnej verejnosti predstavila v muzikáli Dracula, kde stvárnila hlavnú ženskú postavu Lorraine.
Počet zobrazení: 2072
23-m.jpg

Speváčka Dagmar Rostand sa kultúrnej verejnosti predstavila v muzikáli Dracula, kde stvárnila hlavnú ženskú postavu Lorraine. Okrem toho účinkovala v inscenácii My Fair Lady, fanúšikovia ju mohli vidieť v muzikáli Mníšky, ďalších priaznivcov potešila debutovým albumom Možno si na mňa zvykneš. Vystupovala so sprievodnou kapelou In a ako sólistka spolupracovala s Big Bandom Gustava Broma. Na jej súčasné profesionálne aktivity, blízke i vzdialenejšie plány i na to, ako bude tráviť nastávajúce vianočné sviatky, sme sa Dagmar Rostandt opýtali v nasledujúcom rozhovore. Ktoré z vašich plánov sa vám podarilo uskutočniť od nášho posledného rozhovoru? Konal sa približne pred štyrmi rokmi. Tešili ste sa vtedy na nahrávanie vášho druhého albumu. Mali ste celkom zreteľnú predstavu, ako by mal vyzerať, rovnako aj o jeho realizačnom tíme... - Priznám sa, že odvtedy, a týka sa to aj spomínaného albumu, som mnoho vecí začala, no takmer ani jednu z nich som nedokončila. Napríklad sa mi podarilo zostaviť kapelu, s ktorou som chcela spomínaný album nahrať. Žiaľ, skôr, ako došlo k samotnému nahrávaniu, kapela sa rozpadla. Znamená to, že skutočným dôvodom, prečo sa na pulty predajní nedostala vaša „druhotina“, bol rozpad vašej kapely? - Dôvodov bolo viac. Dôležitú úlohu zohral i fakt, že som opakovane začínala spoluprácu s rôznymi novými nádejnými manažérmi či producentmi. Napokon však i oni po profesionálnej stránke totálne sklamali. Môžete byť konkrétnejšia? - Vôbec nepracovali tak, ako sme sa pôvodne dohodli. Ak išlo o finančné záležitosti, vyslovene ma podvádzali. Iní boli zasa absolútne neschopní. Veľmi rýchlo som zistila, že akákoľvek ďalšia spolupráca s nimi nemá význam, a preto som ju radšej ihneď ukončila. Možno som i ja urobila chybu, keď som na začiatku každému z nich dôverovala. Neraz totiž narozprávali a nasľubovali veľmi veľa. Nikdy nezabudli zdôrazniť, že sa o všetko postarajú, len je potrebné zohnať sponzora. A potom vraj bude všetko podľa mojich predstáv. Raz sme už dokonca mali natáčať videoklip k mojej novej skladbe, no realizácia tohto projektu v poslednej chvíli stroskotala. Samozrejme, z ekonomických dôvodov. I napriek predchádzajúcemu pesimistickému konštatovaniu sa vám určite podarilo niektorý z vašich projektov dotiahnuť do konca... - V roku 2004 som nahrala pieseň, ktorá sa dostala do médií. Hudbu som skomponovala sama, rovnako som k nej napísala text. Skladba sa volá Vytetuj ma a vyšla ako singel. Nahrala som ju v kamarátovom štúdiu s niekoľkými ďalšími hudobníkmi, ktorých som poznala z minulosti. Vedela som, že sa na nich po hudobnej stránke budem môcť spoľahnúť. I keď sa táto pieseň vysielala a vysiela vo viacerých rádiách, chýba k nej videoklip. Opäť platí to, čo som už povedala. Zodpovední ľudia, ktorí sa mali na výrobe klipu podieľať, profesionálne zlyhali. Nepomohlo ani to, že som chcela časť nákladov na výrobu klipu hradiť z vlastných zdrojov. Summa summarum, ak ide o posledné 2 – 3 roky, mala som na spolupracovníkov smolu. Na všetkých určite nie... - Jedna z mála pozitívnych vecí je, že som teraz v lete stretla Roba Rista – bubeníka zo skupiny Made To Mate. Vypočul si moju skladbu Vytetuj ma a celkom sa mu zapáčila, čo ma, samozrejme, potešilo. Vraj ide o jednoduchú, no výbornú vec. Viete, ja si veľmi nedôverujem, najmä ak ide o komponovanie. Doma v zásuvke mám veľa vlastných pesničiek, ktoré by som chcela v budúcnosti nahrať. Skrátka, spomínaná pieseň sa Robovi zapáčila. Navrhol mi, či by som niektoré z tých mojich skladieb nenahrala v štúdiu, ktoré patrí jeho kamarátovi. Spolupracovala by som s hudobníkmi z dnes už neexistujúcej skupiny Made To Mate. Okrem toho, že títo chalani sú výborní muzikanti, možno to o nich povedať aj ako o aranžéroch. Za všetko hovorí azda to, že spolupracujú s takými speváckymi veličinami ako Richard Müller či Jana Kirschner. Následne títo chalani vynikajúco zaranžovali a nahrali jednu moju pesničku, volá sa Pohreb bielej vrany. Hudbu som opäť skomponovala ja, text napísal Miro Jurika. Vnímala som to tak, že sa už reálne začalo nahrávanie môjho druhého albumu. Tak som sa tešila! Natrafila som na fantastických spolupracovníkov, k dispozícii bolo výborné hudobné štúdio. Napokon sa nahrávanie neuskutočnilo. Prečo? - Opäť zohrali hlavnú úlohu peniaze, projekt stroskotal na sponzorovi. Sľúbil, že ma finančne podporí, slovo však nedodržal. Napriek tomu ste skladbu Pohreb bielej vrany nahrali. Azda nebude už hotová pieseň ležať niekde na dne zásuvky, namiesto toho, aby sa vysielala v médiách? - Na tejto skladbe treba doladiť niektoré detaily, potom ju vydať ako singel a následne ponúknuť médiám. Nahrávanie ostatných piesní je nateraz z ekonomických dôvodov zablokované. Z toho, čo ste doteraz povedali, možno usudzovať, že vaše úsilie sa zredukovalo na nahrávanie vášho druhého albumu. Vy ste však mali množstvo ďalších zaujímavých aktivít. Účinkovali ste v muzikáloch Dracula, Mníšky, v inscenácii My Fair Lady, spievali s Big Bandom Gustava Broma, koncertovali ste so skupinou In. Všetko je už iba minulosť? - Z divadla som odišla, rovnako aj z Big Bandu Gustava Broma. Konala som tak preto, aby som sa mohla venovať len spevu či vlastnej tvorbe – komponovaniu hudby a písaniu textov. Ako už viete z predchádzajúcich odpovedí, zatiaľ mi to nevychádza. Nie je vylúčené, že na tom trocha nesie vinu aj moja nešikovnosť. Navyše, opakovane zlyhávali moji manažéri, momentálne nemám žiadneho a ani žiadneho mať teraz nechcem. Ako dôvod uvediem jeden konkrétny príklad. Celkom nedávno som začala spolupracovať s novou manažérkou, jej projekt sa však už počas prvej akcie ukázal ako zlý. Bola úplne neschopná. Vy ste sa však sama usilovali o realizáciu vlastného projektu, založenia dievčenskej kapely. Môžete o nej niečo povedať? - Nechcem, aby tento rozhovor vyznel ako moja veľká sťažnosť, ale žiaľ, ani tento projekt mi nevyšiel. Opäť ma len pripravil o čas a energiu. Skutočne, podarilo sa mi založiť dievčenskú kapelu. Natočili sme aj prezentačný videoklip, k dispozícii boli naše propagačné materiály. A o našu „babskú“ kapelu bol záujem! Každé z tých dievčat bolo výnimočné, či už ako osobnosť alebo svojím výzorom. Boli ste teda na najlepšej ceste presadiť a prezentovať na Slovensku niečo nové, originálne... - Žiaľ, aj tie dievčatá, okrem jednej, o ktorej sa zmienim neskôr, zlyhali. Prestávali cvičiť, na skúšky chodili nepripravené. Neskutočne ma to štvalo. Ja som však už popritom rokovala s ľuďmi, ktorí by náš projekt, čisto dievčenskú kapelu, finančne aj organizačne zastrešili. Nepripravené som ich však nemohla vziať do štúdia. Ak mali totiž niečo zahrať na skúške, nebolo to zďaleka ono. V tomto prípade boli naše propagačné materiály, hoci vynikajúce, celkom zbytočné. Napriek tomu, že ste boli, ako vy hovoríte, samé „baby“, nevedeli ste sa dohodnúť, zorganizovať? - Pôvodne som si myslela, že práca s dievčatami bude naozaj jednoduchšia. A nebola? - Figu borovú! Oni boli, ak išlo o spoľahlivosť a pripravenosť, horšie ako chalani! Nemohli sme byť predsa dievčenskou kapelou, ktorá príde na pódium a bude spievať na playback! Niektoré z tých kočiek si mysleli, že sa stanú hviezdami len pre ich vlastný pôvab. Veľmi sa však mýlili. Podľa toho, čo hovoríte, možno usudzovať, že ste mali počas posledných rokov v profesionálnej oblasti skutočne smolu. Nezobrala vám chuť do ďalšej práce? - Možno to bude po tom, čo som doteraz povedala, znieť zvláštne, ale posledný polrok som pozitívne naladená. Určite máte na dobrú náladu dôvod... - Podiel na mojom konštatovaní má aj fakt, že sa mi už konečne podarilo zostaviť skutočne vlastnú kapelu. Volá sa Six Faces. Chalani, ktorí ju tvoria, nemajú nič spoločné s tými z Made To Mate a vlastne ani s nikým iným. O koho ide? - Sú to mladí hudobníci, ich vekový priemer je 20 rokov. Okrem toho je v kapele basgitaristka Karolína Kollárová, bývalá členka spomínaného dievčenského súboru. Všetci títo mladí ľudia sú plní energie, pripravení cvičiť, hrať, vystupovať, skrátka, niečo dokázať. Rozhodli sme sa, že skôr, ako začneme tu na Slovensku nahrávať a koncertovať, budeme robiť všetko pre to, aby sme mohli najprv účinkovať v zahraničí. Nedávno sme svoju tvorbu prezentovali na zahraničnom castingu a ak budeme úspešní, pôjdeme hrať do USA. Dôležité je, že ohlasy na našu tvorbu boli pozitívne. Ešte musíme dodať naše prezentačné DVD. Potom už budeme iba čakať na konkrétnu ponuku či dátum, keď nám oznámia, kedy a kam pôjdeme hrať. Po svojich negatívnych skúsenostiach už neveríte tunajším manažérom a producentom. I to je dôvod, prečo to chcete teraz skúsiť najprv v zahraničí? - Aj preto. Všetci vieme po anglicky, v tomto jazyku sa chceme ešte zdokonaliť. Radi by sme videli svet a zažili nejaké dobrodružstvá. A samozrejme, potrebujeme sa zabezpečiť. Ak sa nám tieto predsavzatia podarí zrealizovať, verím, že po návrate budeme nahrávať a koncertovať aj na Slovensku. Ste profesionálna, všestranná speváčka. Aký je váš postoj k projektom ako Slovensko hľadá SuperStar? Ak by ste boli v tínedžerskom veku, prihlásili by ste sa do tejto súťaže? - Určite áno. Od svojich speváckych začiatkov som sa zúčastňovala na rôznych súťažiach. Ak by vtedy existovalo niečo podobné ako SuperStar, určite by som sa prihlásila. Neprekážalo by vám, že ide o viac-menej bulvárnu záležitosť? Veď veľká časť zúčastnených nevie vôbec spievať, navyše niektorí nie sú v poriadku ani po zdravotnej stránke... - Neprekážalo. Ja som mala vždy, nie prehnané, ale zdravé sebavedomie. V minulosti existovala súťaž amatérskych spevákov, volala sa Bystrické zvony. Pozostávala z troch kôl, prvého sa zúčastnilo tiež niekoľko stoviek ľudí. Ani tu mnohí z nich nevedeli spievať. Podarilo sa mi prebojovať do druhého kola, tam už nás bolo len niekoľko desiatok. A do prvého kola sme sa dostali presne desiati. Napokon som túto súťaž vyhrala. Nie, to že je mnoho záujemcov o spev, by mi neprekážalo. Naopak, povzbudzovalo by ma, že popri iných tam bude aj veľa skutočných talentov. O to viac by som sa pred porotou či na pódiu usilovala zaujať. Prvý ročník šou Slovensko hľadá SuperStar sa už konal. Aký je váš názor na finálovú jedenástku? - Celkom sa mi nepozdáva, ak niekto z realizačného tímu verejne hovorí, že slovenská Super-Star – ako súťaž – bola lepšia ako česká. Vôbec s uvedeným názorom nesúhlasím. Môj postoj je úplne opačný. Ja som sledovala aj prvú českú Super-Star, ktorú vyhrala Aneta Langerová. A už len to, kto ju vyhral, hovorí za všetko. Je nepopierateľné, že Aneta Langerová je speváčka par excellence. Mala som česť byť na jej koncerte, jedna pesnička bola lepšia ako druhá. S fantastickými textami i hudbou. Okrem toho ide o speváčku s neuveriteľnou charizmou. Navyše, keď doma počúvam jej debutový album Spousta andělů, je to pre mňa balzam na dušu. Česká kultúra i Česká republika objavom Anety Langerovej iba získala. Myslím, že sa nezmýlim, ak poviem, že nejde o speváčku na jednu sezónu či na jeden rok. A čo hovoríte na víťazku slovenskej Super-Star Katarínu Koščovú? - Viete... Myslím, že to nie je ono. Jej pesničky nie sú výnimočné, rovnako ani hlas, navyše jej chýba charizma. Naozaj neviem, na základe čoho vyhrala. Vraj preto, že je zlatá, milá, skromná... V poriadku, ale v tomto prípade to nestačí. Podľa mňa mala vyhrať Martina Šindlerová, ktorá bola mojou favoritkou od prvého až po posledné kolo. Páčil sa mi aj Peter Konček. Počas prvého decembrového víkendu sa konalo vyhlasovanie výsledkov Slávik 2005. A aký je váš názor na túto súťaž a jej tohtoročných víťazov? - Môžem byť úprimná? Podľa mňa nemá táto súťaž vôbec význam, mohli by ju pokojne zrušiť. Nejde len o môj názor, ale o názor, ktorý má mnoho hudobníkov, spevákov i ľudí vôbec. Navyše, výsledky tejto ankety sú každý rok takmer totožné, čo je prinajmenšom zvláštne. Jediné, čo ma potešilo, bolo víťazstvo Zuzany Smatanovej. Prvé miesto si zaslúžila a aspoň v kategórii speváčok došlo oproti minulým rokom k nejakej zmene. Na otázky, týkajúce sa vašej profesionálnej činnosti i diania v hudobnej brandži ste odpovedali podrobne a úprimne. A pokiaľ ide o vaše súkromie? - Nedávno som splatila lízing na auto, mám Škodu Fabiu. Teraz rozmýšľam, či ho nepredám a nekúpim si nové. A poliaľ ide o vážnejší vzťah... Stále čakám na niečo, čo nemám, čo však má prísť a verím, že to skutočne aj príde. Dlho som v tomto smere hľadala, napokon som prestala. Myslím, že ak človek v tejto citlivej oblasti veľmi hľadá, práve vtedy to nenájde. Vravím si, že na to nesmiem myslieť a príde to samo odseba. Samozrejme, že hovorím o láske. Možno, že tam ďaleko, niekde za morom, kam verím, že pôjdeme onedlho hrať, stretnem niekoho, kto mi je súdený. A ja jemu. Blížia sa Vianoce. Ako a s kým strávite Štedrý večer? - Rovnako ako každý rok. S rodinou. Vzájomne sa všetci ponavštevujeme, každý má pre každého darčeky. Ja sa veľmi teším, keď vidím, ako moji blízki rozbaľujú tie moje. Rada dávam darčeky. Okrem toho aj rada varím a pečiem. Už niekoľko dní pred Vianocami začínam vypekať, variť a vôbec pripravovať jedlo. Samozrejme, najmä pre druhých. Pre mňa samú by ma to asi veľmi nebavilo. Spolu s Vianocami sa blíži aj koniec roka, obdobie rôznych prianí, želaní. Čo by ste vy ako človek priali známym i neznámym ľuďom v nastávajúcom roku 2006? - Veľa tolerancie, viac času na seba i na druhých. Dnes sa každý len ponáhľa, naháňa. Je fakt, že sa mnohým žije ťažšie ako kedysi. V tom zhone sa navštevujeme menej, trávime málo času s rodinou, s priateľmi. Treba viac relaxovať, oddychovať. Musíme si to uvedomiť teraz, keď to ešte môžeme ovplyvniť, keď je ešte čas. Nič by sme v tomto smere nemali odkladať. Môže sa stať, že keď si uvedomíme, čo prípadne kto je pre nás dôležitý, bude už neskoro.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984