Reklama
Reklama

Teológia oslobodenia žije

Problematika teológie oslobodenia ostáva v našich končinách jednou z najtabuizovanejších kresťanských tém. Na Slovensku nevyšla jediná publikácia, ktorá by sa jej venovala.
Počet zobrazení: 1879
18-m.jpg

Problematika teológie oslobodenia ostáva v našich končinách jednou z najtabuizovanejších kresťanských tém. Na Slovensku nevyšla jediná publikácia, ktorá by sa jej venovala. Nestretnete sa s ňou ani v tlači, ak neberieme do úvahy odsudzujúce zmienky v Katolíckych novinách, z ktorých sa o podstate problému nič nedozviete. Znalec teológie oslobodenia Ján Krstiteľ Balázs má na príkaz arcibiskupa Sokola už vyše dvoch rokov zakázanú kňazskú činnosť. Cirkev o tejto téme mlčí a pokúša sa navodiť dojem, že toto hnutie je mŕtve, skresľuje a zosmiešňuje jeho podstatu, a to napriek tomu (či práve preto), že podľa odhadov je medzi klérom vo svete asi desať percent stúpencov teológie oslobodenia a medzi teológmi takmer päťdesiat percent. Čo teda tak rozrušilo katolícku hierarchiu a čím ju toto učenie ohrozuje?

Pod pojmom teológia oslobodenia vystupuje kultúrne a sociálne hnutie kresťanov v Latinskej Amerike (osobitne v Brazílii, Peru a Čile) od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia, no nadväzuje i na staršie tradície. Tento prúd vznikol ako priama reakcia na bezohľadné vykorisťovanie rozvojových krajín, ktoré viedlo k bezprecedentnej sociálnej nerovnosti a biede. Na túto situáciu začali ako prví poukazovať intelektuáli, z ktorých väčšina boli kňazi a rehoľníci (na kontinente, kde je 90 percent ľudí nábožensky založených, to nie je nič výnimočné). Tvrdili, že nie je možné hlásať Božie kráľovstvo, ak chudobní ľudia umierajú od hladu, ak sú ignorovaní alebo stavaní do pozície zločincov, ak deti musia vykonávať otrocké práce, ak minimálna mzda pokryje iba vodu na štrnásť dní. Niektorí kňazi sa začali zastávať biednych až do takej miery, že sa chopili zbraní a bojovali po boku Ernesta Che Guevaru. Začali vznikať najrôznejšie cirkevné organizácie, ktoré sa priamo zasadzovali za zlepšenie životných podmienok ľudí: Mladí kresťanskí študenti, Mladí kresťanskí robotníci, Mladí kresťanskí poľnohospodári, Hnutie za základné vzdelanie a mnohé ďalšie. Zrod nového hnutia Prvé teologické reflexie tejto praxe sa zrodili pod dojmom záverov Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), ktoré vytvárali v cirkvi atmosféru väčšej slobody a kreativity. Osobitne významná bola v tomto smere činnosť skupiny Cirkev a spoločnosť v Latinskej Amerike (ISAL), v rámci ktorej sa stretávali na pravidelných schôdzkach katolícki i protestantskí cirkevní myslitelia. Spomedzi katolíckych teológov to boli najmä Gustavo Gutiérrez, Segundo Galilea, Juan Luis Segundo, Lucio Gera a spomedzi protestantských Emilio Castro, Julio de Santa Ana, Rubem Alves, José Míguez Bonino a ďalší. Ich stretnutia viedli k intenzívnej reflexii o vzťahoch medzi vierou a chudobou, Evanjeliom a sociálnou spravodlivosťou a podobne. Katolícki ľavicoví intelektuáli publikovali v Brazílii medzi rokmi 1959 – 1964 sériu základných textov o kresťanskom ideále dejín spojenom s ľudovou aktivitou, v ktorých bola naznačená metodológia teológie oslobodenia. Títo autori sa inšpirovali aj dielami európskych teológov ako boli Dietrich Bonhoeffer, Jürgen Moltmann či Johann Baptist Metz, ktorí spočiatku hovorili o teológii revolúcie alebo o politickej teológii. Za priameho zakladateľa teológie oslobodenia sa považuje peruánsky mysliteľ Gustavo Gutiérrez. Po prvý raz načrtol svoj zámer na stretnutí latinskoamerických teológov v Petrópolise (Rio de Janeiro) v marci 1964. Teológiu opísal ako „kritickú reflexiu historickej praxe“. Táto línia myslenia bola rozvíjaná na ďalších stretnutiach v Havane, Bogote a Cuernavace v lete 1965. Po sérii prednášok v Kanade a Peru Gutiérrez sformoval svoju náuku a predložil ju na teologickom kongrese vo Švajčiarsku (Cartigny 1969) pod novým názvom K teológii oslobodenia. Učenie sa rýchlo rozšírilo po celej Latinskej Amerike, neskôr sa k nemu pripojili viaceré afroamerické a feministické prúdy v USA. Prvé katolícke kongresy oddané teológii oslobodenia sa uskutočnili v kolumbijskej Bogote v marci 1970 a v júli 1971. V tom istom čase zorganizovali podobné stretnutia aj protestanti v Buenos Aires. Napokon, v decembri 1971, Gustavo Gutiérrez vydal svoju základnú prácu Teológia oslobodenia. Jeho najbližší spolupracovník, Brazílčan Leonardo Boff, publikoval v tom istom roku sériu článkov pod spoločným názvom Ježiš Kristus Osloboditeľ. Zrodilo sa nové hnutie. Solidarita s utláčanými Teológia oslobodenia je v skutočnosti skôr hnutie usilujúce sa zjednotiť teologické a sociálno-politické aspekty života než nejaká nová teória. Presnejšie, o teológii oslobodenia by sme mali hovoriť v pluráli, pretože jej prvky našli svoje vyjadrenie medzi Afroameričanmi, feministkami, Aziatmi, Latinoameričanmi, Indiánmi. Dôležitá je aj skutočnosť, že v tomto prípade ide o postosvietenecké teologické hnutie. Jeho vedúci predstavitelia sa netaja tým, že sympatizujú s epistemologickými metódami a sociálnymi perspektívami Kanta, Hegela a Marxa. Odmietajú síce triednu nenávisť, ale prijímajú ideu triedneho boja. Ten bol totiž nesprávne pochopený ako výzva na likvidáciu kapitalistov, hoci v skutočnosti je to iba analyticky zistená skutočnosť. Od Kanta prevzali najmä ideu autonómie ľudského rozumu. Zjavenie „zvonka“ je nahradené zjavením Boha nájdeného v podstate vzájomného pôsobenia človeka a dejín. Vplyv Marxa sa zasa odráža v téze, že človek dokáže v plnej miere rozvinúť svoje schopnosti až vtedy, keď prekoná odcudzenie vytvárané politickými a ekonomickými štruktúrami spoločnosti. Aj z týchto dôvodov sa stotožňujú s jeho slávnym výrokom, že filozofi svet dosiaľ iba vysvetľovali, kým našou úlohou je zmeniť ho. Marx však podľa teológov oslobodenia podcenil emotívnu, symbolickú a sociálnu silu duchovného spoločenstva v zápase za spravodlivosť. Ľudské oslobodenie sa začína pri ekonomickej infraštruktúre, ale nekončí sa tam. Teológovia oslobodenia veria, že ortodoxná doktrína kresťanstva je náchylná na manipuláciu Boha v prospech kapitalistickej sociálnej štruktúry. Tvrdia, že ortodoxia je závislá na starogréckych pojmoch Boha ako statickej bytosti, ktorá je odtrhnutá od človeka a odmeraná voči dejinám. Následne sa veriaci stávajú pasívnymi voči nespravodlivosti. Teológia oslobodenia však zdôrazňuje nezrozumiteľnú tajomnosť reality Boha. Boha nemôžeme spoznať prostredníctvom doktrín. Boha nachádzame v priebehu ľudských dejín. Boh nie je nemenná podstata „čupiaca mimo sveta“. Stojí pred nami, na hranici historickej budúcnosti. Je to riadiaca sila dejín, ktorá spôsobuje, že kresťan zažíva transcendenciu ako „permanentnú kultúrnu revolúciu“ (Gutierrez). Boh budúcnosti je ukrižovaný Boh, ktorý sa ponára do sveta utrpenia. Preto ho nájdeme skôr na krížoch utláčaných ako v kráse, sile alebo múdrosti. Teológia oslobodenia je tak v pravom zmysle slova oslobodzujúcou teológiou, ktorá zdôrazňuje ako kľúčový princíp univerzálnej solidarity a viac ako ktorýkoľvek iný smer načúva utrpeniu človeka. Je to solidarita s utláčanými, „nepotrebnými“, neúspešnými, ale aj s obeťami dejín. Solidarita s obeťami dejín je solidaritou spomienky. Je to návrat k subjektu, k dejinnosti a k historickej pamäti. Služba blížnemu je druh bohoslužby V súčasnosti je najznámejším predstaviteľom teológie oslobodenia spomínaný Leonardo Boff. Podobne ako mnohí iní predstavitelia tohto hnutia sa dostal do nemilosti Vatikánu. Pápež Ján Pavol II. ho roku 1985 zaviazal mlčaním a znemožňoval mu verejné pôsobenie. Tento dlhodobo neudržateľný stav viedol napokon k tomu, že roku 1992 Boff oznámil, že odchádza z františkánskeho rádu a vzdáva sa kňazského úradu. O rok neskôr sa oženil s rozvedenou teologičkou Marciou Monteirovou da Silva Miranda. Dodnes je aktívny v hnutí základných skupín, kde má stále silnú podporu. Svoje názory zhrnul predovšetkým v knihe Ecclesiogenesis alebo Objavovanie cirkvi, ktorá opisuje činnosť tzv. základných cirkevných komunít. Základné cirkevné komunity sa objavili ako reakcia na krízu vo vnútri cirkvi, ktorá sa podľa Boffa vyvinula na hierarchickú organizáciu s príliš nepriamymi vzťahmi medzi kresťanmi. Kresťanský život v komunitách vyznávajúcich teológiu oslobodenia je však charakterizovaný hlbokým spoločenstvom, vzájomnou pomocou a rovnosťou medzi členmi. Pritom sa neriadi striktnými pravidlami a predpísanými vzťahmi. Boff rieši aj otázku budúcnosti týchto komunít. Každej skupine hrozí postupom času inštitucionalizácia. Veľká organizácia môže byť oživená komunitou, ale nemôže sa na komunitu premeniť. A naopak, základné komunity nemôžu vytvárať globálnu alternatívu cirkvi ako inštitúcie, ale môžu byť kvasom na jej oživenie. Blízke vzťahy sa dajú jednoduchšie budovať v malých skupinách. Oficiálna línia rímskokatolíckej cirkvi tvrdí, že jednota cirkvi sa zachováva prostredníctvom biskupa a slávenia eucharistie. V Latinskej Amerike (najmä v pralesoch, kde existujú veľké vzdialenosti medzi dedinami) sa však ľudia stretávajú s kňazom iba niekoľkokrát do roka. Ich oslava Boha sa teda väčšinou sústreďuje na spoločné modlitby, diskusie a čítanie Evanjelia. Služba blížnemu sa považuje za druh bohoslužby. Základné komunity sú v Latinskej Amerike veľmi populárne a dnes ich je už vyše stotisíc. Boff sa preto pýta Vatikánu, či má týmto ľuďom povedať, že netvoria cirkev. Títo ľudia majú po stáročiach útlaku možnosť prehovoriť. Kňazi a biskupi stratili monopol na slovo. Komunity prekvapujú svet nebojácnym vyjadrením viery, ktorá sa odráža nielen v náboženskom živote, ale reflektuje aj životné problémy. Prekročili svoje religiózne limity a ponúkajú kresťanovi učenie Krista novým, oslobodzujúcim jazykom. Sociálny aspekt teológie oslobodenia neznamená vyznávanie marxizmu, ale čítanie Evanjelia v podmienkach neznesiteľného útlaku. Je to poznanie, že určité spoločenské a hospodárske štruktúry plodia útlak ako dôsledok nadmerného priemyselného rozvoja a nespravodlivosť ako dôsledok rozširujúceho sa kapitalistického liberalizmu. Teológia oslobodenia identifikuje systémy, ktoré sú jednoznačne ovplyvnené hriechom. Aj preto je pojem „sociálny hriech“ jedným z jej nesporných prínosov. Prístup pápeža je prístupom feudála Vatikán však existenciu základných komunít v ich súčasnej podobe odmieta a trvá na tom, že spoločenstvo nemôže sláviť eucharistiu bez kňaza. Napokon, teológia oslobodenia od svojho vzniku vzbudzuje medzi najvyššími predstaviteľmi rímskokatolíckej cirkvi neskrývanú nevôľu. Roku 1984 vydal Vatikán inštrukciu O niektorých aspektoch teológie oslobodenia, ktorej autorom bol súčasný pápež Benedikt XVI. Aj Ján Pavol II. pri návšteve Brazílie podráž- dene vyhlásil, že „riešenie problémov na Zemi nie je Kristovým poslaním ani poslaním cirkvi“. Neskôr svoje vyjadrenia smerom k teológom oslobodenia jemne korigoval a dokonca miernil i kardinála Ratzingera, v každom prípade je dnes toto učenie často kladené do protikladu so sociálnou náukou cirkvi, teda s pápežskými encyklikami. Ján Pavol II. vyčítal teológii oslobodenia najmä marxistickú terminológiu. Na druhej strane aj prezident Svetového luteránskeho zväzu Johannes Hanselmann sformuloval v roku 1990 svoju zásadnú výhradu voči teológii oslobodenia: „Ako evanjelický teológ mám ťažkosti prijať to, že náboženský zážitok môže vyvierať z ľudskej aktivity, z intenzívneho života v spoločenstve. To, čo ma naučila Biblia, je, že náboženský zážitok môže vyvierať jedine zo stretnutia s Bohom.“ Leonardo Boff má na tieto námietky jasnú odpoveď: „Nič iné nemôžu vravieť. Inštitucionálna cirkev ráta s podporou ekonomickej a politickej moci. Pápežov prístup k svetu je prístupom feudála. Chce cirkev bohatých pre chudobných, ale nie cirkev s chudobnými. V tom je medzi nami rozdiel.“ V poslednom čase sa medzi teológmi oslobodenia kladie čoraz väčší dôraz aj na environmentálne otázky. Tvrdí, že v tomto svete už našou úlohou nemôže byť vytvorenie udržateľného rozvoja, ale udržateľného života – spoločného života ľudských bytostí a prírody. Preto, sledujúc búrlivý rozvoj ľudových hnutí v Latinskej Amerike, treba na záver konštatovať, že teológia oslobodenia ešte rozhodne nepovedala posledné slovo. Už dnes vychováva biednych ľudí k dôstojnosti a nenásilnému odporu voči bohatým. Vedie ich k tomu, aby sa sami vedeli zastať svojich záujmov a potrieb. Vedie ich takým spôsobom, že z negramotných ľudí sa stávajú aktivisti v oblasti ľudských práv. Už to je obrovská vec. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama