Európa na britský spôsob

Británia nastupovala do čela EÚ s veľkými ambíciami. Jej polročné predsedníctvo sa pomaly končí a únia môže bilancovať, ako to vyzeralo „na britský spôsob“.
Počet zobrazení: 1597
17-m.jpg

Británia nastupovala do čela EÚ s veľkými ambíciami. Jej polročné predsedníctvo sa pomaly končí a únia môže bilancovať, ako to vyzeralo „na britský spôsob“. Tony Blair vystúpil v júni tohto roku v Európskom parlamente s prejavom, ktorého ústredným odkazom bolo: „Európa potrebuje zásadnú reformu, my vieme, ako na to.“ Prešiel polrok a Londýn odovzdá predsedníctvo Viedni. Je dnes únia zásadne iná? Premeškané mesiace Blairov júnový prejav v europarlamente bol dostatočne dynamický na to, aby dokázal presvedčiť (alebo aspoň umlčať) aj jeho oponentov. On sám vstupoval do centra politiky únie s imidžom dynamického a úspešného politického lídra, ktorého kariéra v národnej politike sa pravdepodobne končí, a tak sa musí „obzrieť po niečom vhodnom“ na medzinárodnej úrovni. Alebo európskej. Lenže krátko nato prišiel teroristický útok v Londýne a potom ticho. Európske inštitúcie sa síce v júli a auguste uložia do hlbokej hybernácie, no britské predsedníctvo ju očividne nevyužilo na prípravu efektívneho štartu diskusií, ktoré EÚ potrebuje, či konkrétnych politických iniciatív. Ticho z Londýna bolo také hlboké, že začiatkom jesene pocítili centristicko-pravicoví poslanci v Európskom parlamente potrebu vyhlásiť pátranie po „stratenom premiérovi“. Iste, súčasťou ich parlamentnej skupiny je aj britská opozičná Konzervatívna strana, no nebola to výzva až tak odtrhnutá od reality. Jedným z možných vysvetlení pre „omeškaného európskeho štartu“ sú londýnske teroristické útoky. Pozornosť premiéra sa obrátila na domácu politiku – a akékoľvek európske iniciatívy tak stratili energiu. Blairova vláda reagovala na útokmi návrhom protiteroristických zákonov, ktoré však zachádzali očividne príliš ďaleko v obmedzovaní osobnej slobody. V situácii, keď labouristi stratili v predchádzajúcich voľbách v parlamente predchádzajúcu pohodlnú väčsinu, bol dôležitý prakticky každý poslanecký hlas. To si vyžadovalo Blairovu veľkú osobnú agažovanosť. Len na okraj – ani tá nakoniec nestačila, hlasovanie o protiteroristic-kých zákonoch bolo Blairovou prvou vážnou politickou prehrou. Summit o všetkom a ničom Po „prespanom lete“ nasledovala prvá polovica jesene, ktorá sa nevyznačovala nijak väčšou aktivitou predsedníctva. Všetky dôležité otázky sa mali riešiť „až po zásadnom minisummite v Hampton Court“ – Blairovej invencii, ktorá mala zefektívniť tvorbu európskej politiky. Neformálny summit mal pôvodne vytvorením priestoru pre „neformálnu debatu európskych lídrov“, prispieť k nájdeniu spoločného názoru na sociálno-ekonomickú budúcnosť Európy. Od začiatku to bol dosť nerealistický projekt. Okrem organizačných ťažkostí bol podstatný fakt, že tieto debaty prebiehali (a prebiehajú) doteraz politicky hlavne na národnej úrovni – a pokusy o dosiahnutie spoločného názoru sú v takejto situácii neuskutočniteľné. Ako sa tieto komplikácie postupne vynárali, ukázalo sa, že Londýn sa o to ani nepokúsi. V zmysle hesla o „limitovaní škody“ sa rokovania skrátili z dvoch na jeden deň a téma sa dostala na takú všeobecnú úroveň, na akej sa lídri dvadsaťpäťky dokázali aspoň zhruba zhodnúť. Namiesto „o budúcnosti európskeho sociálneho modelu“ sa nakoniec hovorilo „o globalizácii a jej vplyve na EÚ“. Namiesto „neformálnej debaty“, ktorá mala priniesť nové myšlienky, to bola diskusia prakticky bez konkrétneho záveru. O vesmíre, zmysle života, a vôbec... Po summite v Hampton Court tak bola EÚ presne taká istá,ako predtým. S rovnako nedoriešenými otázkami. Mediálne príťažlivé úspechy V druhom polroku 2005 sa Británia ocitla z medzinárodno-politického hľadiska v unikátnej situácii – stála na čele EÚ i skupiny G8. Rozhodla sa to využiť na presadenie politických iniciatív, ktoré by podstatne ovplyvnili medzinárodnú politiku – presadenie efektívnejšieho boja proti klimatickým zmenám a väčšej rozvojovej pomoci pre najchudobnejšie krajiny v Afrike. V oboch prípadoch zaznamenala v podstate úspech, aj keď podstatne menší než obraz vytvorený kvalitnou medializáciou. Aby bolo jasné, v oboch prípadoch nebola primárnym problémom Európska únia. Mnohé jej členské krajiny síce zaostávajú za záväzkom poskytovania rozvojovej pomoci vo výške 0,7 percenta HDP, niektoré ho však spĺňajú a EÚ sa ako celok k nemu prihlásila. Podobne klimatické zmeny. EÚ prijala Kjótsky protokol a začala ho implementovať – aj keď s veľkými ťažkosťami. Ako v oblasti rozvojovej pomoci, tak aj v boji proti klimatickým zmenám si Londýn mohol vyskúšať, nakoľko vie fungovať ako „most medzi EÚ a USA“. Nakoľko dokáže približovať americkú politiku k európskej – a nielen naopak. Summit G8 a konferencia v Montreale nakoniec priniesli čiastkové úspechy, odpor Spojených štátov voči konkrétnym záväzkom bol však v oboch prípadoch zrejmý a Londýnu sa ho nepodarilo úplne prekonať. Aj v budúcnosti tak budú rozvojovú pomoc a boj proti klimatickým zmenám charakterizovať skôr veľké slová ako reálne činy. Rozpočtová perspektíva Jednou z najkontroverznejších tém britského predsedníctva bol finančný rámec EÚ na roky 2007 – 2013. Británia bola jednou z krajín, ktoré žiadali výrazné obmedzenie spoločného európskeho rozpočtu a súčasne mala ďalší hendikep – britský rabat, 66 centov, ktoré dostáva od 1984 späť z každého eura poskytnutého do spoločnej pokladnice. V podstate všetci partneri v EÚ ho vidia ako neférový a zastaraný. Rokovania o finančnom rámci však stihol počas posledných mesiacov rovnaký osud ako iné podstatné otázky európskej politiky – najprv o nich bolo ticho, potom sa mali riešiť „po summite v Hampton Court“, a nakoniec sa zistilo, že sa nikam nepohli. Na poslednú chvíľu zvolila Británia taktiku, ktorá v tej situácii pravdepodobne najlepšia možná, neuspela by však bez nečakanej vonkajšej pomoci. 5. decembra, ani nie dva týždne pred summitom, zverejnil Londýn návrh finančnej perspektívy, ktorý si vyslúžil kritiku hádam všetkých rokovacích partnerov. Keď už ukázal, „aké by to mohlo byť zlé“, a upozornil na cenu neprijatia finančnej perspektívy, zverejnil tesne pred summitom druhý návrh. V zásade taký istý, odlišný však v mnohých detailoch dôležitých pre jednotlivé krajiny. Nové členské krajiny mali dostať mierne navýšenie pomoci, ktoré síce nemohlo vyrovnať stratu oproti návrhu rozpočtu luxemburského predsedníctva (už ani nehovoriac o rozpočte navrhovanom Komisiou), pomohlo však osladiť trpkú pilulku a hlave dalo pocit, že „niečo vyrokovali“. Španielsko, Portugalsko a Grécko boli uspokojené podobne, Nemecku, Holandsku a Švédsku boli znížené príspevky, z darčekového koša sa ušlo po troškách aj niektorým ďalším krajinám. A čo je najdôležitejšie – obmedzovanie britského rabatu ostalo v „rozumných medziach“ (rozumej – jeho výška mala klesnúť len v relatívnom, nie absolútnom vyjadrení). Ani tieto „drobné darčeky“ by však Británii pravdepodobne nepomohli prekonať odpor vedený Francúzskom a Poľskom – Parížu sa nepáčila hrozba revízie rozpočtovej politiky únie, ktorú Británia žiadala na roky 2008 – 2009. Varšava zas mala pocit, že škrtaním výdavkov na regionálnu politiku stráca priveľa. Pomocnú ruku podala Londýnu nakoniec nová nemecká kancelárka Angela Merkelová – ako pomerný „nováčik“ na scéne európskej politiky dokázala efektívne fungovať ako most medzi tábormi. Nepochybne pomohlo aj to, že stála na čele najväčšej ekonomiky únie. Británia si tak mohla pripísať na konto jeden európsky úspech. Trochu rozpačitý, ale predsa...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984