Písmo umŕtvuje, vyrieknuté slovo oslobodzuje

Ak by sme dnes mali na Slovensku hovoriť o „filozofickom undergrounde“, potom by jedným z jeho osobitých predstaviteľov bol určite Ján Starkbauer. Narodil sa 30.1.1955 v Bratislave.
Počet zobrazení: 1531

Ján Starkbauer, filozof z undergroundu Ak by sme dnes mali na Slovensku hovoriť o „filozofickom undergrounde“, potom by jedným z jeho osobitých predstaviteľov bol určite Ján Starkbauer. Narodil sa 30.1.1955 v Bratislave. Po vyštudovaní odboru filozofie dejín („historického materializmu“) v Leningradskej štátnej univerzite (1974 – 1979) pracoval ako odborný referent na Univerzitnej knižnici (1979 – 1988), potom bol krátko redaktorom v Obzore a neskôr sa vrátil do knižnice v Ústave jazykovej a odbornej prípravy pre zahraničných študentov. Odtiaľ prešiel roku 1990 na Pedagogickú fakultu UK, Katedru etickej a občianskej výchovy v Bratislave ako jeden z jej zakladajúcich pracovníkov, kde pracuje doteraz. V rokoch 2000 – 2004 vyučoval na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity dejiny ázijskej filozofie. Hlavným odborom jeho profesijného zamerania je etika a dejiny filozofie. Pred rokom 1989 publikoval a pripravoval publikácie z oblasti knihovníctva a bibliografie a paralelne v samizdate zborníky Zen 1. až 3. diel a články v samizdatovom časopise Antagon. Strojopisom vydal samizdatovú prácu pod názvom „111 téz o socializmoch“ a „111 prognóz o socializmoch“. V roku 1993 mu vyšla vo vydavateľstve CAD-Press práca Večné tabu (I) s podtitulom Erotika a etika v náboženských systémoch. Od detstva žije vo Svätom Jure. S tvojím menom sa nestretneme v prostredí intelektuálnych kruhov na Slovensku, nepatríš medzi tých, s ktorými robia novinári rozhovory alebo ich vyzývajú, aby komentovali aktuálne udalosti na politickej scéne. Napriek tomu však podľa mňa patríš medzi originálnych a svojských mysliteľov. Je to zámer, že zostávaš v ústraní? - Práve preto, že nie som známy v intelektuálnych kruhoch, si môžem dovoliť luxus byť originálny. Problém originality a nonkonformity, ktorú chápem ako vzťah k určitému common sense, všeobecnej mienke, sa u mňa spája s poznaním hranice, pokiaľ môže intelektuál zájsť pri vlastnej sebaafirmácii, aby bol ešte pri argumentácii prijateľný a akceptovateľný. Verejná známosť človeka teda limituje mieru jeho originality – čím ste známejší, tým viac musíte zapadnúť do obrazu. Chceš byť teda dôsledne nonkonformný? - Nie je to môj program, ale životný postoj, ku ktorému som dospel. Má to, samozrejme, aj svoje nevýhody – najmä v prostredí, kde profesionálne pôsobím. Viacerí vnímajú takýto postoj len ako akési intelektuálne gesto motivované úsilím byť za každú cenu nekonvenčný. - Súhlasím, takýto postoj prináša so sebou aj toto riziko, čo sa osobne pokúšam prekryť maskou akéhosi čudáctva. Je to zároveň aj určitý obranný reflex, ktorý je výsledkom kolízie či koincidencie medzi vlastným presvedčením a tým, ako ma okolie akceptuje. Okrem toho nemám potrebu za každú cenu názorovo sa konfrontovať. Paradoxne, keď som ten záujem mal – myslím tým na svoju publikačnú činnosť – bol som v podstate ignorovaný, čo vo mne vyvolalo reakciu ohrdnutej ješitnosti. Neskôr som však zistil, že som ani nič iné nemohol očakávať, nasledoval teda efekt zakuklenia sa. Tento neúspech som začal vnímať ako vlastný prešľap, nie ako inzultáciu verejnosťou prostredníctvom mlčania a ignorovania. Zobral som si z toho ponaučenie, že prílišné úsilie o akceptáciu vedie k opačnému výsledku a rezignoval som na problém spätnej väzby so svojím okolím, apoň nie za každú cenu. Myslíš tu zrejme na tvoju antropologickú, kultúrno-etnologickú prácu Večné tabu s podtitulom Eros a étos v náboženských systémoch, ktorá knižne vyšla v roku 1993 a ktorá, podľa mňa nezaslúžene nevyvolala u nás takmer žiadnu diskusiu, resp. mala len minimum ohlasov. Čím si to vysvetľuješ? - Pripomenul by som, že knihu som síce písal v slovenčine, ale z komerčných dôvodov bola preložená do češtiny. Na Slovensku sa napríklad predala iba jedna desatina celkového nákladu, a len v samotnom Brne sa predalo také množstvo ako na celom Slovensku. Čiže aj na tomto možno vidieť sociálno-kultúrny symptóm nezáujmu o túto tému u nás. Práci tiež uškodilo aj to, že vyšla vo veľmi zmrzačenom stave, neboli dodržané základné redaktorské požiadavky, nebola urobená jediná korektúra, čo je úplne nemysliteľné, ocitlo sa tam množstvo chýb, ktoré znehodnocujú vnímanie textu. O mnohom svedčí aj fakt, že som s vydaním tejto knihy váhal, dokonca som rozmýšľal, či ju vôbec vydať. Nakoniec vyšla, ale až po vyše troch rokoch po jej napísaní. Prečo ťa oslovila práve táto téma? Listoval som si v tvojich samizdatoch písaných pred rokom 1989, ktoré sú orientované viac ekonomicko-politologicky, sú to akési osobné filozofické úvahy, prostredníctvom ktorých sa vyrovnávaš s normalizačným režimom. Prečo si potom zmenil tému? - Oslovila ma ani nie tak téma, ako skôr vydavateľ samizdatu, chartista Richard František Hrabal, hoci problémom sexuality som sa zaoberal už dávno predtým. Knihu som dopísal v lete 1990, čiže ponuku na jej napísanie som dostal ešte pred novembrom 1989. Obrat v záujme bol vyvolaný aj akútnosťou témy, jednoducho pred pádom normalizačného režimu som bol viac intelektuálne zamestnaný charakterom prednovembrového politického systému, mal som potrebu vyjadrovať sa k mocenskej praxi bývalej politickej elity. Keď si spomínal ten samizdat, máš tu zrejme na mysli práce „111 téz a prognóz o socializmoch“, v ktorej som sa pokúsil o interpretáciu pojmu socializmus. Bol to v podstate problém celej generácie, pričom ten bol úzko spätý s politickými udalosťami v šesťdesiatych rokoch. Vychádzal som z toho, že tento politologický pojem sa nedá vyjadriť jediným slovom, že nemá jediný výklad, naopak, stretávame sa s jeho rozličnými interpretáciami, existuje teda pluralita socializmov. Socializmus sa u mňa spája s predstavou ideálnej spoločnosti, kam patrí napríklad aj kresťanstvo, respektíve jeho vízie, ktoré teologicky sformuloval sv. Augustín vo svojom diele De civitate dei (Obec božia). Dnes toto označenie nie je veľmi atraktívne, u nás navyše zdiskreditované praxou „reálneho socializmu“. Existujú však aj kresťankí socialisti, národní socialisti, ale aj sociálni demokrati. Do akej miery je dnes tento pojem aktuálny? - Ešte si zabudol spomenúť sociálnych demagógov. Myšlienka socializmu je možno dnes živšia viac ako kedykoľvek predtým. Dnes je už spoločnosť natoľko diverzifikovaná a atomizovaná, že sme konfrontovaní s hrozbou úplnej sociálnej a individuálnej marginalizácie. Jediné, čo ju môže držať pohromade, je určitý spoločenský konsenzus založený na vzájomnej kooperácii v určitých oblastiach, pretože napriek tej rozdrobenosti sme čoraz viac na seba okrem iného aj ekonomicky závislí, sme stále viac prepojení. Socializmus a globalizácia sú vlastne úzko spojené, sú pre nás výzvou, ktorú sme nútení prijať. Slovo socializmus má dosť nešťastnú históriu, okrem toho je dosť zavádzajúce, pretože označuje príliš široký významový okruh, preto si ho každý privlastnil podľa svojich predstáv, urobil si z neho svoje súkromné záhumienky. Z označenia socializmus sa tak stal neutrálny pojem, do ktorého sa zmestí čokoľvek, veď koniec koncov, už jeho pomenovanie je odvodené od societas, čo znamená v širokom slova zmysle spoločnosť. Máš mnoho spoločných tém s filozofom Egonom Bondym (ázijské filozofie, sociálny kriticizmus). Je to len náhoda, alebo bola jeho filozofia pre teba tým primárnym inšpiračným zdrojom? - To, že v súvislosti so mnou spomínaš Zbyňka Fišera – ako znie občianske meno Egona Bondyho – mi nesmierne lichotí (neviem však, či by lichotilo aj jemu). Považujem ho za natoľko samorastlého, že by som k nemu ťažko vôbec niekoho prirovnával, tobôž nie seba. Okrem iného je medzi nami takmer 25-ročná generačná priepasť, o individuálnej „anamnéze“ ani nehovoriac. Jediné, čo som ochotný pripustiť ako istú paralelu medzi nami, je práve tá solitérnosť, resp. nezaraditeľnosť do dobového kontextu – ak môžem byť trocha samoľúby. Vo všetko ostatnom sa, myslím si, radikálne líšime. Egon Bondy je podľa mňa človek – inštitúcia a, žiaľ, absolútne nedocenená. Jeho hlas by som prirovnal k onomu hlasu volajúceho na púšti. Supluje totiž tú najnevďačnejšiu sociálnu funkciu, za ktorú by v iných neprajnejších dobách skončil „pod sekerou“. Vo svojej osobe artikuluje tú alternatívu voči mocenským ambíciám a programom, ktorú počas „reálneho socializmu“ zastával disent. Niet pochýb o tom, že aj súčasná spoločnosť, ktorá po roku 1989 prešla niekoľkými politickými zmenami, potrebuje takúto osobnosť. Dôkazom toho je napríklad až podozrivo hladký prechod moci, či skôr jej transformácia z ideologickej na ekonomickú legitimáciu. Bondyho „zločinom“ bolo to, že tomuto transferu odmietal a odmieta robiť stafáž, na rozdiel od drvivej väčšiny jeho bývalých spolubojovníkov. Ľudia ako Bondy sú živou poistkou pred excesmi zdanlivo nepredvídateľných obratov – v tomto zmysle je pre mňa priam ilustráciou platnosti Hegelovho princípu historizmu. Preto sa musel aj zachrániť odchodom na Slovensko, aby sa nestal obeťou novodobých normalizátorov, tentoraz skrytých pod rúškom globalizácie a lumpenburžoázie. Ak by som ho mal s niekým porovnávať, potom mi prichádzajú na myseľ také mená ako Ján Maliarik alebo Albert Škarvan – obaja plnili funkciu akéhosi „svedomia národa“. To, že podobne ako on sa venujem čínskej filozofii, považujem skôr za náhodnú podobnosť. Jednoducho som podľahol jej fascinácii a teší ma, že nie som sám. Na mňa osobne najviac Bondy zapôsobil svojou Útechou z ontológie a monografiou o Budhovi, ktorú aj viackrát vo svojom Večnom tabu citujem. Tvojou hlavnou témou sú teda východné náboženstvá, konkrétne zen-budhizmus. Ako by si ho stručne definoval? - Veľa autorov sa vyhýba definovaniu toho, čo je to „zen-budhizmus“, skôr odkazuje na rôzne anekdotické príhody o zenistickom osvietení (satori). Zen je kvintesenciou nielen východnej kultúry, ale zároveň je aj akýmsi kryštalizačným jadrom akejkoľvek kultúry. A to aj napriek tomu, že má svoju lokálnu zakorenenosť najmä v Japonsku a Číne a prešiel určitým procesom diferenciácie. V európskej filozofii má zen-budhizmus svoju analógiu napríklad v stoicizme a kynizme. Mňa oslovil zen predovšetkým ako intelektuálna výzva. Zúčastňoval som sa na vydávaní známych zenových zborníkov (Zen 1, 2, 3) pred rokom 1989 v Hrabalovom vydavateľstve CAD-Press, čo v podstate rozhodlo aj o mojej ďalšej profesijnej orientácii. Kedy si sa stal priaznivcom zen-budhizmu? - Zen je vo svojej podstate demotivujúci, je prekážkou v dosiahnutí nejakého cieľa, teda predstavy o úspešnosti, ktorá je súčasťou modernej civilizácie. Túžba po slasti vyvoláva strasť a utrpenie. Paradoxne vtedy, keď som mal až fanatický záujem o zen-budhizmus, bol som mimo neho. Prehnaná motivácia ma teda zaslepovala a bránila mi vidieť jeho podstatu, ktorá spočíva v zľahostajnení ku všetkému, vrátane zenu. Až vtedy sa človek stane zenistom, keď stratí oň záujem. Tak konám aj vo svojom praktickom živote – až vtedy sa dostaví výsledok, keď o konkrétnu tému akoby stratím záujem, prestanem sa o ňu usilovať, nech už ide o čokoľvek. Podobá sa to na situáciu hráča, ktorý svojou prílišnou motiváciou prekazí úspech svojho zámeru. Nejde tu v pravom zmysle o úplnú stratu záujmu v tradičnom chápaní, ale o eliminovanie možných paralyzujúcich dôsledkov prehnanej motivácie. Nie je v tomto zmysle porekadlo „prišiel k niečomu ako slepé kura k zrnu“ zenistické? - Dá sa povedať, že toto je slovenské zrnité vyjadrenie princípu demotivácie, teda toho, čo odbúrava bariéry alebo ťa prenáša od hypotetickej predstavy k jej realizácii. Až keď odstrániš bariéru motivácie, ktorá ťa zošnurováva v podobe akéhosi freudovského superega či spoločenských konvencií, až vtedy môžeš voľne a slobodne tvoriť. Osobne som sa niekoľkokrát presvedčil o tom, že to platí aj v praktickom živote. Samozrejme, o vec môžeš prísť aj nezávisle od toho, či sa o ňu usiluješ alebo neusiluješ. Dôležité je, aby sme sa nestali otrokmi toho superega. Ak odmietneme pravidlá tejto hry, staneme sa slobodní. Dobre to ilustruje prvé tradované precitnutie v zene (vtedy ešte čane), keď indický budhistický mních Bodhidharma, považovaný za zakladateľa celého učenia na začiatku 6. storočia, odpovedal na otázku Hui-koa. Ten sa márne pokúšal osloviť ho a nakoniec si v zúfalstve odsekol ruku a podal ju Bodhidharmovi na znak naliehavosti svojej prosby. Ten mu iba odvrkol: „Čo chceš“? Hui-ko odpovedal: „Prosím ťa, osloboď ma.“ Bodhidharma mu odvetil protiotázkou: „A kto ťa zotročil?“. V tej chvíli bol Hui-ko oslobodený. Okrem zen-budhizmu je jednou z tvojich ústredných tém práve sexualita a jej funkcia v kultúre či rozličných kultúrach. Ako tieto dve veci spolu súvisia? - Dohromady ich spája filozofia. Zaujímavý je napríklad vzťah moci a sexuality, čo sa realizuje prostredníctvom sociálnej kontroly. Sexualita a alimentarita, čiže príjímanie potravy, sú dve sféry, ktoré sú regulované parasympatickým neurovegetatívnym systémom a nemáme ich teda priamo pod kontrolou. Len málo kultúr si mohlo dovoliť ten luxus, aby túto sféru nevyužili v oblasti sociálnej regulácie. Čiže je to veľmi efektívna forma kontroly nad spoločnosťou aj prostredníctvom tabuizovaných tém a zákazov, napr. pohlavného styku partnerov rovnakého pohlavia. Podobne sa to týka aj spomínanej alimentarity, čiže zákazov konzumácie určitých jedál, zoberme si napríklad pôst alebo židovský kašrut. Niektoré tabu sú univerzálne, napríklad incest. Pri iných tabu to vždy neplatí, napríklad v starom Grécku bola tolerovaná homosexualita či pedofília. Napríklad Platónovo dielo Sympozión je apoteózou homosexuálnej pedofílie. V tomto smere dávam Freudovi zapravdu – prvým momentom v regulácii sexuality je čisto vynucovací a represívny princíp smerujúci k určitému poriadku, k dodržovaniu určitých zásad. Táto regulácia má však aj určité hranice, inak by spoločnosť nemohla fungovať, pretože sexualita má aj stmeľovaciu a sebaidentifikačnú funkciu, napríklad obriezka, čo u židov symbolizuje zmluvné spojenie s Bohom. Určitým spôsobom je tento moment prítomný aj v kresťanstve, keď sv. Pavol hovorí o „obriezke srdca“. Hranica, pokiaľ až môže siahať tento represívno-regulačný mechanizmus, je teda veľmi jemná a pohyblivá. Bodku nad „i“, čo sa týka regulačného mechanizmu sexuality, dáva Foucault, ktorý vidí mocenskú zložku vo vytvorení pocitu viny z porušenia týchto zákazov, resp. tento pocit viny môže vzniknúť už zo samotných sexuálnych predstáv, ktoré sa ľudskou psychikou nedajú celkom ovládnuť. Tieto zákazy sú potom umocnené náboženskými príkazmi, napríklad oná chronicky známa morálna maxima – lepšie žiť bez oka ako v hriechu, je extrémnym príkladom tejto represívno-mocenskej funkcie. Tu je vidieť rozdiel, na ktorý poukazuje aj Foucault, medzi východným chápaním sexuality, kde žijú sexualitou a pestujú si ju, a západným, kde sa sexualitou zaoberáme ako anatomickým objektom, „vivisekujeme ju“. Prečo je téma sexuality napriek odbúraniu mnohých tabu stále taká atraktívna? - Treba si uvedomiť, že sexualita má univerzálnu funkciu vo všetkých kultúrach, nemožno ju redukovať iba na problém rozkoše či rozmnožovania. Na sexualite je však vo všeobecnej mienke najatraktívnešia jej lascivita a pôžitok z prekračovania hraníc jej legality, vytváranie dojmu, že sa tu robí čosi nepatričné. Nefungujú na tomto princípe aj scenáre viacerých televíznych reality šou? - Práve v reality šou sa vytvára dojem, že človek je svedkom niečoho, čo by malo zostať skryté, obskúrne, pričom táto stratégia je programovo manifestovaná. Sexualita totiž historicky nadobudla punc sakrosankta, toho najvnútorneješieho a najtajnejšieho jadra človeka. Jej verejné predvádzanie je teda vnímané ako exhibicionizmus. Viacerí to už označili ako príklad voyeurizmu, resp. socializovaného voyeurizmu. Je to istá forma sexuálnej socializácie, v úsilí vytvoriť určité spoločenstvo, koinoniu, pričom tento princíp má svoju obdobu aj v náboženskom združovaní sa. Verejné vystavenie intímnej sexuality tak vlastne narušuje našu pôvodnú predstavu o socializácii – čo je pôvodne intímne, sa takto stáva verejným. Osobne som to spočiatku inštinktívne odmietal, dnes to vnímam ako provokáciu, ako pokus o spochybnenie tradičného systému hodnôt, pretože sme si príliš zvykli na to, čo je spoločensky prijateľné a čo už vybočuje z rámca konvencií. Šokujúce prepojenie intimity s verejnosťou je potom tým, čo sa ťažko toleruje – intímne sa tu vlastne nielen denuncuje, ale zároveň aj devalvuje. Z vlastnej skúsenosti však môžem potvrdiť, že ľudia tieto programy neodmietajú pre tieto dôvody, viac im prekáža používanie vulgarizmov, odhaľovanie pohlavných orgánov a fakt, že je to intelektuálne plytké a plné ničnehovoriacich nudných scén. Často tvrdia, že oni by to síce nepozerali, ale ich deti to chcú sledovať, napríklad aj preto, aby boli akceptované v kolektíve, či dokonca, aby neboli ostrakizované. Vzniká tak akýsi socializačný tlak – ak nesleduješ, budeš marginalizovaný. A v tomto smere vidím najproblematickejší moment týchto programov, pretože deti nemajú ešte vyvinuté prirodzené autocenzúrne mechanizmy a výhradne v tomto momente dávam za pravdu kritikom, ktorí hovoria, že to môže mať deštruktívny vplyv na osobnosť, špeciálne na osobnosť detí v čase, keď sa vytvára ich hodnotový systém. Inak všetkým kritikom reality šou odporúčam použiť diaľkový ovládač. Neusilujeme sa intelektuálne racionalizovať niečo, čo má výhradne komerčný zámer? - To je síce pravda, no kým iné spoločnosti, kde boli tieto programy vysielané, už prešli určitým adaptačným procesom, my tento sociálny fenomén musíme ešte len stráviť, spoločnosť si musí vytvoriť vlastný imunizačný program. Osobne pre seba nevidím v tomto smere nejaké o-hrozenie, televízor nevlastním, s týmito programami sa skôr stretávam na návštevách, kde majú práve zapnutý televízor, alebo sprostredkovane cez dennú tlač a ďalšie mediálne efekty. Sme tu svedkami akejsi mediálnej synergie, vzájomného prepojenia napríklad prostredníctvom reklamy, článkov či dokonca celých tematických blokov, čím aj ostatné médiá strácajú svoju vlastnú tvár. Možno povedať, že patríš ku generácii, ktorá ako posledná ochutnala v dospelom veku trpké plody normalizácie. Ako sa na tvojom osude podpísali sedemdesiate roky? - Osobne mám pocit intergeneračnosti, neidentifikujem sa s nejakou konkrétnou generáciou. A čo sa týka tej zaradenosti, problém skôr vidím v rodine. Narodil som sa ako druhorodený a práve tí mávajú často problémy nájsť si to svoje pevné miesto v živote. Táto neukotvenosť je u mňa umocnená aj jazykovým bilingvizmom – vyrastal som síce v čisto slovenskom prostredí, ale doma sme s matkou rozprávali po maďarsky. Podobne sa to týka aj toho pocitu generačnosti – nepatrím ani ku generácii, ktorých v produktívnom veku zasiahli udalosti v 1968 roku, a zároveň ani ku generácii, ktorá v sedemdesiatych rokoch robila kariéry. Osobne som mal v tom čase pocit akejsi marginalizácie, pocitom zatrpknutosti však žili všetci okolo mňa, čo som vnímal ako istú zhodu so svojím duševným rozpoložením. Viem, že si v tom čase študoval v Leningrade. Ako sa dnes s odstupom pozeráš na toto obdobie? - Na štúdium v Leningrade som sa prihlásil preto, že som chcel študovať čistú filozofiu. Druhým dôvodom bola – možno to znie dnes paradoxne – vzbura proti rodičom, nechcel som, aby sa o mňa prostredníctvom protekcie „postarali“, čo bol v tom čase štandardný postup. Tam som jednoducho protekciu nepotreboval. Leningrad bol v tom čase dosť provinciálnym mestom oproti Moskve. No aj napriek tomu intelektuálne prostredie v Leningrade bolo inšpiratívnejšie než u nás, kde prevládala normalizačná apatia a deprivácia. Dalo sa napríklad dostať k textom, ktoré kolovali v neoficiálnom obehu, nerobme si však ilúzie, že to boli nejaké kvantá písomností. Išlo skôr o literárne než filozofické texty, veľmi bol v tom čase populárny v neoficiálnych kruhoch rusko-židovský básnik Jozif Brodskij, ktorý emigroval. Osobne som však inklinoval k Achmatovovej alebo Mandeľštamovi, Brodskij bol pre mňa až príliš špecifiky ruský, niečo podobné ako Vysockij. Existovala tam akási subkultúra v podobe magnetofónových nahrávok, v tom čase bol veľmi populárny napríklad Okudžava. Keď si sa po štúdiách ako absolvent Lenigradskej univerzity vrátil na Slovensko, teoreticky sa pred tebou mala črtať sľubná perspektíva. - Po návrate som si dobrovoľne zvolil nefilozofické pracovisko a šiel som pracovať do Univerzitnej knižnice. Nebolo mi totiž ponúknuté členstvo v komunistickej strane, čo bolo v tom čase podmienkou na to, aby som sa mohol profesijne venovať filozofii v univerzitnom prostredí. Ako som sa neskôr dozvedel, už v Leningrade som bol „preverovacou čatou“ označený ako politicky nespoľahlivý. Títo ľudia chodili po internátoch a akoby počas neformálnych rozhovorov nám kládli rôzne otázky, na ktoré sa v podstate ani nedalo jednoznačne odpovedať. Napríklad jeden z nich, „istý súdruh z admirality“, sa ma spýtal, čo si myslím o špecifickej politike rumunskej komunistickej strany. Odpovedal som prostoreko, že sa mi páči ich „trucpolitika“, že sa usilujú robiť samostatnú akoby „opozičnú“ politiku – mali napríklad diplomatické styky Izraelom, čo iné sovietske satelity nemali, nezúčastnili sa na okupácii Československa v roku 1968 a pod. On ma poučil, že to mám chápať dialekticky s ohľadom na deľbu práce, že sú akoby nastrčenou agentúrou, že to netreba brať vážne. Na základe tohto rozhovoru ma potom neodporučil ako kandidáta do komunistickej strany. Neskôr si ma preverovali aj v Univerzitnej knižnici. Osobne mi to vyhovovalo, že ma „odložili“ ad acta. Univerzitka sa pre mňa stala akousi nadstavbou univerzity, v ktorej som sa naučil plávať v „hlbokej vode“. Pred rokom 1989 si sa necítil profesijne vyradený? - Vôbec nie, a to aj vďaka práve filozofii zenu, ktorá ide vo svojej podstate voči akýmkoľvek pokusom o inštitucionálnu zakotvenosť a akceptovanosť. Paradoxne po tom, ako som v roku 1990 prešiel na univerzitnú pôdu, som sa ocitol v menej tvorivo produktívnom období svojho života a takmer nič som odvtedy nenapísal, aspoň nie sám od seba. Najviac som toho napísal ako pracovník knižnice Ústavu jazykovej a odbornej prípravy, kde som bol v dokonalej ľudskej i tvorivej ilegalite. Po roku 1989 som bol ako nočný motýľ zrazu oslepený tým svetlom možností, ktoré ma zároveň paralyzovali. Možno to bolo spôsobené aj tým, že som sa na univerzitných prednáškach vyrozprával a nepotreboval som to dať na papier. Na strane druhej, písmo umŕtvuje, ako hovorí Sokrates, a preto preferujem ústnu formu komunikácie. Programovo sa vyhýbam byť homo scribens, hoci ma moji študenti doslova provokovali k napísaniu ďalších dielov knihy Večné tabu. Moja odpoveď bola, že práve teraz v tom pokračujem počas svojich prenášok. Poznám tvoju zberateľskú vášeň, ktorá nadobudla až bizarnú podobu. Dom vo Svätom Jure si premenil na skladisko kníh a najrozličnejších písomností, ktoré ťa pripravili o životný priestor. V mnohom mi to pripomína svet literárnych postáv Bohumila Hrabala. Aj tvojím svetom sa stali burzy, zberné suroviny, blšie trhy a antikvariáty. Odkiaľ sa zobrala táto dokumentománia? - Niektorí to ironicky pomenúvajú ako škrečkovanie a majú pravdu, je to určitým spôsobom posadnutosť a závislosť. Je to závislosť, ktorá mi síce komplikuje život, ale zároveň ma aj motivuje v tom zmysle, že nie je len čírym zhromažďovaním, ale že sa zároveň zameriavam aj na problémy, o ktorých tie dokumenty hovoria. Napríklad ak zbieram podpisy historických osobností, zároveň ma to núti študovať ich biografiu a súčasne sa tak dostať hlbšie do histórie slovenských dejín. Okrem zbierania kníh sa zameriavam hlavne na pohľadnice, kde ma však nezaujímajú ani tak vyobrazenia, ale skôr texty. Sú to pre mňa všetko dokumenty doby. Ich zbieraním akoby som im predlžoval život, i keď niektorí hovoria, že im ho v skutočnosti skracujem. Na strane jednej, zbieranie „mŕtvych“ slov je pre mňa najväčším dôkazom márnych pokusov zachytiť ich na papier a tak im prisúdiť punc večnosti, na strane druhej bez samotného aktu transkripcie by sme na túto márnosť nikdy neprišli. Čo sa týka toho životného priestoru, ktorý mi zostal medzi knihami, môj najbližší priateľ mi prisúdil „hanlivú“ prezývku Diogenes, čo mi celkom lichotí. Nie je v tej zberateľskej mánii skryté úsilie privlastniť si tieto archiválie a tým ich vlastne zvýznamniť, pretože by inak mohli upadnúť do zabudnutia? - Vlastníctvo je nevyhnutným vedľajším efektom toho zberateľstva. Iste je tam prítomný aj moment tezaurovania, akoby zhromažďovania pokladu. Samotné zhodnocovanie a zhromažďovanie zlata však obsahuje okrem ekonomickej aj sebazáchovnú funkciu. Súvisí to s evolučnou stratégiou človeka ako druhu bojujúceho o prežitie – aby bol pripravený na horšie podmienky, preventívne si zhromažďuje zásoby. Podobne si aj ja vytváram akýsi kapitál na budúce spracovanie, na tvorbu alternatívneho životného programu. Autor je literárny historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984