ANJELI PLAKALI, ŽLTÝ PES ŠTEKAL

Stosedemdesiatdeväť filmov zo 49 krajín, premietnutých počas deviatich dní na 263 projekciách – taká je bilancia 7. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, ktorý sa skončil v sobotu slávnostným udeľovaním cien.
Počet zobrazení: 1102
14CB-m.jpg

Stosedemdesiatdeväť filmov zo 49 krajín, premietnutých počas deviatich dní na 263 projekciách – taká je bilancia 7. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, ktorý sa skončil v sobotu slávnostným udeľovaním cien. Čísla vypovedajú najmä o kvantitatívnej stránke festivalu. A čo jeho kvalita? Môžeme to povedať na rovinu: MFF Bratislava sa naozaj nemá za čo hanbiť. Koniec koncov, sedem ročníkov, to je už pomerne dlhá tradícia (nepodarilo sa to zatiaľ dosiahnuť žiadnemu väčšiemu filmovému podujatiu v Bratislave), a navyše sa festivalu darí – možno vedome, možno nevedomky – budovať zaujímavú kontinuitu. Napríklad počas jeho prvého ročníka bol v programe debut režiséra Carla Nera Nepozvaný, ktorý tu uviedol jeho otec, taliansky herec Franco Nero. A tohto roku prišla druhý film C. Nera Horúčka uviesť jeho matka a hlavná predstaviteľka Vanessa Redgraveová, ktorá sa stala ozdobou prvého festivalového víkendu. Alebo iný príklad kontinuity: v prvom ročníku zvíťazila snímka belgického režiséra Yvana Le Moina Červený trpaslík a tento tvorca (ktorý si Slovensko obľúbil, bol tu medzitým aj členom poroty Medzinárodného festivalu frankofónnych filmov) tohto roku uviedol svoj druhý film Piatok alebo iný deň, nakrútený dokonca s menšinovou slovenskou koprodukčnou účasťou. UNIVERZÁLNA VANESSA Slávna anglická herečka V. Redgraveová je nositeľkou troch najvýznamnejších ocenení v hereckej brandži – Oscara (za film), Emmy (televízia) a Tony (divadlo). Jej aktivity sú však oveľa širšie: angažuje sa aj politicky, v oblasti ľudských práv a podobne. Politicky angažovaná, i keď príliš prvoplánová, bola aj spomínaná Horúčka, ale V. Redgraveová sa zaslúžila aj o vznik dokumentu Rusko/Čečensko – Hlasy disentu (takisto v réžii C. Nera). My sme sa jej však spýtali na slávnu Zväčšeninu Michelangela Antonioniho a poviedku z televízneho filmu Keby steny mohli hovoriť 2, ktorý bol v Bratislave uvedený v minulosti na jednom z Gay Film Festivalov. „S Antonionim, to bola práca s géniom, bola to pre mňa veľká pocta a veľa som sa pri tom naučila. A mám ho veľmi rada aj ako človeka,“ spomínala si herečka. „A pokiaľ ide o Steny, to bol vynikajúci film so silnými ľudskými príbehmi. Hrala som tam ženu, ktorá dlhé roky žije so svojou priateľkou, a ten film aj režírovala žena, ktorá žije so ženou. Mimochodom, nikdy ho neuviedli vo Veľkej Británii – aj to o niečom svedčí.” SÚŤAŽ – pestrá a kvalitná Hoci film s V. Redgraveovou nepatril práve k najvydarenejším, celkovo bola súťaž prvých a druhých hraných filmov veľmi vyrovnaná a rozhodne nadpriemerná; koniec koncov, až päť z 18 súťažných titulov bolo národnými kandidátmi na oscarové nominácie. Odborná porota určite nemala ľahkú úlohu, keď musela porovnávať kvality filmov rôznych produkcií, tém a poetík. Vo festivalovom virvare nám, bohužiaľ, unikol práve víťazný film: porota ocenila zachytenie magickosti života v nemecko-mongolskej Jaskyni žltého psa (réžia Byambasuren Davaová), poetickom príbehu o vzťahu dievčatka a nájdeného psíka. Zvláštne uznania poroty pripadli rumunskému filmu Smrť pána Lazaresca (r. Cristi Piu) a ruskému Garpastum (r. Alexej German ml.). Prvý z nich sa stal vlastne najúspešnejším filmom súťaže, lebo ako najlepší ho ocenila aj študentská porota, ktorá pôsobila na festivale po prvý raz, a zvláštne uznanie mu udelila i porota ekumenická. Dvaapolhodinový príbeh, ktorý však ani na chvíľu nenudí, sleduje strastiplnú cestu starého muža so zdravotnými ťažkosťami z jednej nemocnice do druhej, pričom ho sprevádza svojmu poslaniu oddaná sanitárka – snímka zaujme až dokumentaristickou autentickosťou (vrátane reportážnej práce kamery) v zobrazení prostredí a hektického „organizovaného chaosu“ (nielen) rumunského zdravotníctva. Garpastum (názov je latinským pomenovaním loptovej hry), naopak, plynie v pokojnom tempe, „maľujúc“ nádherné obrazové kompozície pri zobrazení života mladých ľudí v období osobnej i historickej neistoty medzi vypuknutím prvej svetovej vojny a Októbrovou revolúciou. Cena za najlepšiu réžiu pripadla Georgeovi Clooneymu, ktorý vo svojom čiernobielom režijnom debute Dobrú noc a veľa šťastia (sám si v ňom aj zahral) podal sugestívne svedectvo o období mccarthyzmu a jeho vplyve na prácu médií. Za najlepší mužský herecký výkon ocenila porota Pavla Lišku v českom filme Štěstí, ktorý sa zakrátko dostane do našich kín a určite sa k nemu ešte vrátime (získal aj Cenu ekumenickej poroty). Podobnú cenu v ženskej kategórii si odniesla mladá herečka Stephanie Jamesová za rolu v protirasistickej dráme Spôsob života (písali sme o nej v súvislosti s karlovarským festivalom). Kolekciu ocenených diel dopĺňa film Všetko je osvietené ďalšieho režijne debutujúceho amerického herca Lieva Schreibera, ktorý si prišiel osobne prevziať Cenu FIPRESCI (Medzinárodnej federácie filmových novinárov) a cenu divákov. Z veľmi vyrovnanej súťaže nás výraznejšie zaujal ešte dramatický a vizuálne príťažlivý film Go West (koprodukcia Bosna a Hercegovina – Chorvátsko, r. Ahmed Imamovič): tragický príbeh lásky dvoch mladých mužov na pozadí balkánskeho vojnového konfliktu vyvolal po skončení búrlivý potlesk publika. SVET, EURÓPA, SLOVENSKO… Popri súťaži tvorilo program festivalu ďalších 11 sekcií. MFF už tradične venuje pozornosť európskemu i svetovému filmu vrátane nezávislej tvorby. Z národných kinematografií patrila samostatná sekcia Veľkej Británii. Voľná zóna so zaujímavou témou Making Money priniesla snímky vypovedajúce o rôznych spôsoboch získavania peňazí – od tvrdého zháňania poctivej práce (Práca oslobodzuje; Slovinsko) cez bankovú lúpež (Hawaii, Oslo; Nórsko) či mužskú prostitúciu (Nočný výlet; Argentína – Francúzsko) až po absurdný nápad predať vlastné dieťa v belgicko-francúzskom filme Dieťa bratov Dardennovcov, ktorý sa stal víťazom tohtoročného canneského festivalu. Zbrusu novou sekciou boli na tohtoročnom festivale Národné hity, teda diela mimoriadne divácky úspešné v krajinách svojho vzniku. Predstava, že musí ísť o prostoduché filmy pre najširšie vrstvy publika, sa nenaplnila: Maďarsko napríklad reprezentovala fascinujúca dráma Bezosudovosť, režijný debut kameramana Lajosa Koltaia, nakrútený podľa novely nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Imre Kertésza. Vzhľadom na situáciu v slovenskej kinematografii bolo zastúpenie našich titulov skromné, resp. nefestivalovo rôznorodé. Hranú tvorbu reprezentoval len česko-slovenský Slnečný štát Martina Šulíka a televízny film Ticho debutujúcej režisérky Zuzany Liovej, ktorý uvidíme v rámci vianočného vysielania Slovenskej televízie. Popri ojedinelej animovanej snímke Nazdravíčko! z dielne Ivany Zajacovej a Jozefa Mitaľa (hrá sa v našich kinách ako predfilm) tak hrali prím dokumentaristi – Jaro Vojtek s celovečerným filmom My zdes, Marek Šulík so 7 magickými rokmi (uvedené v STV), Pavol Barabáš s ďalším zo svojich cestopisných dokumentov Pururambo (tentoraz zašiel na Novú Guineu), Maroš Hečko a Daniel Rihák s dokumentom Natočme ten západ slnka, venovaným hudobníkom Andrejovi Šebanovi a Tónovi Kubasákovi; priaznivcov režiséra Ela Havettu určite potešila Slávnosť osamelej palmy, snímka, ktorú o ňom v hravom havettovskom štýle natočili Marko Škop a Juraj Johanides. Asi najväčší rozruch však vzbudila mladá dokumentaristka Zuzana Piussi, ktorá vo filme Anjeli plačú siahla po kontroverznej téme života homosexuálov na Slovensku. Búrlivá diskusia po projekcii svedčila o tom, že zaťala do živého – otázkou len zostáva, s akým úmyslom a akým výsledkom. Téma sa jej akoby vymkla z rúk: vtesnať do 54 minút problém vlastného sebaprijatia, konfliktu s rodinou i s cirkvou, otázku registrovaného partnerstva a adopcie detí sa jednoducho nedá. Podľa slov autorky nebolo jej ambíciou podať obraz sociálnej vzorky zvolenej komunity, ale výber zobrazených typov – pravda, limitovaný ochotou „objektov“ spolupracovať a byť k dispozícii kamere – nahráva skôr jednostranným vžitým predstavám verejnosti o gejoch (prehnaná starostlivosť o zovňajšok, prostitúcia, záujem o pornografiu,), než že by vytváral aspoň približne objektívny obraz. Asi najvýstižnejšou charakteristikou filmu je: premárnená šanca. NA ČO SA MôŽEME TEŠIŤ MFF ponúkol v predpremiérach aj snímky, ktoré sa v najbližšom čase dostanú do bežnej distribúcie, a tak sa diváci už dnes môžu tešiť na najnovšie projekty známych tvorcov: Zlomené kvety Jima Jarmuscha s Billom Murrayom a plejádou známych herečiek (Sharon Stonová, Jessica Langeová, Julie Delpyová, Tilda Swintonová), Nechoď klopať na dvere Wima Wendersa, Manderlay Larsa von Triera, Ukrytý Michaela Hanekeho (na tento film sa zosypala spŕška Európskych filmových cien – Felixov, ktorých udeľovanie sa uskutočnilo práve v čase prebiehajúceho MFF Bratislava), 2046 Wonga Kar-waia (tento tvorca sa zároveň podieľal aj na poviedkovom filme Eros spolu so Stevenom Soderberghom a M. Antonionim), Oliver Twist Romana Polanského a ďalšie. Vidieť väčšinu filmov uvedených na festivale bolo však jedinečnou a neopakovateľnou príležitosťou. „Ľudia, ktorí pripravujú filmové festivaly, robia vynikajúcu prácu, preto som s nadšením prišla na bratislavský festival,“ povedala V. Redgraveová. Urobila dobre a nám nezostáva iné, ako dať jej spolu s 23-tisíc divákmi tohtoročného MFF Bratislava za pravdu. Autor je filmový publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984