Obete v médiách – obete médií?

Aké má byť spravodajstvo? A zvlášť vojnové spravodajstvo? Aký účinok majú na účastníkov vojnových konfliktov alebo na konzumentov a užívateľov médií často povážlivo naturalistické zobrazenia obetí takýchto konfliktov či prírodných katastrof?
Počet zobrazení: 1032
13_000CB-m.jpg

Aké má byť spravodajstvo? A zvlášť vojnové spravodajstvo? Aký účinok majú na účastníkov vojnových konfliktov alebo na konzumentov a užívateľov médií často povážlivo naturalistické zobrazenia obetí takýchto konfliktov či prírodných katastrof? Johan Galtung, jeden z najprominentnejších účastníkov konferencie Obete v médiách – obete médií?, ktorú na túto tému v dňoch 29. – 30. novembra usporiadal viedenský Inštitút publicistiky a komunikácie, vyzval na jednej strane spravodajcov, aby sa nevyhýbali drasticky názornému materiálu („blood and guts stories“) len pre jeho prvoplánovú odpudivosť. Podľa tohto z Nórska pochádzajúceho zakladateľa mierového výskumu sprostredkúvajú práve takéto zobrazenia realistický pohľad na hrôzy vojny. Na druhej strane práve Galtung upozorňuje na to, že spravodajstvu často chýbajú správy o „bežných ľuďoch“, ktorí za normálnych okolností nestoja „vo svetlách reflektorov“ („human – interest stories“), pričom ich senzacionalizácii a bulvarizácii sa, samozrejme, treba vyhýbať. Veď práve zobrazovaním páchateľov násilia ich činy odmeňujeme, upozorňuje Galtung, v pavlovovskom zmysle „posilňujeme“ medializáciou ich tvárí ich činnosť. Konferencia predstavila výsledky empirických výskumov o účinkoch vojnového spravodajstva uskutočnených na Inštitúte publicistiky a komunikácie Viedenskej univerzity. Lebo vplyv rôznych typov správ na ich prijímateľov nie je ani zďaleka jednoznačný. Kým kritici vojnového žurnalizmu varujú pred negativizmom, ktorý v konzumentoch médií stupňuje pesimistický pohľad na svet a predstavu politického odcudzenia rovnako ako pred etnocentrickým pohľadom väčšiny spravodajstva, na druhej strane sa dá predpokladať, že práve naturalistické zobrazovanie vojny sprostredkúva predstavu o strašnej skutočnosti a prispieva tak k motivácii hľadať mierové riešenia, ale napríklad aj k ochote zúčastňovať sa na zbierkach a charitatívnych akciách na pomoc postihnutým. Keďže práve o rôznych aspektoch účinkov vojnového žurnalizmu sa vie málo a práve tu sú empiricky nepodložené názory často neobjektívne, predstavili sa na konferencii výsledky výskumu týkajúceho sa týchto tém a uskutočneného podľa vedeckých pravidiel skúmania. Vychádzalo sa z predpokladu, že otázka, ako klasické masmédiá i novovzniknuté interaktívne médiá narábajú s mimoriadnymi udalosťami, sa po útokoch z 11. septembra, ale aj vojnách, ktoré im predchádzali a ktoré ich nasledovali, stáva čoraz aktuálnejšou. Konferencia mala osloviť vojakov, záchranárov, spravodajcov zúčastnených na konfliktoch a samozrejme aj odbornú a laickú verejnosť. V prvom bloku konferencie boli prezentované výsledky obsahovej analýzy 4 492 správ týkajúcich sa vojny v Iraku uverejnených v najvýznamnejších tlačených médiách ôsmich vybraných krajín (Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Srbsko, Turecko a USA), ako aj televízneho spravodajstva v Rakúsku a Nemecku. Niektoré výsledky napríklad ukázali, že obete násilia sa najčastejšie zobrazované v Turecku, USA a Anglicku. Kým v Turecku dominovali zobrazenia obetí irackých civilistov, v spravodajstve z USA a Veľkej Británie prevažovali obrazy vlastných obetí. Kým vo Veľkej Británii sa zobrazenie obetí spájalo s vysokým stupňom emocionality, v amerických médiách prevládal triezvy, „normalizujúci“ štýl. Je však zaujímavé, že aj vo frekvencii zobrazovania násilia vedú médiá z Veľkej Británie. Pravdepodobne sa tak mali vyvážiť emočne nabité zobrazenia obetí. Druhé ťažisko konferencie tvorili výsledky rozhovorov s novinármi týkajúce sa ich zaobchádzania s medzinárodnými vojnovými a krízovými udalosťami. Krízy, katastrofy a konflikty patria k udalostiam, o ktorých sa musí informovať. Kým konzumenti médií sa dostávajú k istému typu správ, tento výskum mal poskytnúť pohľad „z druhej strany“, teda z perspektívy tých, ktorí spravodajstvo prinášajú. Vyhodnotilo sa 410 rozhovorov z celkovo 6 432 oslovených rakúskych novinárov. V treťom bloku sa prezentovali výsledky výskumov týkajúce sa konzumentov médií či účinku mediálnych správ na nich. Okrem klasických „dotazníkových“ experimentov, v ktorých sa skúmal napr. vplyv zobrazovania obetí bez komentára s agresívnym či naopak bezmocnosť evokujúcim komentárom, či súvislosť medzi recepciou spravodajstva a rôznymi osobnostnými črtami, stoja za zmienku kvalitatívne rozhovory s konzumentmi médií, ktorí boli kedysi sami priamymi účastníkmi rôznych vojnových konfliktov. Výsledok ukazuje, že konzumentov médií možno podľa ich „štýlu“ vnímania správ rozdeliť do rôznych kategórií rovnako, ako psychológovia delia ľudí do skupín podľa rôznych osobnostných charakteristík. Myslím, že posolstvo konferencie by sa dalo zhrnúť veľmi banálnym upozornením: médiám netreba veriť. Nejde len o to, že, ako vieme, do spravodajstva sa dostáva len vybraný typ informácií, pričom selekcia je závislá od daného média. Konferencia nás upozorňuje, že keď ide o vnímanie správ, nie sú to len ich tvorcovia, voči ktorým musíme byť podozrievaví: nesmieme naviac veriť ani sami sebe. Lebo, ako ukazujú výsledky, nielen vlastnosti spravodajstva, ale aj naše osobné skúsenosti, názory a dokonca povahové vlastnosti ovplyvňujú, ako ktorú správu vnímame. Je to len ďalší dôvod, prečo je „objektívne spravodajstvo“ nemožné. Na to, aby sme v súčasnom informačnom chaose prežili, musíme, samozrejme, prijať istú redukciu opatrnosti, akceptovať vysokú mieru („externe“ aj „interne“ zapríčinenej) približnosti nášho vnímania. Táto približnosť je iste neporaziteľná, a preto sa jej do istej miery musíme poddať. Dôležité však je, aby sme ju mali na pamäti, čo najčastejšie si ju pripomínali a nezačali postupne veriť vytúženej, vlastnej či cudzej, objektivite. Ako vo svojich „Postulátoch budúceho krízového žurnalizmu“ upozorňuje aj „guru“ celého podujatia, už spomínaný Johan Galtung, aj média si musia byť vedomé skutočnosti, že „tvorcovia správ“ sa pokúšajú o ich manipuláciu. V tejto atmosfére všeobecného manipulovania a nedôvery vo vlastné oči a uši, ktorá je podľa prezentovaných výsledkov plne na mieste, by konzument a užívateľ médií mal byť stále na pozore. Myslite na to aj dnes, keď zapnete večerné správy. Autorka je spisovateľka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984