Kto je bin Ládin
Hoci sa Usáma bin Ládin na Západe stal legendárnou postavou, pre oficiálny tlak boli jeho priame slová väčšinou cenzurované. Neznamená to, že sa nedostali k širšiemu publiku. Stávalo sa to však obchádzaním oficiálnej kontroly diskusie o vojne proti terorizmu alternatívnymi cestami. A publikum tvorili doteraz väčšinou ľudia hovoriaci po arabsky. Usáma bin Mohamed bin Ládin sa narodil v roku 1957 v Saudskej Arábii. Jeho otec bol negramotný jemenský robotník z Hadramautu, ktorý však vďaka podnikateľskému nadaniu získal stavebné kontrakty a stal sa dôverníkom saudskoarabskej kráľovskej rodiny. Keď v roku 1968 náhle zomrel, zanechal po sebe 11 miliárd dolárov a 54 detí od viac ako 20 žien. Mladý bin Ládin začal chodiť na Fakultu manažmentu a ekonomiky Univerzity kráľa Abd al-Azíza v Jeddahu. Hoci bol obyčajným študentom ekonómie, zúčastňoval sa aj na prednáškach islamských štúdií Abdalla Azzama a Mohameda Kutba. Tie ho pravdepodobne ovplyvnili. Azzam (1941 – 1989) bol členom Moslimského bratstva z Palestíny. Študoval začiatkom 70. rokov na univerzite al-Azhar v Káhire, do Jeddahu sa presťahoval v roku 1978. Mohamed Kutb bol mladším bratom Sajjída Kutba, egyptského mysliteľa, ktorý sa stal najmocnejším hlasom radikálne islamského protestu proti arabskému nacionalizmu a západnej hegemónii v čase vládnutia egyptského prezidenta Násira. Popravený bol v 1966. Bin Ládin datuje svoje „politické prebudenie“ do roku 1973, keď americký letecký most umožnil izraelské víťazstvo nad Egytom a Sýriou v Jomkippurskej vojne a saudský kráľ Faisal uvalil na Západ dočasné ropné embargo. Z agenta disident Po odchode z univerzity, bez toho, aby dokončil štúdiá, bin Ládin nastúpil do stavbárskeho impéria svojho otca. Hoci bol pomerne mladý, čoskoro začal pomáhať pri organizovaní toku saudských prostriedkov a vybavenia pre mudžahedínov bojujúcich v Afganistane proti režimu podporovanému ZSSR. Do Pešaváru na pakistansko-afganskej hranici pricestoval prvýkrát v roku 1980. Pracoval tam s Azzamom, prispievajúc do jeho periodika al-Džihád. V Pešaváre rozbehol aj vlastné aktivity – založil hostel pre arabských regrútov, ktorí prišli viesť „svätú vojnu“ proti ZSSR. Nazvaný bol Sidžil al-Kájda (Zoznam základne), neskôr začal byť známy ako al-Kájda (Základňa). V tom čase úzko spolupracoval s pakistanskou tajnou službou ISI a CIA – dvoma vonkajšími patrónmi mudžahedínov. Možno nebol so svojimi vzťahmi so CIA úplne stotožnený – neskôr ich absolútne poprel – neexistujú však žiadne dôkazy o nejakých morálnych dilemách. S americkými a saudskými fondmi, ako aj vlastnými stavebníckymi skúsenosťami pomohol postaviť horské základne, vrátane komplexu jaskýň Tora Bora. Keď sa ruské vojská v 1989 z Afganistanu stiahli, americké prostriedky boli náhle zastavené. Arabi, vo všeobecnosti rozdelení do národných línií, boli v Pešavári ponechaní sami na seba a prepukli medzi nimi konflikty. Ostali len tréningové tábory, ktoré ďalšie desaťročie využívala ISI na výcvik afganských a kašmírskych džihádistov. V roku 1990 sa bin Ládin vrátil do Saudskej Arábie. Doma sa ponúkol, že zorganizuje afganských veteránov pre boj s hrozbou Saddáma Husajna, ktorý práve obsadil Kuvajt. Saudská kráľovská rodina ho nielenže odmietla, ale pozvala pol milióna amerických a iných zahraničných vojakov, aby chránili dynastiu. Ich prítomnosť v krajine Svätých miest požehnali vedúci saudskí ulámovia, vrátane Šejka Abd al-Azíz bin Báza, hlavného muftiho kráľovstva. Kto protestoval, bol saudskými úradmi uväznený alebo obmedzovaný. Bin Ládin bol medzi nimi. Za kliatbu dostal domáce väzenie a z krajiny mohol odísť až v roku 1991. Radikálny džihadista Na ďalších päť rokov sa bin Ládin usadil v dobre stráženom sídle na okraji Chartúmu. Chránil ho sudánsky vojenský režim, ktorý bol v tom čase blízky radikálnemu islamistickému lídrovi Hassanovi al-Turábimu. Iní afganskí veteráni, vrátane jeho najbližšieho spolupracovníka Egypťana Ajmana al-Zawahiriho, sa tam k nemu pridali. Hoci bol bin Ládin v Sudáne aktívny ako podnikateľ, pravdepodobne zorganizoval aj príchod afgánskych veteránov do Somálska. Sám neskôr tvrdil, že to boli títo „praví mudžahedíni“, ktorí zasadili americkým silám rozhodujúci úder, keď prišli do krajiny v roku 1993 pod mandátom OSN, a krátko nato sa ponižujúco stiahli. Je v podstate isté, že bin Ládin sa pokúsil zorganizovať aj ilegálnu opozíciu voči režimu v Rijáde. Saudské úrady sa ho niekoľkokrát neúspešne pokúsili zavraždiť. V roku 1994 bol zbavený občianstva. Koncom roka odpovedal svojím prvým väčším verejným vyjadrením: útokom na veľkého muftiho bin Báza za jeho požehnanie Dohôd z Oslo. Vyhlásenie bolo výrazom rozhorčenia radikálneho moslima nad „odpadlíctvom“ arabských vládcov, ktorí spolupracujú so Západom. V máji 1996 sa so svojimi spoločníkmi vrátil do Afganistanu. Uchýlil sa do hôr Tora Bora severne od Džalalabádu. V septembri Taliban dobil Kábul a v nasledujúcich dvoch rokoch nastolil, s pakistanskou podporou, najjednotnejšiu vládu nad krajinou od pádu komunistického režimu. O šesť mesiacov neskôr si výbuchy amerických ambasád v Keni a Tanzánii vyžiadali viac ako 200 obetí a omnoho viac zranených. Bin Ládin sa stal svetoznámym. O tri roky neskôr uniesli členovia al-Kájdy v USA štyri lietadlá a splnili samovražednú misiu, pri ktorej zabili viac ako 3 000 ľudí, väčšinou Američanov. Organizátor Poznáme len zlomky bin Ládinovej povahy. Je jasné, že len málo blízkych ho v prvých rokoch považovalo za potenciálneho lídra. Označovali ho za plachého introverta. Nebolo v ňom však už od začiatku niečo z otca? Ten sa vypracoval z ničoho k obrovskému bohatstvu. Jeho kariéra vyžadovala podstupovanie rizika. Bin Ládin sa zdá rovnako ochotný riskovať, ale iným spôsobom. Vystupuje z tieňa poddajných moslimov vo svete, kde dominuje Západ. Zhromaždil za sebou nasledovateľov nie v hľadaní majetku, ale v džiháde, vzdávajúc sa vábenia prosperity, rodinného komfortu. Pre svoju činnosť musel zdediť niektoré z otcových praktických daností. Už vo svojich dvadsiatich rokoch riadil veľký stavbársky komplex, manažérske schopnosti neskôr využil pri dodávkach saudských peňazí a materiálu do Afganistanu. Vytvorenie medzinárodnej siete a komplexné plánovanie 11. septembra v spolupráci s malou skupinou spolupracovníkov môžu byť považované za vrchol tejto stránky bin Ládina. Charizma No jeho organizačné schopnosti, hocako znásobené finančnými zdrojmi, ktoré má k dispozícii, by mu nikdy nedali dnešnú pozíciu v moslimskom svete. Bin Ládin nie je ani originálny mysliteľ. Väčšina jeho myšlienok pravdepodobne pramení zo spisov jeho mentorov, hlavne zo spisu „Obrana moslimskej zeme je najdôležitejšou povinnosťou každého človeka“ od Abdalláha Azzama, publikovaného z Pešaváre v roku 1985. Bin Ládin nie je ani mimoriadny odborník na Korán: chýba mu znalosť podrobností textov, s akou operujú vahábski učenci v Arábii či ich azharskí kolegovia v Káhire. Pozná však dosť dobre klasické spisy a tradíciu islamu a úspešne ich využíva. S Koránom pracuje ako s knihou každodenných rád, v ktorej môže každý čerpať silu ako veriaci moslim i ako advokát radikálnej zmeny sveta. Taká úroveň znalostí, hoci nie výnimočná, no reálna, vytvára základ náboženskej autority jeho vyhlásení. Skutočne unikátnu silu im však v moslimskom svete dáva jeho literárne nadanie. Bin Ládin si vyslúžil doteraz mnoho nálepiek – fanatik, nihilista, fundamentalista, terorista – no od mnohých ostatných, ktorých možno označiť rovnako, ho odlišuje predovšetkým polemika. Pre miliónov moslimov vo svete, vrátane mnohých, ktorí neprechovávajú žiadne sympatie k terorizmu, je bin Ládin heroickou postavou. Jeho charizma sa nezakladá na schopnosti unikať pred USA a ich spojencami. Hoci aj tá mnohých vzrušuje. Stojí na osobnej reputácii pre jeho odhodlanosť, asketizmus a odvahe, ktoré ostro kontrastujú so zlým riadením hraničiacim s neschopnosťou, ktoré je charakteristické pre väčšinu arabských režimov. Na rozdiel od nich bin Ládin ukázal, že vie odolať vábeniu bohatstva, že sa odváži udrieť na silnejších nepriateľov, že sa odmieta skloniť pred väčšou mocou. Terorizmus Mýli sa Západ, keď ho označuje za teroristu? Jeho slová sami potvrdzujú, že nie. Bin Ládin otvorene priznáva, že využíva teror. Trvá však na tom, že je to reaktívny teror – odpoveď na to, čo on vidí ako omnoho väčší teror Západu páchaný omnoho dlhší čas. Definície terorizmu sa môžu veľmi líšiť: je dobre známe, že mnohí považovaní vo vlastných komunitách za bojovníkov za slobodu a akceptovaní aktuálnymi mocnosťami za rešpektovaných štátnikov, boli kedysi odsudzovaní ako teroristi. V tomto zmysle je bin Ládinovým hlavným „vylepšením“ organizovanie teroristických útokov tisíce kilometrov od území, ktoré sa nimi usiluje oslobodiť. Podľa neho je to však len odplata za nespočetné akty agresie Západu voči moslimskému svetu, vykonané tisíce kilometrov od kresťanského územia. Už 200 rokov je umma (globálna islamská komunita, nadnárod) cieľom útoku – od francúzskej invázie do Egypta koncom 18. storočia a dobytia Magrebu v 19. storočí cez britské Egypta, talianske ukoristenie Líbye, rozdelenie Blízkeho východu medzi Britániu a Francúzsko na konci 1. svetovej vojny až po sponzorovanie židovskej kolonizácie Palestíny, podrobenie nezávislých vládcov Arabského polostrova a súčasnú americkú kontrolu nad regiónom. Bin Ládin teda v skutočnosti vedie vojnu proti čomusi, čo obdivovatelia i kritici nazývajú Americkým impériom. On sám však tento slovník nikdy nepoužíva. Slovo „imperializmus“ sa nenachádza ani v jednom jeho verejnom odkaze. Nepriateľa definuje inak. Pre neho džihád nie je namierený proti impériu, ale proti „celosvetovým neveriacim“. Jeho texty sa opäť a opäť vracajú k tejto základnej dichotómii. Vojna je náboženským bojom. Nepochopenie Aké sú šance cieľa, za ktorý je pripravený položiť život? Doviedla ho k nemu dôvera živená víťazstvom mudžahedínov nad Červenou armádou v Afganistane a stiahnutím sa amerických jednotiek zo Somálska v 1993? Ak môže byť bojovníkmi viery porazená jedna superveľmoc, prečo nie druhá? Vychádza teda z dvoch nepochopení reality. Podobne ako mnohí iní, bin Ládin a jeho spolupracovníci ignorujú špecifické podmienky, ktoré im darovali víťazstvo. Myslia si, že s rovnakou taktikou uspejú všade. Afganistan však má v regióne špecifické postavenie. Je ekonomicky a kultúrne omnoho menej rozvinutý, etnicky viac rozdelený, geograficky ťažšie dosiahnuteľný, s unikátnou tradíciou horského partizánskeho boja a odporu voči nájazdovým skupinám. Naviac mudžahedíni potrebovali na víťazstvo v 1989 množstvo amerických peňazí a zbraní a plnú podporu Pakistanu. Bin Ládinova neochota priznať rozsah vonkajšej pomoci ho viedla k preceneniu schopnosti izolovaného Talibanu odolávať útoku USA. Pokiaľ ide o Somálsko, americký výsadok bol viac PR akciou než strategickou operáciou. Pre Pentagon to nebol žiaden mocenský úder. Afganistan a Somálsko ho oklamali obrazom slabosti a nedostatočnej vytrvalosti USA. Absencia alternatívy Jedným z najvýraznejších znakov v bin Ládinových textoch je absencia sociálnej dimenzie. Z morálneho hľadiska odsudzuje mnohé zlá. Niektoré – nezamestnanosť, inflácia, korupcia – sú sociálne. Neponúka však žiadnu alternatívnu koncepciu ideálnej spoločnosti. To robí z al-Kájdy špecifický fenomén a odlišuje ju od Červených brigád či Frakcie Červenej armády, s ktorými je nesprávne porovnávaná. Rovnako tak od predchádzajúcej vlny radikálneho islamizmu ideovo vedenej Sajjídom Kutbom. Sociálny rozmer nahrádza hypertrofovaným posvätnom. Bin Ládinove odkazy tiež málokedy nesú vízie konečného triumfu. Dôraz kladie omnoho viac na slávu mučeníctva, odmena čaká až za týmto životom. To je puritánske učenie vysokej intenzity, schopné inšpirovať nasledovateľov vášňou a principiálnym presvedčením, akému sa nemôže vyrovnať žiadne sekulárne hnutie v arabskom svete. Súčasne je to očividne úzke, sebalimitujúce učenie. Pre široké masy veriacich má minimálny apel. V každodennom živote potrebujú viac ako len diktát z písma, poetické metafory či čiernobiele recepty. A predovšetkým dnes neexistuje masívna podpora obnoveniu kalifátu. Aj bin Ládin to pravdepodobne čiastočne rozoznal. Nestanovuje žiaden pozitívny politický horizont svojho boja. Sľubuje len pokračovať v džiháde, kým „stretneme Boha a získame jeho požehnanie!“ Sila živená zvonka No sila bin Ládinovho apelu nie je zďaleka vyčerpaná. Dôvod je jasný. Zaobchádzanie s Blízkym východom zo strany Západu sa nijak nezmenilo. Jeho boju dáva najviróznejšiu silu americko--britská okupácia Iraku, prinášajúca poníženie, ničenie a chaos do tretej najsvätejšej zeme ummy (po Mekke/Medine a Jeruzaleme). Ak aj obyčajný moslim pochyboval o bin Ládinovom obraze Západu, po invázii z marca 2003 a všetkom, čo nasledovalo, už takých veľa nie je. V zničenom Iraku rastú počty odhodlaných bojovníkov inšpirovaných jeho vyhláseniami. Samovražedné útoky vykonávajú popri nacionalistickom hnutí, ktoré sa s nimi naučilo spolupracovať. Bin Ládinov osobný osud zostáva neznámy. Ak nezomrie na úteku prirodzenou smrťou, skôr či neskôr ho chytia. Ak ho nájdu živého, bude bezpochyby zabitý na mieste. Jeho prenasledovatelia vedia, že by bolo zbytočné mučiť ho v úsilí získať informácie. Súdiť ho by prinášalo riziko odhalení nepríjemných pre samotných sudcov. Článok je časťou z knihy „Odkazy svetu: Vyhlásenia Usamu bin Ládina“, ktorá zhŕňa a analyzuje bin Ládinove vyjadrenia. Autor je editorom knihy. Článok bol pôvodne uverejnený v internetovom vydaní časopisu The Nation, www.thenation.com Redakčne krátené a upravené
