Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Dane a sociálna spravodlivosť I.

Aké sú názory slovenskej spoločnosti na sociálnu spravodlivosť, sociálne spravodlivú spoločnosť, chudobu a nerovnosti v spoločnosti, na solidaritu a jej nástroje?
Počet zobrazení: 1483
7_kari-m.jpg

Aké sú názory slovenskej spoločnosti na sociálnu spravodlivosť, sociálne spravodlivú spoločnosť, chudobu a nerovnosti v spoločnosti, na solidaritu a jej nástroje? Akú úlohu zohrávajú dane vo vzťahu k sociálnej nerovnosti a ekonomickému rastu? Vo všeobecnosti chýba výskum hodnotovej orientácie slovenskej spoločnosti, ktorý by odrážal trendy vzťahu k sociálnej spravodlivosti. Sociologický ústav SAV uskutočnil na prelome 1999/2000 spolu s Tilburg University výskum európskych hodnôt založený na názoroch z 32 európskych krajín vrátane Slovenska. Položil o. i. otázky týkajúce sa názorov na dôvody chudoby, na uprednostňovanie slobody alebo rovnosti, na to, ako by mala vyzerať spravodlivá spoločnosť. Aké boli odpovede za SR v porovnaní s európskym priemerom a aké interpretácie tieto odpovede umožňujú? Spravodlivá spoločnosť Z prieskumu 99/2000 možno urobiť závery, že spravodlivá spoločnosť je v slovenských predstavách spoločnosť, v ktorej nie sú veľké príjmové nerovnosti a kde je zabezpečený rovnaký prístup k vzdelaniu a ostatným základným potrebám. Za ostatných päť rokov výrazne vzrástla v slovenskej spoločnosti sociálna diferenciácia . Aké to má dosahy na zmenu hodnotovej orientácie slovenskej spoločnosti? Je to otvorená otázka, lebo ako som uviedla, chýbajú dostatočné analýzy. Je však možné predpokladať, že v charakterizovaní atribútov spravodlivej spoločnosti nenastali podstatné zmeny. Pravdepodobne neexistuje ani prieskum názorov politických elít na tie isté otázky. Oprieť sa môžeme o explicitné vyjadrenia politických a spoločenských elít v SR. Vládna elita a predovšetkým hlavná vládna strana (napr. vrcholní reprezentanti Ministerstva práce a sociálnych vecí SR – starí, resp. noví) zdôrazňujú ako kľúčové vytváranie rovnosti príležitostí v protiklade s rovnosťou výsledkov. Po prvýkrát, resp. druhýkrát sa k prehlbovaniu sociálnych nerovností a k rastu chudoby vyjadrila slovenská katolícka cirkev. Konferencia biskupov Slovenska vo vyhlásení k sociálno-ekonomickej situácii upozorňuje, že „bohatí sa stávajú čoraz bohatšími, chudobní stále chudobnejšími“. Korektne priznávajú, že cirkev prostredníctvom charity nemôže túto situáciu riešiť, môže len zmierňovať najkrikľavejšie nedostatky. Pohľad vládnej elity Súčasná vládna elita vychádza z neoliberálnych poučiek a ortodoxných stereotypov ultraliberálov, medzi ktorými je napr. umelá dilema medzi prosperitou a väčšou sociálnou spravodlivosťou. Hovoria: vyberte si medzi väčšou prosperitou alebo väčšou sociálnou spravodlivosťou. Otázku „Prosperitou pre koho?“ si nekladú. Vo vyjadrovacom arzenáli súčasnej vládnej elity sa nevyskytuje „sociálna spravodlivosť“ vôbec. V súvislosti s daňami sa však môžeme stretnúť s výrazom „spravodlivosť“ (napr. rovná daň sa „predávala“ ako spravodlivá.) „Solidarita“ má analogické okrajové postavenie v súčasnej vládnej politike a je v rozpore s ideológiou súčasnej vládnej elity. Jej politika je zameraná na oslabenie skoro všetkých druhov solidarity: medzigeneračnej (vzťah 1. a 2. piliera v dôchodkovej reforme), solidarity medzi chorými a zdravými (podoba zdravotníckych reforiem), medziregionálnej solidarity (neexistencia mechanizmov na vyrovnávanie regionálnych rozdielov), medzirodovej solidarity (napr. nastavenie 2. piliera dôchodkovej reformy, v ktorom ženy vychádzajú ako hendikepované). Na druhej strane súčasná vládna elita nástojí na zachovaní doterajšej úrovne európskej solidarity: je zásadne proti znižovaniu rozpočtových výdavkov EÚ, ktoré požadujú najväčší prispievatelia do rozpočtu EÚ. Z členstva v EÚ vyplýva pre SR i povinnosť podieľať sa na globálnej solidarite (t. j. prispievať na oficiálnu rozvojovú pomoc). Inými slovami, vládna elita sa dostáva do schizofrenickej situácie, keď paralelne eliminuje národnú solidaritu, ale nárokuje si podiel na európskej solidarite. Ignorovanie nerovnosti Vládna elita musí pripustiť existenciu niektorých druhov nerovností, napr. regionálnych nerovností. Na ich zmierňovanie je totiž viazané čerpanie časti európskych fondov. Existenciu a rozsah chudoby však bagatelizuje. Príjmové nerovnosti považuje v súlade s Hayekovými predstavami za prejav existencie funkčného trhového mechanizmu, inými slovami, nasvedčujú o úspešnosti transformačného procesu v SR! Ignoruje tiež vzťahy medzi rastom príjmových a majetkových nerovností a chudobou. Rast príjmových nerovností neexistuje pre ňu ani ako otázka etická, ani ako otázka ekonomická (vzťah medzi mierou príjmových nerovností a hospodárskym rastom), ani ako otázka rozvojová (ako využitie „ľudského kapitálu“), ani ako otázka ľudskoprávna (okrem politických a občianskych práv sú medzi ľudskými právami i práva sociálne a ekonomické) a ani ako otázka bezpečnostná (ako vzťah medzi sociálnymi nerovnosťami, chudobou a kriminalitou) a napokon ani ako otázka demokratická (ako vzťah medzi sociálnou depriváciou a reálnou možnosťou podieľať sa na demokratickom rozhodovaní). Takáto hrubá ignorácia zložitosti uvedených vzťahov je evidentne výsledkom ideologizácie i záujmov, ktoré súčasná vládna elita reprezentuje. Dane a chudoba Základným východiskom riešenia nerovností a chudoby je pre neoliberálov hospodársky rast. Evidentne z toho vychádza pre-svedčenie novej ministerky práce a sociálnych vecí, že skupina chudobných v slovenskej spoločnosti sa výrazne nezväčšuje. Ministerka sa žiaľbohu mýli. Rast HDP pri rovnakom spôsobe jeho prerozdeľovania zvyšuje absolútnu úroveň mediánu (alebo priemerného) HDP na hlavu, ale zachováva podiel tých, ktorí žijú na hranici chudoby (ich príjmy sú nižšie ako 69 percent príjmového mediánu). V ostatných rokoch však rozsah a spôsob prerozdeľo-vania HDP prešli zásadnými zmenami: výrazne poklesol podiel prerozdeľovania HDP cez štátny a verejný rozpočet, teda klesol podiel výdavkov štátu na verejnú spotrebu. Tento výpadok je potrebné hradiť zo súkromných zdrojov, čo predstavuje oveľa väčšiu záťaž pre stredno a nízkopríjmové rodiny ako pre vysokopríjmové rodiny. Naviac sa výrazne zredukovala sociálna ochrana v nezamestnanosti a v hmotnej núdzi. Prechod na tzv. rovnú daň, zrušenie progresívneho zdanenia, nulové zdaňovanie dividend (v protiklade s 19-percentným zdanením výnosov z úspor), jediná sadzba DPH (resp. zrušenie zníženej sadzby DPH na dôležité položky spotrebného koša, rozhodujúce predovšetkým pre domácnosti s nižšími príjmami), zrušenie dane z dedičstva znamenali významné prerozdelenie daňového zaťaženia z vysokopríjmových skupín na stredno- a nízkopríjmové. Ani opravné opatrenia (napr. daňový bonus a pod.) na tom nič nezmenia. Obidve zásadné zmeny v rozsahu prerozdeľovania HDP a v „prerozdelení“ daňového zaťaženia (inými slovami, v nastavení daňového zaťaženia takým spôsobom, že chudobní sú solidárni s bohatými a nie naopak) naštartovali nový mechanizmus nerovností, ktorého produktom je napríklad trojnásobný nárast podielu žijúcich v riziku chudoby za obdobie posledných 5 rokov. Ak sa tento vzor prerozdeľovania bude reprodukovať, žiadne tempo rastu HDP nepovedie k zmierňovaniu nerovností a k znižovaniu (relatívnej) chudoby. Ináč povedané, ak aj bude koláč rásť, ale bude sa rozdeľovať podľa toho istého kľúča, dostane z neho chudobný svoj biedny kúsok a bohatý svoj „mastný“ kus i keď v absolútnom vyjadrení bude každý väčší: biedny kúsok o biedny kúsok, „mastný“ kus o poriadny kus. Záujmy stojace za daňovou politikou vládnej elity ju nútia k nepoctivosti: pripomeňme si na jednej strane Kaníkovu kampaň „Nedajme sa žmýkať“ počas prvej Dzurindovej vlády a na druhej strane zvýšenie daňového zaťaženia počas druhej Dzurindovej vlády, predovšetkým cez nepriame dane u fyzických osôb, ale aj cez priame dane u živnostníkov zrušením tzv. paušálnej dane, alebo zvyšovanie lokálnych daní, ku ktorému pristúpili samosprávy pri zvolenom modeli fiškálnej decentralizácie a miere prerozdeľovania. Alebo si pripomeňme kampaň za zrušenie dane z dedičstva v réžii Demokratickej strany, ktorú pejoratívne označili ako „daň zo smrti“, hoci jej účinky by sa dotkli iba najbohatšej skupiny slovenskej spoločnosti. Alebo kampaň za zrušenie zdanenia dividend pod hlavičkou zabránenia dvojitého zdaňovania, hoci zdaňovanie úspor zostalo nielen dvojito zdanené, ale i vzrástlo. Dane a rast Presun zdaňovania z priamych na nepriame dane sa považuje za všeobecný trend a za dôležitý faktor rastu HDP, ktorý sa zdôvodňuje zvýšenou motiváciou pracovať a motiváciou investovať. Neexistuje však jednoznačný dôkaz, že to tak naozaj je. Na špičke rebríčka konkurencieschopnosti a rebríčka zostaveného podľa dosahovanej miery rastu HDP (medzi rozvinutými štátmi) sú štáty s nízkym i vysokým zdanením. To isté možno povedať i o vzťahu medzi zdanením a nezamestnanosťou. Rast HDP, či miera nezamestnanosti závisí totiž od mnohých iných faktorov a od ich vzájomného nastavenia. Zníženie prerozdeľovania HDP cez štátny rozpočet je ďalší liberálny recept na zaručene rýchlejší rast HDP. Lenže v praxi to tak nie je. Prerozdeľovanie HDP cez štátny rozpočet totiž umožňuje korigovať trh, ktorý sám osebe nerovnosti zväčšuje. Dnes už mnohí ekonómovia pripúšťajú vzťah medzi nerovnosťami a dynamikou rastu HDP. Ukazuje sa, že vysoké príjmové a majetkové nerovnosti spomaľujú hospodársky rast a naopak: menšie príjmové a majetkové nerovnosti majú za následok rýchlejší hospodársky rast. Je to preto, že prispievajú k zvyšovaniu kúpyschopnému dopytu a k lepšiemu využitiu dôležitého faktora rastu, ktorým je ľudský faktor. Dospievame tak k záveru, že nielenže hospodársky rast automaticky nezabezpečuje zmenšovanie nerovností a zmenšovanie chudoby, ale naopak, zmenšovanie nerovností a znižovanie chudoby aj prostredníctvom prerozdeľovacích vzťahov podporuje hospodársky rast. Kladiem dôraz na „aj“, lebo prerozdeľovacia funkcia daní je dôležitá z hľadiska zmenšovania rozdielov a riešenia chudoby, no dane zďaleka nie sú jediným nástrojom na zmenšovanie rozdielov a chudoby. Úloha transferov pri zmierňovaní chudoby je pritom evidentná: napríklad v r. 2000 v EÚ žilo 15 percent populácie v riziku chudoby. Bez sociálnych transferov by ich bolo 23,4 percenta a ak do sociálnych transferov zahrnieme i penzie – ich počet by sa zvýšil až na 40 percent. Výsledky prieskumu 31,4 % respondentov sa nazdávalo, že za chudobu si môžu ľudia sami, 37,2% si myslelo, že chudoba je dôsledkom spoločenskej nespravodlivosti, len 11,3 % sa nazdávalo, že chudoba je nevyhnutnou súčasťou pokroku v modernom svete (v Rusku si to napr. myslelo až 43,5 %, na Ukrajine 40,8 %). Prvé zistenie, ktoré môžeme urobiť, je, že slovenská spoločnosť nepovažuje chudobu za niečo, čo je neriešiteľné. I keď chudobu považuje za dôsledok nespravodlivosti v spoločnosti iba 37,2 % respondentov, je to výrazne viac ako v ČR, kde si to myslí iba 18,7 % respondentov. V r. 1999/2000 slovenská spoločnosť považovala za dôležitejšiu slobodu (63,5 %) ako rovnosť (24 % respondentov) – pre porovnanie európsky priemer je 52,9 % a 40,7 %. Je to pozoruhodné zistenie. Vysvetľujem to tým, že slovenská spoločnosť sa iba postupne menila z egalitárnej na sociálne diferencovanú spoločnosť, a preto potreba sociálnej rovnosti nebola pre ňu dostatočne naliehavá. Atribúty spravodlivej spoločnosti charakterizovali respondenti v SR nasledovne: – odstrániť veľké príjmové nerovnosti 56,1 % (Česko 29,9 %, resp. európsky priemer 37,9 %); – zaručiť všetkým uspokojovanie základných potrieb, vrátane vzdelávania a zdravotnej starostlivosti 77,5 % (Česko 52,9 %, Európa 53,6 %); – poskytnúť mladým rovnakú príležitosť získať vzdelanie bez ohľadu na príjem rodičov 82,3 % (Česko 79,4 %, Európa 80,1 %) Spravodlivosť daní Neoliberálne myslenie, ktoré – ako sme uviedli – príjmovú nerovnosť považuje za prirodzený atribút trhu a ani výraznú príjmovú diferenciáciu nepovažuje za zlyhanie trhu, preto nehodlá riešiť príjmové nerovnosti. Rovnosť výsledkov kladie do protikladu s rovnosťou príležitostí a nástojí na vyrovnávaní príležitostí: napr. rovnosť dostupnosti k platenému vysokoškolskému vzdelaniu zavedením štipendií a študentských pôžičiek. Ak však diferenciácia (príjmová resp. majetková) prekročí určité hranice, rovnosť príležitostí (napr. v dostupnosti k vzdelaniu, zdraviu, ale i k právu, podnikaniu a pod.) sa takýmito jednoduchými nástrojmi nedá dosiahnuť. Ak sa vrátime napr. do histórie 1. ČSR, bola potrebná pozemková reforma na odstránenie najmarkantnejších rozdielov v rozdelení pôdy, pričom takéto reformy sú súčasťou demokratizačného procesu aj inde. Markantné majetkové rozdiely zásadne podkopávajú rovnosť príležitostí u príslušníkov mladej generácie. Preto napr. otec B. Gatesa, dvaja Rockefelerovci a ďalší, ktorých môžeme nájsť na Forbesovom zozname najbohatších ľudí, sa podpísali pod petíciu proti zrušeniu dane z dedičstva, v ktorej spochybnili zásluhy bohatého dediča na zdedenom bohatstve a prirovnali to k tomu, akoby niekto mal dostať olympijskú medailu za to, že jeho starý otecko bol kedysi olympijským víťazom.

(Dokončenie v budúcom čísle) Prednáška odznela na diskusii organizovanej Progresívnym fórom a Klubom Nového Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama