NeohýbaŤ chrbát a čakaŤ, Že to za nás vyrieši niekto iný...
Boli vždy len amatéri, ale s profesionálnou produkciou. Napriek tomu, že vo svojej hudbe nikdy nepoužívajú najmodernejšie hudobné nástroje, elektroniku či počítače, ich „dlažbový folk“ sa dokázal rozšíriť medzi ľudí ako najnebezpečnejší vírus. V osemdesiatych rokoch patrili medzi interpretov populárnej hudby s najväčším množstvom predaných platní. Nezabudnuteľné hity Anča, si drahá ako volvo či My nie sme Taliani sa stali národnými pesničkami. Dnes ich je počuť a vidieť menej. Nie že by už nehrali. Len doba je iná. Pre takýto orchester neprívetivá. Ľudia ich však poznajú naďalej a majú ich radi. Prečo? Lebo LOJZO znamená vždy úsmev a dobrú náladu. A ľudia smiech potrebujú. Debutový album ste vydali pred 20 rokmi. Ako na vás pôsobia dnes skladby ako Anča si drahá ako volvo, My nie sme Taliani, Na centrálnom trhovisku? Hrávate ich na vystúpeniach aj v súčasnosti? - Anču a Talianov sme zaradili do výberu večne zelených pesničiek v rámci výberu. Tak ako Rolling Stones má vo svojom repertoári Satisfaction, tak my Na centrálnom trhovisku. Poslucháči tieto pesničky poznajú, majú ich radi a na našich vystúpeniach si ich vyžadujú. Je to príjemný pocit a poteší, že sa nám podarilo už dávno spraviť to, čo stále priťahuje našich poslucháčov a fanúšikov. Čo vás viedlo k založeniu Ľudového orchestra jednoduchej zábavy obyvateľstva v roku 1982? - Bol to hlad po niečom, čo bolo voľakedy dávno, na čo spomínali naši rodičia, ale aj prarodičia, čo sa z našej hudby vytratilo. Na CD Lojzo z roku 2000 sa už neobjavil v obsadení Lojza Miroslav Lukáčik. Prečo? - Bola to reedícia a chceli sme zachovať pesničky v pôvodnej verzii a znení, tak ako ich naši poslucháči a fanúšikovia poznali od našich začiatkov. Zároveň k nim pridať tie, ktoré vznikni v rovnakom období a na pôvodnú platňu sa nezmestili. V tých časoch náš benjamín klarinetista a saxofonista Mirko ešte nehral. Z toho dôvodu sa na reedícii neobjavil. Čo robí Lojzo dnes? Nie je vám clivo za predchádzajúcimi úspechmi? Dočkáme sa ešte ďalšieho albumu Lojza? - Lojzo aj dnes účinkuje ako voľakedy, ale už nie tak intenzívne. Aj keď si to nechceme pripustiť, pribudli už rôčky. Je pravdou, že dnes nás počúvajú aj mladí ľudia, tak ako pri našich začiatkoch ich rodičia, a tak sme sa dopracovali k titulu „Multigeneračná kapela“. Ďalší album? Máme pripravených niekoľko nových pesničiek, pomaly na nich pracujeme, obchodná politika našich dílerov a obchodníkov s hudobnými nosičmi nás však dosť znechucuje. „Dlažbový folk“ ako taký dnes už asi nie je veľmi žiadaným artiklom, že? - Myslím, že opak je pravdou. Na našej hudobnej scéne skôr chýba. Ľudia sa veľmi radi na chvíľu zastavia v tomto uponáhľanom svete a vypočujú si niekoľko príjemných a veselých melódií. Svedčia o tom aj naše vystúpenia, kde je vždy dostatok poslucháčov a sály nezívajú prázdnotou. Paradoxne, Lojzo vlastne začínal v Čechách: úspech na plzenskej PORTE 1983, nahrávanie prvej demokazety sa uskutočnilo tiež v Čechách. Ako ste vnímali rozdelenie federálnej republiky vtedy a čo si o tom myslíte dnes, keď sa obe republiky spojili v EÚ? Bolo to vôbec potrebné? - V Čechách máme veľa našich hudobných priateľov, dokonca si s nimi aj mailujeme. Chodia do Bratislavy na naše teplákové bály pri príležitosti našich narodenín. V začiatkoch sme naozaj mali na desať koncertov v Čechách jeden koncert u nás na Slovensku. Rozdelenie federálnej republiky bola len politická hra. Mohli sme však celej Európe dokázať, že sa dá žiť v dvoch štátoch bez hraníc a predbehnúť celú Európsku úniu. Namiesto toho sme vybudovali krásne hraničné priechody, vyhodili hŕbu peňazí, ako by sme ich mali na rozhadzovanie, namiesto toho, aby ich použili na budovanie tak potrebných diaľnic. Teraz nám tieto budovy aspoň budú pripomínať, akí sme „prezieraví a rozumní“. Nechcete v budúcnosti opäť spoluprácou s niekým vstúpiť do vôd populárnej hudby, ako to bolo so skupinou Elán a so skladbou Že mi je ľúto? - Nič nie je vylúčene. Máme však dosť vysoké nároky. Skladba sa nám musí páčiť, mala by byť z našej tvorby, ako to bolo v prípade Že mi je ľúto, Hurá na paprike alebo Každý deň budú vraj Vianoce, a mala by sa páčiť aj prípadnému adeptovi na spoluprácu, tak ako to bolo v prípade spolupráce so skupinou Elán. Často ste účinkovali na rôznych prehliadkach humoru a satiry, hosťovali ste v zábavných TV programoch. Zažili ste aj nejaké trapasy? - Áno, aj trapasy boli. Ale načo ich vyťahovať, prípadne niekoho strápňovať. Dôležité je, že výsledný produkt sa širokej verejnosti páčil alebo si naň každý vytvoril svoj názor, nech už bol akýkoľvek. Vystupovali ste v mnohých krajinách, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Grécko, Ukrajina, dokonca ste hrali aj vo Vietname. Ako vás prijalo domáce obyvateľstvo a čo ste si z tejto exotickej krajiny odviezli? - Zo začiatku sme mali rešpekt z účinkovania v krajinách, kde nehovoria našou alebo aspoň príbuznou rečou. Vo Francúzsku sa však ľudia na našu hudbu veľmi bavili. V Grécku konferencierka ľuďom povedala krátky obsah našich piesní a zažili sme aj skandovaný potlesk. Vietnam bola špecifická udalosť. Z lietadla sme vystúpili akoby do prehriatej vlhkej kúpelne. Prišli sme na pozvanie nášho veľvyslanca, ktorý organizoval Slovenské dni. Celé sa to začalo organizovať vo veľkom predstihu a náš veľvyslanec k udalosti pristupoval naozaj zodpovedne. Preložil naše pesničky do angličtiny a vietnamčiny, dokonca ich vydal ako brožúru s našimi karikatúrami, rozoslal pozvánky... Hrali sme však aj v parku, len tak pre radosť. Zbehlo sa tam veľa ľudí a veľmi sa tešili. Odviezli sme si odtiaľ dobrý pocit, že naša hudba vie potešiť poslucháčov na celom svete. Do našej zbierky kontinentov nám však chýba už len Južná Amerika, Afrika a tiež Antarktída. Je ťažké po 20 rokoch hľadať inšpiráciu a motiváciu pre ďalšie pesničky? - Stačí chodiť s otvorenými očami a ušami a inšpirácia sa nájde. S motiváciou je to už horšie. Vždy ste boli amatérskou kapelou, aj keď s profesionálnou produkciou. Čo robia jednotliví členovia skupiny Lojzo, keď nehrajú? - Chodia ako každý normálny človek do práce a riešia rovnaké problémy. Porovnateľnou tvorbou ako Lojzo sa prezentuje aj vranovské zoskupenie Drišľak. Považujete ich z istého hľadiska za konkurenciu? Aké sú vaše vzťahy, stretli ste sa už niekedy? - Okrem Drišľaka poznáme aj Mlokov z Modry, Bukasový masív a v Bratislave je to Nový Al-Bum. Našich päť kapiel v nedávnej minulosti v letnom období organizovalo tzv. ColŠtok. Denne, počas ôsmich dní, sme absolvovali jeden amfiteáter, v prípade zlého počasia športovú halu. Program trval takmer päť hodín a amfiteátre praskali vo švíkoch. Všetko sú to priatelia, s ktorými sa radi stretávame, požartujeme, posedíme pri poháriku. Čo si myslíte, uberá sa dnešné Slovensko správnym smerom? Keby ste boli vy pri kormidle, čo by ste zmenili ako prvé? - My sme optimisti, ale už aj my máme toho dosť. Čo zmeniť ako prvé? Našu slovenskú povahu byť so všetkým spokojný, ohnúť chrbát a čakať, že to za nás vyrieši niekto iný. Čo vás v poslednej dobe najviac rozčertilo a čo, naopak, najviac rozosmialo? - Keďže som dosť optimisticky naladený, skôr ma len veľmi zarmúti, ak mi niekto ublíži svojou zlobou. Tak ako mi v prednedávnom vykradli chalupu a ukradli veci, ku ktorým som mal osobný vzťah už od detstva a pripomínali mi mojich nebohých rodičov a moju mladosť. Rozosmiať a dobrú náladu mi môže spraviť každý s pozitívnym myslením a konaním. V tejto kategórii sú hlavne deti so svojimi nežnými výmyslami a vylomeninami. Rád sa smejem, veľmi rád sám robím hlúpostičky a teším sa z maličkostí. Veríte v prevtelenie? Čím by ste chceli byť v budúcom živote? - Neviem, čo si mám o reinkarnácii myslieť, ale osobne, ak by to bolo možné, chcem byť vždy len sám sebou so svojimi nedostatkami, ale aj kladmi a koníčkami.
