Reklama
Reklama

A (RUSKÁ) ARCHA PLÁVA

Alúziou na názov filmu Federica Felliniho A LOĎ PLÁVA uvádzame rozprávanie o decembrových snímkach Eurokina na Dvojke.
Počet zobrazení: 604
12Ruska archa 1CB-m.jpg

Alúziou na názov filmu Federica Felliniho A LOĎ PLÁVA uvádzame rozprávanie o decembrových snímkach Eurokina na Dvojke. Ruská archa (Russkij kovčeg, 2002) Alexandra SOKUROVA (nar. 1951), Sibiriáda (1979) Andreja Sergejeviča MICHALKOVA-KONČALOVSKÉHO (nar. 1937) a Unavení slnkom (Utomľonnyje solncem, 1994) Nikitu Sergejeviča MICHALKOVA (nar. 1945) sú nepochybne filmy s takou emocionálnou pamäťou, ktorá divákovi umožňuje skonštruovať si nie jednoduchý obraz o ruskej prítomnosti po náročnom dolovaní zmyslu zvŕzanej ruskej histórie. Do prípravy tohto textu sme zahrnuli aj všeobecné informácie o transformácii ruského filmu, štatistické údaje sme excerpovali zo správ šéfov a dramaturgov Mosfilmu, Lenfilmu, Štúdia Gorkého a Ruského výboru pre kinematografiu. V krajine, kde do roku 1985 fungoval bezvýhradný štátny monopol, ktorý zodpovedal za celú výrobu, distribúciu i festivalovú reprezentáciu, filmová kultúra za ostatných dvadsať rokov prechádzala dramatickými zmenami. Ako rýchlo sa skončili móresy, keď štátne financovanie opatrovateľsky prialo príživníckej psychológii, ešte rýchlejšie prestali ruský film vyživovať – po „prepraní“ špinavých peňazí – ranokapitalistické finančné injekcie. Jeden príklad za všetky ostatné. Roku 1994 bolo „na Rusi“ nakrútených 137 filmov, o rok neskôr 51 snímok, o dva roky neskôr 50 ruských filmov. Len zopár režisérov (napríklad Michalkov, German, Muratovová, Sokurov) je pri nakrúcaní „sebestačných“ a na medzinárodných festivaloch aj veľmi úspešných. Napriek konštatáciám typu ruský film sa blíži k priepasti vari v každom zo zmieňovaných materiálov bolo vyzdvihnuté, že aj dnes ruský film predstavuje nepochybne ojedinelý kultúrny fenomén, tak svojou šírkou, ako aj hĺbkou reflexie dynamicky sa meniacej reality. „Ruský film má k dispozícii obrovský tvorivý potenciál, schopný aj naďalej vypovedať o nesmiernosti – historického i súčasného – tragického zážitku. Tragického, ale neuzatvoreného a výstražného,“ napísala Galina Kopaněvová roku 1993 o strastiplnom znovuobjavovaní minulosti. Keď sa k rovnakej téme vrátila po desiatich rokoch, o chaotickej realite dnešného Ruska napísala: „Právom sa hovorí, že rozumom nie je postihnuteľná.“ Čo teda snímky Eurokina ponúknu našej emocionálnej pamäti o velikoj Rossii, keď je rozumom nepostihnuteľná? Najhlbšie do dejín Ruska siahol Alexander Sokurov. Mal na to dobré predpoklady, pretože poslucháčom filmovej dokumentaristiky na VGIK sa stal až po absolvovaní štúdia histórie. Historik Sokurov sa chcel venovať dejinám ruského cárizmu a problémom rusko-poľských vzťahov, ktoré označil za veľký dlh, pretože Rusko manipulovalo s Poľskom a Poliakmi. Filmár Sokurov zámery historika postupne realizuje. Zväčša zložito, pretože od školských čias až po roky ideologického odmäku nakrúcal výlučne s biľagom trezorového filmára. Ruská archa je film o petrohradskej Ermitáži, nakrútený pre petrohradskú Ermitáž. Do siení slávneho múzea vchádzame z tmy za hlasom, ktorý tvrdí, že moje oči nič nevidia. Keď začnú vidieť, počas akejsi námesačnej prehliadky skvostných zbierok ruských cárov od Petra Veľkého po Mikuláša II., budú pred nami defilovať dejiny zvláštne zmiešané. Najmä preto, lebo nad obrazmi a sochami prejavuje nadšenie i skepsu markíz de Custine, francúzsky diplomat, autor knihy Listy z Ruska roku 1836. Práve jeho komentármi, exaltovanými, ale aj zlostnými poznámkami sa film stáva intertextovou rozpravou o chápaní ruských dejín. O zvláštnom chápaní, ktoré by malo byť založené na konfigurácii Ruska v Európe a Európy v Rusku. Práve preto Sokurov svoj film rámcuje ideou cára Petra Veľkého o modernizácii samoderžavia a posledným plesom, ktorý cár Mikuláš II. usporiadal roku 1913. Pozvaných bolo tritisíc hostí, Glinkovu skladbu na počesť cára hral orchester Mariinského divadla, ale po plese imperátorskú ideu prekryla svetová vojna. Aj Sokurovovým plesajúcim vyhráva orchester Mariinského divadla, Custine sa preplieta medzi nimi i medzi skupinkami v kostýmoch z čias cára Petra Veľkého či cárice Kataríny II., ako aj medzi súčasnými návštevníkmi Ermitáže. Pri týchto stretnutiach absurdne znejú jeho tvrdenia, že miluje osemnáste storočie alebo že bol účastníkom mierovej konferencie vo Viedni roku 1815. Iný druh napätia vnášajú jeho štipľavosti nad očividným eklektizmom: Akýže Petrohrad, jednoducho Vatikán to je! Alebo iné bezočivosti: Čítal som toho vášho Puškina, národného básnika, vo francúzštine, nič zvláštne. Alebo: Škoda, že u vás nie je poriadok. Markíz de Custine prechádza sálami Ermitáže a rozpráva akoby bez zjavného úsilia sledovať historickú postupnosť, tobôž nie linearitu. Nedodržiava ju ani celý film, ktorý Sokurov nakrútil v jedinom dlhom zábere, bez jediného strihu, digitálnou kamerou putujúcou medzi „historickými výjavmi“, medzi umeleckými zbierkami a návštevníkmi galérie, medzi stovkami plesajúcich komparzistov. Keď Coustina konečne nájde jeho sprievodca z počiatočnej „tmy prítomnosti“, na jeho výzvu: Poďte, markíz, odpovie: Kam? Nie, nie. Čo tam? Zostanem. Zbohom Európa. To je všetko. Jednoducho odmietne prekročiť bránu roku 1913 a vyjsť na slávne námestie, kde po boľševickom dobytí Zimného paláca roku 1917 sa na dlhý čas zmenil smer plavby Ruskej archy. V Sibiriáde, filmovej poéme Andreja Michalkova-Končalovského, dejiny pokračujú začiatkom 20. storočia. Pokračujú v príbehoch troch generácií dvoch rodín: Ustužaninovcov a Solominovcov. Tragických príbehov vlastne jediných rodín žijúcich v dedinke Elaň „na konci sveta“. Tóny prvého príbehu určí politický utečenec, ktorý sa skryje u Ustužaninovcov a malému Koľkovi učaruje rozprávaním o Tommasovi Campanellovi a o jeho meste túžob a slnka. Pripomenutie Slnečného štátu zo 16. storočia neskrýva orwellovské prvky každej utópie a Končalovskému umožnilo prepletať sibiriádske príbehy čudáctvami, nenávisťami, vraždami, najmä však vierou, že za pravdu treba aj trpieť, pretože pre ľud je pravda najcennejšia zo všetkého. Treba veriť a čakať! A dočkať sa (trpkej) dumky osvietenejších tajomníkov, ktorí to so Sibiriádou myslia dobre a utešujú sa, že aj keď nezískajú súhlas Moskvy, ďalej ako na Sibír nás nevyženú. Končalovskij nakrútil Sibiriádu roku 1979 a o rok odišiel na pozvanie herca Johna Voigta do Ameriky. V Hollywoode režíroval v osemdesiatych rokoch niekoľko úspešných filmov, ale v nasledujúcom desaťročí nakrúcal aj v Rusku. Prečo? Aby sa zbavil ilúzií. Najmä tých, ktoré zaviedol Peter I., lebo si myslel, že z Ruska urobí Európu, keď budú mať kravy čisté vemená a sedliačky biele zástery ako v Holandsku. Tá túžba zapustila hlboké korene. Potom prišla sovietska moc a všetci začali dúfať, že akonáhle sa zrúti, budeme Európou. Zmizla a Európa sa u nás nekoná. Keď som začal premýšľať o Rusku, ktoré, ako napísal istý básnik, rozumom nepochopíš, zaumienil som si zbaviť sa tej bláznivej ilúzie a pochopiť Rusko práve prostredníctvom rozumu, pretože to znamená pochopiť aj samého seba. Hlavnú postavu druhej časti Sibiriády stvárnil Končalovského mladší brat Nikita Michalkov. Približne v rovnakom čase, keď brat Andrej hovoril o svojom rozhodnutí pochopiť Rusko práve rozumom, Nikita Michalkov nakrútil festivalovými palmami a Oscarom ovenčený film Unavení slnkom. Potomkovia preslávených umelcov – maliarov Surikova a Končalovského, spisovateľa Michalkova – i aristokratickej tradície sa podľa vyjadrenia staršieho Andreja milujú, ale často zastávajú úplne opačné názory na rôzne veci, trebárs na históriu a vývoj ich krajiny. Pretože on je človek západného typu, objektivista, ale jeho brat je veľmi subjektívny: ja som relativista, on absolutista. Mladší Nikita zasa na otázku, či je brat americkým režisérom, odpovedal, že ho považuje za Rusa nakrúcajúceho v Amerike. Pravda, v tom istom rozhovore Nikita Michalkov povedal aj toto: „Nie je ťažké kritizovať, že v Rusku sú kiahne a svrab. Pre mňa je podstatná viera, nádej a láska – na tom vždy stálo ruské umenie a humor. Lenže je humor a humor.“ A tak aj ten temný film o spoločnosti unavenej slnkom, „slnkom“ s vražednými iniciálami J. V. Stalina, zostal bez štipky humoru. Zato sa v ňom beznádejne šliape po viere aj láske. V tomto Michalkovovom filmovom príbehu sa počas jedného horúceho dňa roku 1936, keď vysoké letné nebo zalievalo šíre lány dozrievajúceho obilia, vynorilo zo skrývaných dejín sovietskej moci ďalšie more krutostí. Babuška ten deň nazvala dňom niečoho veľkého sovietskeho, a v rodine generála Sergeja Kotova, veliteľa divízie Červenej armády sa naozaj udialo niečo veľké sovietske. Kým sa deň skončil, generála odviezli do Moskvy, po ceste ho zbili do krvi a sľúbili mu, že už čoskoro sa vo vlastných hovnách prizná, že od roku 1920 bol nemeckým špiónom, od 1923 aj japonským a naisto hnusným Stalinovým vrahom. Vlastne by to mohol byť jeden celkom všedný deň z archívov NKVD, a nie sviatok, veď kto sa teraz v tých sviatkoch vyzná, ako povedala babuška. Lenže just sa aj tu zrazili tie veľké dejiny s celkom malými, privátnymi. Stalin s Nikolajom Ježovom rozpútali teror. Práve v lete sa pustili do armády, začali likvidáciou náčelníka generálneho štábu Tuchačevského a popravili viac než polovicu generálov Červenej armády. Prax bola hrozivo jednoduchá. Po zatknutí, mučení a „priznaní“ trojčlenný výbor NKVD vyniesol rozsudok. V Modernom oxfordskom slovníku 20. storočia sa uvádza, že v rokoch ježovovčiny bolo počas veľkých čistiek uväznených okolo desať miliónov ľudí, z nich najmenej tri milióny boli popravené a rovnaký počet zahynul v gulagoch. Do siete týchto veľkých dejín sa prepadol jeden z posledných dní hrdinského generála Kotova. Chcel si ho užiť na dači s dcérou, krásnou manželkou a jej celkom milo otravnou rodinou. Pre čelného predstaviteľa sovietskej moci sú to všetko tí „bývalí“, čo prehrali, lebo už nemali čo dať, pretože chceli len to, čo bolo. Pravda, on chcel ich krásnu dcéru Marusju. A tak sa do veľkých dejín vplietli tie malé. Ako? Takto. Marusjina prvá láska, otcov najlepší žiak Míťa, sa po rokoch sčista-jasna na dači zjavil a svoje nemé i hlasné výčitky – že ho vygumovali, vyškrtli, všetko mu zobrali – si tíši jagovským úškľabkom: Všetko sa zrúti jediným lusknutím prstov. Žiaľ, má pravdu, a keďže Míťa je agentom NKVD, tak má tú ježovovskú pravdu. Čo tam po tom, že kedysi ho do zahraničia poslal Kotov, teraz je teraz, teda 9. augusta 1936, tri dni pred generálovou popravou. O pár dní jeho krásnu Marusju odsúdili na desať rokov, ale v lágri čoskoro zomrela. A tá prekrásna malá dcérenka Naďa? Žije. Roku 1956 ju rehabilitovali, z lágra prepustili, kdesi v Kazachstane učí hrať deti na klavíri. Keď si ešte uprostred oného letného dňa generál a jeho Jago čo-to vytmavovali, Kotov z perspektívy veľkých dejín tvrdil, že jestvuje povinnosť a strach. On vždy poslúchol rozkaz svojej vlasti a Jago vraj načúval len a len svojmu strachu. Zrejme ničím naivnejším nemohol pobaviť uhladeného agenta, ešte pred tým, ako luskol prstami a zrútil jeden malý svet. Nepochybne je v týchto filmoch už spomínaná hĺbka reflexie meniacej sa ruskej reality hlboká a ruský film má nepochybne k dispozícii aj veľký tvorivý potenciál. Ak s ním bude znovuobjavovať minulosť rovnako výstražnú, nezaobíde sa bez rozumu. Ako vždy, ani bez emocionálnej pamäte. Alexander Sokurov, Andrej Michalkov-Končalovskij a Nikita Michalkov s tým začali priam očarujúco.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama