Bol som Paulusovým pobočníkom (2)
O bitke storočia, ako mnohí nazývajú boj o Stalingrad, vyšlo veľa kníh. Autorom jednej z nich bol i Wilhelm Adam, pobočník a osobný priateľ bývalého poľného maršala a veliteľa nemeckej 6. armády Friedricha Paulusa. SLOVO vám dnes prináša druhú časť exkluzívneho autentického rozhovoru s W. Adamom. Ľudstvo nepozná také vojny, ktoré by sa skladali len z víťazstva alebo len z porážky. Niektoré z nich sa zapísali do dejín vojenstva natrvalo, lebo spôsobili obrat v bojovom ťažení. Patrí k nim aj bitka o Stalingrad (17. 7. 1942 – 22. 2. 1943). Osobné spory v Paulusovom štábe Prvú časť rozhovoru (uverejnili sme ju v predošlom čísle Slova) sme zakončili spomienkami W. Adama na pomery v štábe maršala Paulusa. Spomínal najmä generálporučíka Schmidta, náčelníka štábu. Podľa Adama to bol intrigán a „využíval ľudské slabosti Paulusa, dokonca ho niekedy klamal a vytváral tak ovzdušie napätia, v ktorom sa mu dobre mútilo“. Nevyšiel ani pokus o jeho výmenu, ktorý sa odohral za chrbtom Friedricha Paulusa. Kolegovia ním opovrhovali a jeho spory s ostatnými dôstojníkmi sa prehlbovali. Hoci Schmidt vyhlasoval, že povinnosťou každého je bojovať až do smrti, kolegovia „u neho našli kufor, v ktorom mal všetko pripravené do zajatia,“ spomína W. Adam. „A keď už nič nepomáhalo, aby si zachránil aspoň holý život, usiloval sa vyjednávať o kapitulácii so sovietskymi dôstojníkmi.“ Nevyšlo mu to, ale situácia sa zhoršovala čoraz viac a čoraz viac veliteľov bolo „takýmto nečakaným vývinom situácie otrávených“. Tí, ktorí stratili svoje jednotky, podľahli panike a chceli sa vyrovnať sami so sebou samovraždou alebo utiecť. Príklady, ktoré ste uviedli, jasne odzrkadľujú pomery, aké v obkľúčení vládli. Rád by som sa však vrátil ešte k osobe Paulusa. Je známe, že Paulus bol povýšený na maršala krátko po svojom zajatí. Spomínate si ešte na túto udalosť? - Prevzali sme diaľkopis z Hlavného stanu (bol posledný), v ktorom Paulusa menovali za maršala. No takmer súčasne s touto správou prišiel aj sovietsky generál, ktorý nás zajal. Ako sa na tieto udalosti, už takmer posledné v histórii 6. armády, pozeral Hlavný stan? - Dalo by sa povedať, že tvrdohlavosť Hlavného stanu, ešte lepšie osobne Hitlera, spôsobila dokonca kuriózne situácie. My sme tu už vedeli, že je koniec. Čo sa mňa osobne týka, činnosť pobočníka 6. armády som skončil. Ostala mi totiž už len ceruzka a blok, služobná pečiatka a niekoľko desiatok rytierskych krížov. Keďže sa mi nechcelo sedieť nečinne v pivnici a čakať na koniec tohto pekla, prevzal som funkciu styčného dôstojníka. A v takýchto časoch nám poslali z führerovho stanu akademického maliara z Lipska, ktorý tu mal urobiť skice zo stalingradských bojov. Maliara poslali na priamy Hitlerov rozkaz. Smiešny bol aj návrh na Hitlerov podnet, aby sa vytvorila pamätná medaila za Stalingrad, podobne ako existuje pamätná medaila za Krym a Narvik. Po prvej porážke nemeckých vojsk pod Moskvou v zime v rokoch 1941 – 1942 nasledovala roku 1943 ďalšia, ktorá znamenala zánik 6. armády... Nemali ste obavy z tohto vývoja, najmä z toho, kto bude jeho obeťou? - Samozrejme, kládol som si otázku, čo sa stane s Nemeckom, ak sa vojna takým tempom priblíži k jeho hraniciam? Ako dlho vydržia ostatné fronty? Čo, ak zničenie 6. armády je predzvesťou zničenia Nemecka? Tieto trýznivé otázky ma prenasledovali ešte aj v spánku. Čo horšie ešte mohlo prísť? To horšie sa stalo skutočnosťou 31. januára 1943 a siedmej hodine ráno... - Už sa rozvidnievalo a Paulus ešte spal. Práve som chcel ticho vstať, keď ktosi zaklopal na dvere. Paulus sa zobudil a posadil sa. Dnu vošiel náčelník štábu Schmidt a odovzdal mu nejaký papier so slovami – blahoželám vám k vymenovaniu za poľného maršala. Táto depeša prišla včasráno ako posledná. Keď si ju Paulus prečítal, povedal – to má byť asi výzva na samovraždu, ale túto láskavosť im neurobím. Na to náčelník štábu Schmidt dodal – súčasne vám musím hlásiť, že Rusi stoja vonku. Hneď na to pootvoril dvere. Do miestnosti vošiel ruský generál s tlmočníkom a vyhlásil, že sme jeho zajatci. Položil som revolvery na stôl. Sovietsky generál ešte dodal – pripravte sa na odchod. O deviatej prídem sem po vás. Pocestujete vaším vlastným vozom. Potom aj s tlmočníkom opustil miestnosť. Čo ste robili potom? - Dobre, že som ešte mal u seba služobnú pečiatku. Urobil som svoj posledný služobný úkon – zapísal som do Paulusovej vojenskej knižky vymenovanie za poľného maršala, vedľa zápisu som udrel služobnú pečiaku a hodil ju do kachieľ. Potom som sa šiel spýtať, čo všetko sa robilo v noci. Dozvedel som sa, že Schmidt dal tlmočníkovi rozkaz, aby sa s bielou zástavou odobral k veliteľovi sovietskeho tanku, ktorého poklop bol otvorený a pozeral sa z neho mladý dôstojník. Náš tlmočník vraj šiel k tanku a zavolal na Rusa – dajte rozkaz na zastavenie paľby. Mám pre vás dôležitú správu. Budete povýšený a vyznamenaný. Môžete ísť so mnou a zajať veliteľa i celý štáb 6. armády. Mladý dôstojník sa rádiom spojil so svojím veliteľom. Objavili sa ešte dvaja dôstojníci a niekoľko vojakov. Prišli k vchodu do dvora, kde som ich prijal. Rokovalo sa u mňa. Schmidt však odmietal, aby sa do veci zainteresoval Paulus. Sám chcel ukázať, aký tu má ešte vplyv. A pritom rokoval s Rusmi o nepodstatných veciach, napríklad či si maršal môže nechať svojho osobného príkazníka, či si môže zobrať so sebou potraviny, či môžu poľného maršala cestou sprevádzať príslušníci Červenej armády. Pravdu povediac, hanbil som sa, lebo predtým som bol stále s Paulusom a neviem si predstaviť, že by bol dal Schmidtovi takéto pokyny. Ak by bol niečo také požadoval, bol by o tom hovoril so mnou, a nie s náčelníkom štábu. Ako na to reagoval sovietsky generál? - Mal som dojem, že ho to prekvapilo rovnako ako mňa. Namiesto odpovede sa opýtal, kde je vlastne Paulus. Schmidt na to s úsmevom odpovedal, že poľný maršal si neželá, aby ho zatiahli do rokovania, ale chce, aby sa s ním zaobchádzalo ako so súkromnou osobou. To však bol vyslovený nezmysel. Zdalo sa mi, že sovietsky generál si urobil naozaj ,,pekný“ dojem o nemeckých generáloch. Čo sa dialo potom? - O 5,45 hodine 31. januára 1943 sme vyslali poslednú depešu – Rusi stoja pred dverami, ničíme vysielačku. Potom sme vysielačku rozbili. Bol som zahanbený tým, čo som počul, ale Paulusa som o tom neinformoval, lebo som ho chcel ušetriť ďalšieho rozčuľovania. On sám apaticky sedel pri stole a keď sa približoval čas nášho odchodu, vstal a povedal – pripravte odsun štábu, Adam, dajte pripraviť dva osobné vozy a nákladné auto. Vchod dovnútra strážili hliadky Červenej armády, povolili mi však vyjsť s vodičom na dvor a pripraviť autá. Ako vyzerala situácia vonku? - Sovietski a nemeckí vojaci, ktorí ešte pred niekoľkými hodinami strieľali na seba ako nepriatelia, teraz pokojne stáli spolu na dvore. Zbrane mali v rukách alebo prevesené. Aký však otriasajúci rozdiel – na jednej strane otrhaní nemeckí vojaci v ľahkých kabátoch, tenké, vychudnuté, na smrť vyčerpané postavy s vpadnutými zarastenými lícami, na druhej strane dobre živení a oblečení červenoarmejci. Pohľad na vojakov Červenej armády sa mi zdal symbolický ako pomer medzi víťazstvom a porážkou. Dojalo ma to. Namiesto toho, aby našich vojakov bili, prípadne zastrelili ranou do tyla, veď to bolo uprostred zrúcanín zničeného mesta nami vyvolanej vojny, siahli do vrecák a núkali posledný kúsok chleba, svoje papyrusy i machorku ľudským troskám nemeckých vojakov. Presne o 9. hodine prišiel štábny náčelník 64. armády, aby odviezol veliteľa porazenej 6. nemeckej armády a jej štáb. Nasadli sme do pripravených áut. V prvom zaujali miesto Paulus a Schmidt, sovietsky generál si sadol vedľa vodiča. Ja som cestoval v druhom aute s nadporučíkom Červenej armády. Ostatní dôstojníci a mužstvo išli za nami na nákladnom aute. Bojový hluk celkom stíchol. Južná časť kotla prestala existovať. Stredná časť pod velením Heitza, ktorého v posledných dňoch povýšili na generálplukovníka, kapitulovala tiež 31. januára 1943. Čo ešte chcete dodať? - Ešte raz sa Paulus cítil viazaný Hitlerovým rozkazom. Nepovažoval sa za oprávneného vydať rozkaz ku kapitulácii veliteľom ostatných častí kotla, lebo boli podriadení osobne Hitlerovi. Pre tieto jednotky sa peklo pretiahlo ešte o dva dni. Napriek naliehaniu dvoch generálov – Latmanna a von Lenského – veliteľ severného kotla generálplukovník Strecker odmietol zastaviť boje. Ráno 2. februára 1943 obaja spomínaní generáli svojvoľne vydali rozkaz ku kapitulácii. Boj na Volge sa skončil. Osudy 6. armády pri Stalingrade sú známe. Hádam treba v stručnosti spomenúť, čo sa stalo s jednotlivými ľuďmi, o ktorých sme hovorili? - Maršal Paulus sa vrátil z ruského zajatia do Nemeckej demokratickej republiky roku 1953. Tu spracoval svoje pamäti a tu aj zomrel roku 1957. O generálovi Schmidtovi nebolo dlho chýru, až neskôr sa ozval kdesi v Hamburgu. Paulusov tlmočník a zať odišiel z kotla a jeho osud bol nejasný. Niektorí tvrdia, že ho degradovali na najnižší stupeň dôstojníckej hodnosti a vo funkcii veliteľa malej skupiny vojakov padol v boji, iní tvrdia, že ho odpravili príslušníci SS. * * * Bitka na Volge má osobitné miesto v dejinách Veľkej vlasteneckej vojny, ale aj v dejinách druhej svetovej vojny, ktorá zanechala nezmazateľné stopy v pamäti tých národov, ktoré pocítili jej ničivú silu.
