Pred zasadnutím WTO: reálna hrozba krachu

Niekoľko dní pred dlho očakávaným začiatkom VI. konferencie ministrov členských štátov Svetovej obchodnej organizácie v Hongkongu je takmer isté, že toto zasadnutie nepovedie k zásadnejším progresívnym zmenám. Napriek vzletným frázam z deväťdesiatych rokov, že obchodná liberalizácia prinesie osoh všetkým, je dnes všeobecne akceptovaným faktom, že politika WTO má svojich víťazov a svojich porazených. Pokrytecká politika vyspelých krajín v tomto smere ukazuje, že voľný trh zostáva v rovine utópie. Spojené štáty napríklad radi hlásajú ideológiu liberalizácie ekonomiky, ale bez váhania presadili globálny kartel v odvetví hliníka a ocele, keď sa im zdalo, že dovoz týchto surovín by mohol ohroziť domácich výrobcov. Európske ľavicové strany spievajú ódy o solidarite s chudobnými, ale zásadne odmietajú otvoriť pre rozvojové krajiny životne dôležité trhy s poľnohospodárskou produkciou a textilom. Chudobné štáty nielenže nezískali poctivý podiel na výhodách liberalizácie, ale subsaharská Afrika je na tom v dôsledku posledného kola obchodných rokovaní ešte horšie. Voľný obchod, ale regulovaný kapitál Asi najzákladnejšou zmenou, ktorú treba v tejto súvislosti urobiť, je zmena riadenia. Za veľmi vážny handikep považujem skutočnosť, že Svetová obchodná organizácia nie je súčasťou systému OSN, tak ako sa to pôvodne predpokladalo pri zrode brettonwoodskych inštitúcií. Tie boli pôvodne založené na predpoklade, že pre povojnový svet bude charakteristický síce „voľný obchod“, ale „regulovaný kapitál“. Korporácie si však od sedemdesiatych rokov želali odbúravanie týchto regulácií. Regulácia kapitálu totiž dovoľovala vládam uskutočňovať vlastnú monetárnu i daňovú politiku a udržiavať plnú zamestnanosť i sociálne programy bez obáv z úniku kapitálu. Výsledky sa dostavili v deväťdesiatych rokoch. Menoví špekulanti mohli nanucovať svoju sociálnu politiku váhavým národom a únikom kapitálu trestať vlády za odklon od línie, ako to potvrdila v roku 1997 ázijská hospodárska kríza s epicentrom v Thajsku. Aj preto som presvedčený, že mnohé tzv. reformy uskutočňované v súčasnosti nie sú dôsledkom ekonomickej situácie, ale primárne politických rozhodnutí. Takýto vývoj sa vo Svetovej obchodnej organizácii neprejavil len v neustálom nekontrolovateľnom raste byrokracie, ale predovšetkým v neprimerane redukovanej agende. Ak požadujeme od WTO, aby sa viac venovala sociálnym a environmentálnym aspektom obchodu, musíme vedieť, že tento kolos dnes v podstate ani nemá organizačnú štruktúru na takúto činnosť. Tzv. Sutherlandova správa z marca tohto roku, ktorá rozprúdila najmä v mimovládnych organizáciách širokú diskusiu, napríklad vyslovene odporúča, aby sa WTO nedala vtiahnuť do globálneho systému Spojených národov a aby štatút pozorovateľa bol prisudzovaný iba takej organizácii, ktorá bude prínosom výlučne pre obchodné rokovania. A aj keby tu bola vôľa zmeniť takúto filozofiu, súčasný medzinárodný systém vlastne neumožňuje presadzovanie sociálnych cieľov. Medzinárodná organizácia práce napríklad vyzvala na obmedzenie dovozu z Mjanmarska ako odpoveď na neustále zneužívanie detskej práce, ale tieto ekonomické sankcie boli čoskoro vyhodnotené ako porušenie pravidiel WTO, a tie majú prednosť. Asi potom nebude náhoda, že WTO je jediná medzinárodná organizácia, ktorej sú Spojené štáty ochotné podriadiť sa. Neľútostná aréna záujmov Svet za múrmi WTO je neľútostnou pragmatickou arénou národných a korporatívnych hier. Pritom vo Svetovej obchodnej organizácii sa všetky rokovania, ktoré vedú k dohodám, konajú za zatvorenými dverami, takže je ťažké odhaliť vplyv firemných a ďalších čiastkových záujmov. Aj rokovanie poroty WTO, ktorá určuje, či došlo k porušeniu dohôd WTO, prebieha v tajnosti. Sutherlandova správa síce „veľkoryso“ odporúča, aby bolo vypočúvanie v Odvolacom orgáne otvorené pre verejnosť z dôvodu zmiernenia obáv o transparentnosť, zároveň má však ktorákoľvek strana sporu právo uzavrieť rokovanie s obyčajnou výhradou, že na to existuje „dobrý a dostatočný dôvod“. Asi neprekvapuje, že obchodní právnici, ktorí v týchto porotách často zasadajú, venujú malú pozornosť sociálnym otázkam alebo životnému prostrediu. Je však jasné, že keby boli tieto rokovania skutočne otvorené pre verejnosť, jej skúmavý pohľad by buď zvýšil citlivosť poroty k verejným záujmom alebo by si vynútil reformu procesného rozhodovania. Navrhovaná deklarácia, s ktorou idú štáty sveta do Hongkongu, nie je zárukou rýchleho a predovšetkým pozitívneho posunu v rokovaniach po konferencii. Odráža iba súčasnú neuspokojivú situáciu. Neustále v nej napríklad chýba prijateľný vyjednávací základ pre poľnohospodárstvo a priemyselné výrobky. Rozvojové krajiny zatiaľ udržiavajú strategickú jednotu, ktorá má určitý význam, ale dlhodobo je neudržateľná. Napríklad medzi politickými a ekonomickými záujmami Indie a Konga je obrovská, ťažko prekonateľná priepasť. Obligátne delenie na Sever a Juh zakrýva celý rad systémových problémov – od korupcie cez absenciu politického vedenia a neprimeraný vplyv korporácií až po ústup verejného priestoru. Aj preto v tomto prípade platí poučka, že máločo predstavuje väčšiu nespravodlivosť, ako presadzovanie rovných podmienok medzi nerovnými. Najväčším problémom je poľnohospodárstvo Progresívnejší a ústretovejší prístup v tomto smere prejavuje Európska únia. Brusel niekoľkokrát prejavil ochotu rokovať o konkrétnej podobe návrhov, ktoré v Číne predstavila skupina G20 a ktoré boli v zásade prijateľné pre väčšinu členov. Rokovania však blokujú Spojené štáty. Pred plošným riešením uprednostňujú postup od prípadu k prípadu a už vôbec nechcú diskutovať o bezcolnom a bezkvótovom prístupe na trhy vyspelých krajín. Pritom najviac sa alarm rozoznieva nad oblasťou poľnohospodárstva. Liberalizácia obchodu s agroproduktmi je kľúčovou oblasťou, od ktorej sa odvíja všetko ostatné. Tri hlavné problémy v tomto smere predstavuje prístup na trh (odstraňovanie tarifných a netarifných prekážok), domáce podpory (odstraňovanie podpôr pre poľnohospodársku výrobu) a exportné subvencie (odstraňovanie všetkých foriem podpory vývozu). Zložitosť rokovaní spočíva nielen v rozdielnosti záujmov členov, ale aj vo veľkej rôznorodosti a skrytej forme ako prekážok vstupu na trh pre dovoz, tak pomoci štátu svojim subjektom vo výrobe a v presadení sa na zahraničných trhoch. Najväčším problémom v poľnohospodárskych rokovaniach sú práve domáce podpory, na ktoré útočia predovšetkým rozvojové štáty, no odpor tých, ktorí podporu využívajú (vrátane USA a EÚ), je skutočne veľký. Európska únia v tomto smere neponúka nič viac ako reformu poľnohospodárskej politiky, pri ktorej dochádza iba k čiastočnému znižovaniu podpôr. Američania zasa tvrdo odrážajú útoky na systém platieb, ktoré poskytujú farmárom priamo k dosiahnutým cenám a ktoré priamo narúšajú obchod. Napokon si nemožno nevšimnúť, že k liberalizácii došlo predovšetkým na poli priemyslu (čo vyhovuje vyspelým štátom) a v najmenšej miere na poli poľnohospodárstva (čo požadujú chudobné krajiny). Nad Hongkongom sa teda vznáša reálna hrozba krachu ďalšej konferencie WTO. No kým v Cancúne mohlo pre chudobné krajiny platiť, že lepšia než zlá dohoda je žiadna dohoda, dnes to vyzerá vážnejšie. Stratiť tvár i v Hongkongu môže pre WTO znamenať začiatok konca mnohostranného obchodného systému s nepredvídateľnými následkami na svetovú ekonomiku. Viem, že mnoho občianskych aktivistov by zajasalo, keby WTO jednoducho zrušili. Ale pri všetkých výhradách si myslím, že by to bola katastrofa. Spoločnosť totiž tvorí celok a ako celok aj funguje. Bolo by to krásne, keby ste odstránili jednu jej chybnú zložku a mysleli si, že zvyšok už nejako bude fungovať. Lenže nebude. Napriek všetkým dvojitým štandardom a pokriveným princípom je WTO stále najlepšou zárukou určitých pravidiel a prostredníctvom urovnávania sporov aj dovolávania sa spravodlivosti. Rokovania v Hongkongu budú teda veľmi dôležité. Treba si uvedomiť, že akokoľvek sú príťažlivé také mediálne projekty ako Live Aid a koncerty na pomoc Afrike, práve za zatvorenými dverami WTO sa v dňoch 13. – 18. decembra 2005 bude rozhodovať o skutočnej podobe rozvoja týchto krajín. Toto je tá zásadná udalosť končiaceho sa roka. Autor je vysokoškolský učiteľ