Posttrkotárium

Och, ešteže. Ešteže máme aj my. Ešteže aj nám sa ušlo zopár. Ušlo sa aj nám zopár samotárskych subtílnych duchov. Utiahnutých, do ústrania – kam inam. Ale tak, aby sa o tom svet pre istotu dôkladne dozvedel. Rusom sa utiahol Lev Tolstoj, našiel si Jasnú Poľanu. Francúzom zas z krajiny odtiahol na veky vekov Gauguin. Našiel si Tahiti, na ktorom zas Štefánik akosi neobsedel. To najlepšie z Tolstého a z Gauguina sa na Slovensku šťastne skĺbilo a vyvrhlo zo seba dojímavé pózy samotárskych spisovateľov a básnikov. Ešteže napríklad Sloboda taký nebol. Teda: dúfajme, že taký nebol. Žil si vo svojej skromnosti nad Devínskou Novou Vsou, lebo inak žiť nevedel. Teda: dúfajme, že inak žiť nevedel. Dnes tu máme samotára Mira Čárskeho. Odtiahol na mlyny do Kvačianskej doliny. Je tam aj dnes? Hádam hej. Tak či onak, tam ešte bol – možno to bolo tým, že tam začerstva dorazil – šíremu svetu v kratučkých článočkoch hneď v druhom najčítanejšom denníku oznamoval, ako sa on pred tým fujškaredým a fujhlučným fujsvetom do lona nepoškrvnenej slovenskej prírodôčky utiahol. Referoval veselo o tom, ako prírode dovoľuje, aby z neho poriadneho chlapa vykresala. Dovoľuje jej, aby z neho sňala hriechy civilizácie. Celkom ako Jozef Kubáni. Ten, čo po Tatrách lozí a večer čo večer informuje divákov Jojky o tom, aké je nádherné žiť. V horách, medzi chlapmi. Medzi pltníkmi, chatármi, nosičmi. Medzi skutočnými chlapmi. Takými, čo majú pevný stisk a strmý pohľad. Medzi nimi sa rozhodol žiť aj ďalší krehký, stíšený „mystik“ slovenskej literatúry – Erik Jakub Groch. Ani ten však nie je dostatočne zdržanlivý a pevný, aby odolal objektívu a mikrofónu Andreja Bána. Aby odolal zverejňovaniu svojej samoty. Groch totiž žije sám, na chalupe, v lone prírody, alebo v lone toho, čo z prírody kúsok za Levočou ešte zostalo. Žije v skromných podmienkach. Až v takých skromných ako vtáctvo nebeské. Dalo by sa povedať, že žije o chlebe a vode. O tých, čo žijú o chlebe a vode, si Groch myslí toto: „Môžeš žiť veľmi dlho o chlebe a vode, ale nemal by o tom nikto vedieť, malo by to zostať skryté a prejaviť sa len väčšou nežnosťou.“ Bravóóó! Teraz už svet vidí, že Groch nieže nevie, ale priam nechce skryť to, čo podľa neho má byť skryté. Takí sme my tu na Slovensku: z civilizácie odchádzame len naoko; ani sme do nej neprišli, ale už okázalo a patrične hlučne predvádzame svoj odchod. A cestou (po)trúsime ešte také-to gýčové nehoráznosti (slaviansky) pomútenej mysle: „Môžeme byť sčítaní ako chceme, ale pokiaľ nestrávime čas na kolenách, tak je výsledkom intelektuálna viera, ktorej chýba srdce, to, čo nehorí ani neplače.“ Trávi azda na kolenách svoj čas ten „pustovník“, ktorý svoje pustovníctvo roztrubuje do šíreho sveta? Je to ešte „pustovník“? Alebo len turistická a mediálna atrakcia? Asi sa trošku zabúda na to, že spisovateľ sa vôbec nemusí stať pustovníkom na to, aby aj naďalej mohol zostať spisovateľom, a pustovník nepotrebuje zostať spisovateľom len preto, aby svet i seba uisťoval o tom, že neprestal byť pustovníkom.