Reklama
Reklama

Deliaca čiara Mariky Gombitovej

Koncom roka 1980 zaujala verejnosť strohá informácia o vážnej dopravnej nehode. K tragédii došlo 1. decembra, keď na diaľnici v smere od Brna do Bratislavy havarovalo osobné auto, v ktorom sedeli dve ženy.
Počet zobrazení: 3052
14_marika-m.jpg

Koncom roka 1980 zaujala verejnosť strohá informácia o vážnej dopravnej nehode. K tragédii došlo 1. decembra, keď na diaľnici v smere od Brna do Bratislavy havarovalo osobné auto, v ktorom sedeli dve ženy. Zatiaľ čo vodička vyviazla s ľahšími zraneniami, jej spolujazdkyňa utrpela vážne zranenia, vrátane poškodenia chrbtice. Napriek tomu, že k podobným dopravným nehodám na území bývalého Československa dochádzalo takmer denne, o tejto sa začalo polemizovať viac. Vážne zranenou spolujazdkyňou bola jedna z najpopulárnejších speváčok, členka rovnako populárnej skupiny Modus, vtedy 24-ročná Marika Gombitová. V tejto súvislosti možno označiť ako nepochopiteľný fakt, že v období normalizácie médiá o tragédiách či nehodách verejne známych osôb neinformovali. A ak predsa, tak len veľmi stručne a všeobecne. Napriek tomu informácia o havárii a ťažkom zranení Mariky Gombitovej na verejnosť prenikla. Od okamihu, ktorý môžeme v živote populárnej speváčky považovať za osudný, uplynie o niekoľko dní neuveriteľné štvrťstoročie. Prvá lýra, prvý singel roku 1976 hľadal Ján Lehotský do skupiny Modus nových členov. Oslovil Miroslava Žbirku a následne zamieril na východné Slovensko. Dopočul sa, že tam v orchestri Júlia Olajoša spieva dievča, ktoré má talent a volá sa Marika Gombitová. Jej hlas a prejav sa mu zapáčil. I preto neskôr, konkrétne 9. júna 1976, už s Modusom vystúpila v nesúťažnom bloku na 11. ročníku Bratislavskej lýry. Inkriminovaný dátum sa dá považovať za začiatok mimoriadne úspešnej kariéry Mariky Gombitovej. Niektoré médiá ju po skončení Bratislavskej lýry ´76 označili za objav festivalu. Okrem toho sa v elektronických médiách začali objavovať Gombitovej prvé štúdiové nahrávky Ty vieš mama a Boľavé námestie, ktoré vyšli aj na malej platni. V oboch prípadoch skomponoval hudbu Ján Lehotský, autormi textov sú Vlasta Brezovská a Peter Brhlovič. Začalo to Úsmevom O rok neskôr, na Bratislavskej lýre 1977, Modus získal zlato za interpretáciu piesne Úsmev. Hudbu opäť skomponoval Ján Lehotský, otextoval ju Kamil Peteraj. (Mimochodom, práve on sa neskôr stal Gombitovej dvorným textárom.) Z Úsmevu sa stal hit prakticky okamžite. Okrem toho Marika Gombitová súťažila ešte aj ako sólistka so skladbou Deň ako z pohľadnice. Pieseň síce nezískala žiadnu cenu, stala sa však hitom. Hviezda Mariky Gombitovej začala žiariť jasnejšie, po prvý raz sa umiestnila v ankete popularity Zlatý slávik, a to na 46. mieste. Speváčka sa častejšie začala objavovať na titulných stránkach časopisov, kvôli rozhovorom ju vyhľadávalo stále viac novinárov. Vtedy už bolo zrejmé, že sa na Slovensku presadil typ speváčky, ktorý tu chýbal. Speváčky pôsobiacej nekonvenčne, so zaujímavým hlasom (známy český hudobný kritik Jan Rejžek ho označil ako cirkulárkovito-laserový), navyše s vynikajúcim autorským zázemím. Svojím prejavom oslovovala, či už ako členka Modusu alebo sólistka, najmä mládež. Zlatá Študentská láska Skutočnosť, že v prípade Mariky Gombitovej nešlo o hviezdu, ktorá zažiarila len na okamih, potvrdil nasledujúci ročník Bratislavskej lýry, na ktorej sa predstavila s piesňou Študentská láska a... získala zlato! Po tomto úspechu sa o Marike Gombitovej začalo hovoriť a písať už ako o hviezde. Hádam netreba zdôrazňovať, že i víťazná Študentská láska sa zapísala do zoznamu hitov. Aj to niečo dokazuje. Zďaleka totiž nemožno označiť za hit každú skladbu, ktorá v rokoch 1966 – 1990 vyhrala zlatú Bratislavskú lýru. Mnohé zapadli hrubou vrstvou prachu a dnes si už na ne takmer nikto nespomenie. A žiaľ, v niektorých prípadoch ani na ich interpretov. Osud Mariky Gombitovej bol opačný. Jej obľúbenosť rástla, a to i v Českej republike. Na jeseň 1978 si skupinu Modus a jej sólistov pozval do svojho programu s názvom Karel Gott v Lucerne jeho hlavný protagonista. Odozva pražského publika na Modus i Gombitovú bola jednoznačne priaznivá. Navyše, v ankete Zlatý slávik za rok 1978 sa speváčkino meno umiestnilo na 4. priečke. Oproti predchádzajúcemu ročníku postúpila o neuveriteľných 42 miest! Strieborné Vyznanie V roku 1979 získala Marika Gombitová na Bratislavskej lýre ďalšiu trofej. Tentoraz striebornú za interpretáciu piesne Vyznanie. Zlato vyhrala skladba, ktorú spieval Lešek Semelka a volala sa Šaty z šátků. Ihneď po vyhlásení výsledkov sa rozpútala diskusia, či nebola porota zaujatá a speváčka nezískala zlato len preto, že už raz, práve pred rokom, súťaž vyhrala. Faktom však je, že Vyznanie malo u poslucháčov podstatne väčší úspech ako Semelkove Šaty z šátků. Pre úplnosť, na tom istom ročníku Bratislavskej lýry sa speváčka zúčastnila na domácej súťaži opäť ako členka Modusu, ktorý sa prezentoval so skladbou Malý veľký vlak. V Ankete Zlatý slávik získala Gombitová bronzovú trofej, patrilo jej tretie miesto, hneď za Hanou Zagorovou a Helenou Vondráčkovou. V aprílovom vydaní prestížneho mesačníka o populárnej hudbe Melodie z roku 1980 bol s Marikou Gombitovou uverejnený titulný rozhovor. Išlo o zreteľný signál, že speváčka postúpila v rámci celého Československa opäť o krok ďalej. V uvedenom mesačníku, kam prispievali naslovovzatí odborníci zaoberajúci sa populárnou hudbou, sa totiž objavovali iba umelci s kvalitnou produkciou. V inkriminovanom rozhovore o. i. Marika hovorí: „Už som veľakrát povedala, že som v Moduse rada. Na druhej strane by som raz chcela mať svoju vlastnú skupinu, v ktorej by som spievala sama. Viac bluesovejších skladieb. Samozrejme, nebude to zajtra ani pozajtra, nechám to na prirodzený vývoj.“ Možno toto speváčkine vyjadrenie možno považovať za isté predznamenanie nasledujúceho vývoja v Moduse. Kapela sa onedlho stala pritesnou pre tri autorské aj interpretačné individuality. Neberte nám princeznú, Sopoty a... Nikoho asi neprekvapí, že Modus i Gombitová sa zúčastnili na domácej súťaži i na Bratislavskej lýre 1980. Skupina so skladbou Tajomstvo hier, speváčka s piesňou Svet stromov. Tentoraz získala bronz ako členka skupiny Modus. V lete roku 1980 vyšla prvá sólová platňa Mariky Gombitovej s názvom Dievča do dažďa. Žiaľ, až na jedinú výnimku – pieseň Vyznanie sa na nej neobjavili žiadne staršie a známe skladby. Naopak, platňa obsahovala piesne nové a možno povedať, že väčšinou i menej kvalitné. Popri všetkých svojich aktivitách speváčka v druhej polovici roka 1980 účinkovala v rozprávkovom muzikáli Neberte nám princeznú, v ktorom ju do hlavnej úlohy obsadil režisér Adolf Hofmeister. Vo filme si zahral aj Miroslav Žbirka, no iba jednu z vedľajších postáv. Práve on sa na jeseň s Jánom Lehotským dohodol, že odíde z Modusu. Dôvod bol známy. Príliš veľká koncentrácia individualít v kapele. Modus však ešte čakalo tzv. rozlúčkové turné, pozostávajúce z koncertov, na ktorých sa mala skupina predstaviť naposledy v pôvodnom zložení. Ešte predtým, v septembri 1980, sa Gombitová zúčastnila na festivale populárnej piesne v poľských Sopotoch. Súťažila so skladbou Vyznanie a vyhrala zlato. Popularita Mariky Gombitovej vrcholila a speváčka bola na najlepšej ceste stať sa československou jednotkou a pritom sa pomaly presadzovať i v zahraničí. Ešte predtým ju však čakala spomínaná rozlúčková šnúra s Modusom... Posledný z koncertov sa konal 1. decembra v Brne. Po ňom speváčka nasadla do osobného auta, ktoré na diaľnici z Brna v smere na Bratislavu havarovalo... O vážnej udalosti kolovalo množstvo nepotvrdených fám a klebiet. Jedna z mála krátkych a všeobecných správ, ktorá o automobilovej nehode Mariky Gombitovej informovala, bola uverejnená práve v mesačníku Melodie 1/1981. Čitateľ sa dozvedel o speváčkinej havárii, pri ktorej si vážne poranila chrbticu. Nič viac. Za rok 1980 získala Marika Gombitová v ankete Zlatý slávik 2. miesto. O rok neskôr jej patrila 3. priečka, počas rokov 1982 a 1983 bola opäť druhá, predbehla ju len Hana Zagorová, bronz získala Helena Vondráčková. Návrat Obrovské prekvapenie zažili diváci v máji 1981 na Bratislavskej lýre. V istej chvíli sála nečakane potemnela a pódium osvetľoval jediný kužeľ svetla. Jeho koniec dopadal na klavír, za ktorým sedela Marika. Po prvý raz od havárie pred verejnosťou, po prvý raz pred divákmi. Zaspievala Prstienky z trávy a duet s Jánom Lehotským Tajomstvá hier. Nálada v sále bola neopísateľná, na mnohých tvárach v hľadisku bolo vidieť dojatie. Speváčka dokázala, že i napriek mnohým úvahám a nepodloženým klebetám je tu, že nezanevrela ani na spev ani na svoje publikum. Hoci... Havária sa natrvalo podpísala na jej zdravotnom stave. Svoje pocity z lýrového pódia opísala Gombitová vo svojom vôbec prvom rozhovore od havárie, ktorý poskytla už neexistujúcemu týždenníku Svet socializmu č. 36/1981. Marika v ňom spomína: „Bol to pre mňa osudový zlom. V stredu večer som s pacientmi v rehabilitačnom stredisku sledovala televízny program a zrazu som sa pristihla, že program ani nevnímam, ale myslím iba na lýru, ktorú pozajtra uvidím na obrazovke. Ach, ako rada by som si tam zaspievala! V tú noc som nespala. Doteraz neviem, či to bol sen alebo telepatia, no zrazu som celkom iste vedela, že sa niečo stane... že mi niekto zatelefonuje a možno... Na druhý deň mi volali moji priatelia z Bratislavy z organizačného štábu BL s tým, že musím na lýre vystúpiť. Vyrazilo mi to dych, odpovedala som, že neviem, a že sa ešte poradím s pani primárkou. Napokon sme sa dohodli, že mi zavolajú večer a ja sa konkrétne vyjadrím. Od tej chvíle sa mi zdalo všetko prirodzené, normálne. Do tašky som nahádzala to najnutnejšie, pacienti to so mnou úžasne prežívali a keď prišli po mňa z organizačného štábu Bratislavskej lýry, na vozíčkoch ma odprevadili až k autu. Vedela som, že ich nesmiem sklamať, že vlastne už nejde len o mňa a o lýru... O niekoľko hodín neskôr som si už v Bratislave obzerala pódium. Boli to chvíle veľkého napätia i preto, že sa šírili rôzne názory, či mám vystúpiť, alebo nie. A ja... tak som sa už tešila na svoje publikum! Chcela som mu dokázať, že mi nejde o prázdne gestá, ani o popularitu, ale iba o to, že chcem spievať! Ešte sa ma Janko Lehotský spýtal: - Marika, nerozplačeš sa? - Odpovedala som, že nie. A naozaj som v sebe cítila tú silu. Ľudia, fanúšikovia mi veria, nesmiem ich sklamať, nepotrebujú vidieť slabochov. Mala som možnosť spievať na playback, poloplayback. Odmietla som naprázdno otvárať ústa a imitovať spievanie. Veď som nechcela iba prísť, pozdraviť obecenstvo a dať na vedomie, že žijem. Ja som im chcela spevom povedať o svojom odhodlaní. O tom, že sa nevzdávam, i keď to nie je ľahké...“ Inkriminovaný májový deň v roku 1981 možno považovať za návrat Mariky Gombitovej na pódiá, do nahrávacích štúdií... Na jeseň, necelý rok od nehody už nahrávala svoju tretiu LP platňu Slnečný kalendár. Ešte predtým, v lete 1981 sa objavil na pultoch predajní jej druhý album Môj malý príbeh, ktorý naspievala ešte pred nehodou. Hoci dnes je takmer bežné, že sa hudobné nosiče predávajú hoci aj o týždeň po ich nahraní, v období normalizácie trvalo často i rok, než sa platňa dostala k poslucháčom. K pravidelným koncertom sa Gombitová vrátila v roku 1983. Konkrétne do štúdia S, kde vystupovala s komorne ladeným programom Mince na dne fontán. Súbežne nahrala i rovnomenný dvojalbum. Neskôr, v rokoch 1985 – 1986, vystupovala pravidelne so skupinou Gravis vo vtedajšom Dome ROH, dnešnom Istropolise. Základ jej repertoáru, okrem osvedčených hitov, tvorili na vypredaných koncertoch piesne z jej piateho albumu Voľné miesto v srdci. Približne v rovnakom období naspievala duet s Karlom Gottom Neznámy pár. Zároveň ju čakalo nahrávanie ďalšieho albumu s názvom Ateliér duše. Dnes Od roku 1989 Mariku Gombitovú počuť i vidieť menej. Nové skladby i verejné vystúpenia sú viac-menej ojedinelé. Napokon, z éteru sa po zmene politických pomerov vytratil hlas mnohých spevákov. Dôvody boli rôzne. Jedným z hlavných bol nezáujem verejnosti. Tento dôvod sa však v žiadnom prípade netýka speváčky takého formátu, ako je práve Gombitová. Naopak, o jej tvorbu i vystúpenia je v súčasnosti až priveľký záujem. Speváčka si však svoje súkromie stráži, s médiami takmer nekomunikuje. Pravdepodobne vie, že dnes na trhu prevláda bulvár a mnohých novinárov by azda ani tak nezaujímala jej tvorba, ale súkromie, klebety... Ak ide o aktivity Mariky Gombitovej z posledného obdobia, za všetky možno spomenúť dva duety s Miroslavom Žbirkom. Prvý sa volá Nespáľme to krásne v nás, druhý Tajnosľubná. Hudbu v oboch prípadoch skomponoval Miroslav Žbirka, autorom textov je Kamil Peteraj. Havária z 1. decembra 1980 skomplikovala Marike Gombitovej život. Napriek tomu jej vôbec nič neubrala na umeleckých ani ľudských kvalitách. Akoby to sama vyjadrila v jednej zo svojich starších skladieb Prelietavý, v ktorej o. i. spieva: „Smútok nepríde viacej po prídel. Nie, dosť, hádam stačí! Čiaru deliacu, táto noc značí...“ Skutočne, Marike Gombitovej sa podarilo symbolickú deliacu čiaru prekonať. Dokázala sa popasovať s osudom a ďalej, prostredníctvom svojej tvorby rozdávať poslucháčom dobrú náladu a radosť. A to si zaslúži i po štvrťstoročí nefalšovaný a úprimný obdiv. Autor je novinár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama