Reklama
Reklama

Zvláštna skutočnosť

Činohra Slovenského národného divadla ponúkla 19. novembra divákom v inscenácii Chvála bláznovstva alebo Elling a Kjell Bjarne pohľad do života dvoch duševne odlišných mužov, ktorí sa s detskou úprimnosťou, za pomoci sociálneho odboru magistrátu mesta Oslo, pokúšajú pochopiť skutočnosť svojich menej duševne odlišných spoluobčanov.
Počet zobrazení: 766
13_recenzia01CB-m.jpg

Činohra Slovenského národného divadla ponúkla 19. novembra divákom v inscenácii Chvála bláznovstva alebo Elling a Kjell Bjarne pohľad do života dvoch duševne odlišných mužov, ktorí sa s detskou úprimnosťou, za pomoci sociálneho odboru magistrátu mesta Oslo, pokúšajú pochopiť skutočnosť svojich menej duševne odlišných spoluobčanov. Už samotný názov napovedá, že divadelný pohľad na svet je láskavý, optimistický, jeho protikladnosť je zároveň priamou výzvou. Outsider hrdinom Demokratizácia spoločenského života sa v druhej polovici 20. storočia v umení postupne začínala prejavovať zobrazovaním postáv z periférie v úlohách hrdinov. Prostitútky, narkomani, nevyliečiteľne chorí, duševne zaostalí, nevzdelaní a hlúpi sa stávali objektom autorského umeleckého úsilia ako výskumný materiál bez vopred stanoveného cieľa, ktorý by spočíval v snahe hľadať cestu k náprave a odstráneniu negatívne vnímanej odlišnosti. Nové poznatky vedy dokázali zmeniť stáročia pretrvávajúce predsudky o duševnej chorobe ako posadnutosti zlými duchmi. Okrajové a problematické skupiny ľudí sa stávali predmetom širokého spoločenského záujmu, vznikol prepracovaný sociálny systém, ktorý odlišnosť rozpoznáva, pracuje s ňou a usiluje sa pochopiť jej podstatu. Uvedenie Chvály bláznovstva vyzýva na diskusiu o kvalite nášho sociálneho systému v porovnaní s nórskym, v ktorom sa hra odohráva. Na druhej strane je táto inscenácia tiež správou o tom, nakoľko a v akej kvalite sme schopní vnímať mentálnu odlišnosť a zobrazovať ju v umení. Dej tejto adaptácie úspešného románového cyklu sa odohráva v prostredí vyspelého zdravotníckeho a sociálneho systému, ktorý jedincov neschopných samostatne existovať dokáže vyliečiť a zároveň im poskytuje odbornú i materiálnu pomoc, aby sa zlepšila kvalita ich života. Náročnosť liečebného procesu zobrazuje postava zdravotnej sestry Gunn v podaní Viery Topinkovej. Strohým prejavom a priamočiarou neústupčivou prísnosťou stvárňuje úsilie vštepiť svojim zverencom návyky, postoje a zásady, ktoré povedú k zlepšeniu ich stavu. Elling a Kjell Bjarne odchádzajú zo zdravotníckeho zariadenia do chráneného sociálneho bytu mesta Oslo, kde sa pod dohľadom kurátora usilujú v konkrétnych situáciách uskutočňovať všetko, čo sa naučili počas liečby. Väčšia časť predstavenia sa odohráva v byte, ktorý si obaja muži bez váhania prisvojili a s odhodlaním sa vrhli do nového samostatného života. Scénograf Jozef Ciller navrhol moderný interiér, v ktorom prevládajú mäkké, príjemne hrejivé tóny svetlého dreva. Náročnú cestu, ktorú musia prekonať ako chorí, tak i celá spoločnosť znázorňuje iba chlad tmavomodrých poťahov čalúnenia stoličiek a pohovky či nepriateľsky biely telefón. Takéto obrazy o sociálnych bytoch nie sú na Slovensku bežnou skutočnosťou, ale môžu sa stať optimistickou predpoveďou, či dokonca veľkou smerovou tabuľou. Oranžová odlišnosť Súčasné myslenie odlišnosť neodmieta, ale sa ju usiluje pochopiť a prijať. Prejavuje sa to aj v prístupe k duševne chorým. Umenie ako odraz skutočnosti nazerá na odlišnosť podobne. Oranžové steny, o ktorých snívajú Elling a Kjel Bjarne, zástupca magistrátu odmietne, neprotestuje však proti oranžovým vešiakom, pohárom, telefónu a iným doplnkom. Prejavy odlišnosti a bláznovstva, ktoré reprezentujú oranžové rekvizity, sú dôkazom, že inakosť sa v istej prijateľnej forme môže stať súčasťou každodennej skutočnosti. Kurátor Frank je stelesnením tejto vecnej každodennosti. Tomáš Maštalír ho stvárňuje ako chápavého, ale zaneprázdneného muža, ktorý nemá čas ani na to, aby si pri návšteve bytu vyzliekol kabát a šál. Nebadateľne sa zarazí, keď mu dvaja muži z ústavu hovoria nevinnú pravdu o tom, že manželka by nemala chodiť na dlhotrvajúcu dovolenku bez manžela. Keď im oznámi, že ho manželka opustila, na znak útechy mu Elling dá na hlavu oranžovú prikrývku a naznačí tým, že každý človek je trošku blázon a robí nepochopiteľné veci. Priestor pre iných Marián Geišberg v úlohe Ellinga a Ján Kroner ako Kjell Bjarne vytvorili nerozlučiteľnú a harmonickú dvojicu priateľov, ktorých vzťah je naplnený hlbokým vnútorným porozumením, ale zároveň zvonka sa prejavujúcimi rozpormi. Elling Mariána Geišberga je rozhodný intelektuál, ktorý sa obáva spraviť prvý krok. Pri chôdzi je napätý, robí malé kroky, nad všetkým dlho uvažuje, ale pri kontakte s bláznovstvom normálnych je prekvapujúco rozhodný a sebaistý. Pudovosť a živočíšnosť Kjella Bjarneho stvárňuje Ján Kroner rozhodnou ťažkopádnou chôdzou, širokými gestami rúk, mohutným hlasom. Rovnaký duševný hendikep obaja herci vyjadrujú detsky úprimným zahanbením a zaťatou tvrdohlavosťou v pohľade najmä vtedy, keď sú nútení robiť niečo náročné a nepríjemné. Postavy s duševnou odlišnosťou znázorňujú s pokorou a dôstojnosťou, ktorá vyviera z porozumenia a ústretovosti. Pri drobných gestách, v držaní tela, vo výraze cítiť pokojnú prítomnosť odbornej rady PhDr. Márie Krýslovej. Kostýmový výtvarník Milan Čorba zdôraznil premýšľavý a upätý charakter Ellinga pletenou vestou a úzkymi nohavicami, jeho detskosť a jednoduchosť vykasanou košeľou. Živočíšnosť Kjella Bjarneho zdôraznil širokými nohavicami, rozopnutou košeľou, detskú úprimnosť zdôrazňuje čiapka so šiltom dozadu. Dôležitou hereckou partnerkou hlavným predstaviteľom je Gabriela Dzuríková v postave Reidun. Je to tehotná susedka, ktorá sa nezdráha piť a fajčiť, pretože všetci muži, ktorých milovala, boli nezodpovední. Skromným gestom a tichým hlasom ukazuje, že medzi normálnymi a postihnutými nemusí byť veľký rozdiel, že príčinou rozdielnosti môže byť iný zorný uhol. Hereckí partneri spolu s režisérom Ľubomírom Vajdičkom vytvorili pre Jána Kronera a Mariána Geišberga široký priestor pre tvorbu, ktorý títo dvaja herci nezneužili na vlastnú prezentáciu, ale svoje herectvo ponúkli postavám, ktoré stvárňujú. Všetci tvorcovia sa odovzdali tvorbe tak, že zabudli na seba a spojili svoje úsilie do jedinej bohatej mozaiky. Vytvorili príbeh, ktorý nám vraví o možnosti prežívať šťastie za akýchkoľvek podmienok, ak nechýba chuť a určitá miera sebazaprenia. Inscenácia Chvála bláznovstva je dôkazom toho, že v ľuďoch na Slovensku sa skrýva dostatok sily otvoriť sa a prijať odlišnosť. Napriek komornému charakteru má inscenácia aj veľmi silný celospoločenský rozmer. Jasne dáva najavo, že náš skutočný zdravotnícky a sociálny systém je v porovnaní s tým, v ktorom žijú postavy v divadelnom Nórsku, nedokonalý a bude potrebné vykonať ešte mnoho reforiem, kým potenciál, ktorý máme v ľuďoch, nájde miesto a finančné zdroje v reálnej politike. Autor je divadelný kritik Ingvar Ambjornsen, Axel Hellstenius, Peter Nass: Chvála bláznovstva alebo Elling a Kjell Bjarne (MALÁ SCÉNA SND) preklad: Peter Kerlik réžia: Ľubomír Vajdička dramaturgia: Peter Pavlac scéna: Jozef Ciller kostýmy: Milan Čorba hudba: Peter Mankovecký odborná spolupráca: PhDr. Mária Krýslová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama