Reklama
Reklama

Neznámy známy: Večný rojko Richard Linklater

...na terase rodinného domu hrá malý chlapec detskú hru nebo peklo a sníva o tom, ako bude jedného krásneho dňa robiť vlastné filmy...
Počet zobrazení: 664
11_titulka48-m.jpg

...na terase rodinného domu hrá malý chlapec detskú hru nebo peklo a sníva o tom, ako bude jedného krásneho dňa robiť vlastné filmy... „Vraj sny sú reálne, iba kým trvajú. Nedalo by sa to isté povedať o živote?“ Waking Life, 2001 Richard Linklater sa objavil v jednom z najplodnejších období amerického nezávislého filmu. Bolo to obdobie, ktoré silne ovplyvnil Rick Schmidt, ktorý v roku 1989 publikoval „kuchársku” knihu pre filmárov pod názvom Ako natočiť celovečerný film za cenu ojazdeného auta. V knihe ponúkal mladíkom snívajúcim o tom, ako natočiť film, tipy, vďaka ktorým sa im to môže podariť za menej ako 10 000 dolárov. Z knihy sa stala biblia mladých nezávislých filmárov, ktorí po úspechoch režisérov ako Spike Lee, Robert Rodriguez alebo Quentin Tarantino chceli ochutnať aj z koláča nízkorozpočtového úspechu. Začal tvoriť v približne rovnakom čase ako jeho rovesník z Houstonu Wes Andreson, ktorého sme už v rámci Neznámych známych predstavili. Richard Linklater sa narodil 30. júla 1960 v americkom Houstone v Texase. Úspešne prerušil svoje štúdium na Houstonskej štátnej univerzite a odišiel pracovať do Mexického zálivu na jeden z miestnych ropných vrtov. „Skvelé“ zabehnutie sa v realite u talentovaného mladíka zrejme prebudilo veľa snov a myšlienok. Nakoniec sa rozhodol zavesiť ropnú kariéru na klinec a presťahoval sa do Austinu, hlavného mesta štátu Texas. Tu založil filmový inštitút a začal točiť svoje prvé krátke filmy (napríklad Nie je možné naučiť sa orať z kníh). Jeho cieľovou skupinou a objektom filmárskych štúdií sú mladí ľudia vo veku od neskorých -násť do druhej polovičky dvadsiatych rokov alebo takzvaná Generácia X. Začiatkom 90-tych rokov si získal srdcia mladého obecenstvo filmom Zaháľač (Slacker, 1991). Sleduje skupinu zaháľačov, generáciu, ktorá preferuje a má možnosť užívať si ľahkú zábavu a považuje ju za nevyhnutnosť pre vývoj vlastnej kreatívnosti. Je to v určitom zmysle zvláštna utópia, akýsi protijed či obrana mladých pred dôsledkami kapitalizmu. Hľadanie súvislostí medzi zaháľaním a kultúrou, ničnerobením a kreatívnosťou Linklatera fascinuje a svoje zistenia autor zrkadlí na filmovom plátne. V jednom z rozhovorov, ktoré urobil v roku 1994, hovorí o rozdiele medzi „zaháľaním“ a „lenivosťou“: „Snívanie s otvorenými očami je produktívna záležitosť. Odkiaľ idú tieto nápady? Celodenná práca určite veľa z nich zabije. Je to aj o vizualizácii vlastného idealistického sveta, sveta, v ktorom žiješ či v ktorom chceš tráviť čas, čo s tým časom chceš robiť a za akých ideálnych podmienok.“ Podľa Linklatera sa „zaháľač“ zaoberá týmito otázkami. V jednej scéne napríklad vidíme mladíka posadnutého televíziou, ktorý sedí pred stenou plnou televízorov a hovorí na tému sila a moc videozáznamu. Podľa neho je videozáznam reality silnejší ako samotná realita. Je lepší ako záznam, ktorý urobí náš zrak, pretože realita neumožňuje spätné pretočenie či spomalenie. A práve to nám umožňuje lepšie pochopiť. Akékoľvek zamestnanie by zabilo takéto nadnesené a veľmi zábavne poslanie moderného, austinského Dzigu Vertova. Kamera pod Linklaterovou réžiou v jednotlivých momentoch sleduje postavu, ktorá sa stretáva s ďalšou postavou, stáva sa účastníkom konverzácie. Prichádzajú ďalší účastníci, delia sa o svoje svetonázory, myšlienky. Len čo sa rozhovor končí, kamera sleduje protagonistu, ktorého si vyberie na jeho myšlienkovej ceste k ďalšiemu rozhovoru. V roku 1995 natáča Linklater film Pred úsvitom (Before Sunrise, 1995). Pred úsvitom je príbeh o náhodnom stretnutí Jesseho (Ethan Hawke) a Celine (Julie Delpy). Stretávajú sa vo vlaku, ktorý sa nachádza niekde v Rakúsku. Začnú sa rozprávať a veľmi skoro je jasné, že je to jedno z tých osudových stretnutí spriaznených duší. Obaja majú niečo po dvadsiatke, on je Američan na svojej veľkej ceste Európou, ona je francúzska študentka. On je na ceste na viedenské letisko, ona cestuje do Paríža. On má bláznivý nápad, aby s ním ona strávila deň vo Viedni, kým on nebude musieť odletieť. Ona súhlasí. Takmer klasický príbeh lásky Generácie X. Film nemá nijaké nečakané zvraty. Divák dostane presne to, čo očakáva, žiadne podrazy, žiadna melodráma, násilie či umelecky nascénovaný sex. Film je o rozhovore týchto dvoch ľudí, rozhovore o rodičoch, smrti, bývalých priateľoch a priateľkách, hudbe a problematike reinkarnácie pri väčšom počte živých v súčasnosti než živých vo všetkých predchádzajúcich dobách. Pred úsvitom je ako krajec reality, ako dokument zachytený neviditeľnou kamerou a divákovi sa v spomienkach vynárajú podobné konverzácie, ktoré sám vo svojej vlastnej realite zažil. Linklater má tieto drobné momenty evidentne rád a rád sa s divákmi delí o tieto momenty, keď sa stretávajú chodníčky obyčajných ľudí a tí si začínajú o sebe vymieňať informácie, odkrývajú sa nám, odhaľujú nám svoje myšlienky a neisté filozofie. V roku 2001 Linklater divákom predstavil svoj film Zobúdzajúci sa život (Waking Life, 2001). Film je ako studená sprcha očistných, rozjasňujúcich myšlienok. Myšlienky, ktoré na nás režisér vylieva, z nás akoby zmývali nudu, nezáujem, zažitosť a rutinu. Postavy, ktoré sa vo filme jedna za druhou objavujú, vášnivo diskutujú o najrôznejších myšlienkach, ideách, ideáloch a teóriách. Film je nesmierne obsažný nielen témami, ale aj formou, ktorú režisér zvolil na prezentáciu. Waking Life je sériou prednášok a teórií o vedomí, živote natočených na digitálnu kameru, no divák nevidí ani jedného z protagonistov, len jeho animované „alter ego“. Linklater rozkúskoval celý film a rozdelil ho medzi asi 30 animátorov, ktorí jednotlivé konverzácie prekreslili do rôznych štýloch. Zatiaľ čo témy skáču od kvan- tovej fyziky cez neorevolúcie do alternatívnych realít až k sociálnym a politickým zlyhaniam, obraz nám pred očami skáče rovnako intenzívne. Vo filme sa všetko tak trochu vznáša – oči, ruky, chodníky, pozadia, vizualizované myšlienky. Filmom nás sprevádza Wiley Wiggins, ktorého postava ani nemá meno, len kráča od jednej postavy k nachádza v sne, z ktorého sa nevie prebudiť. Waking Life je film veľmi živý, plný entuziazmu a nástojčivosti. Úžasné na ňom je to, že ponúka divákovi nesmierne množstvo myšlienok, necháva však na ňom, aby si ich interpretoval a zamyslel sa nad ich významom. Je to film na niekoľko pozeraní. Vždy si v ňom nájdete niečo nové, čo ste si predtým nevšimli. Alebo si ho môžete pozrieť len na zlepšenie nálady, na dobitie batérií optimizmom. Znovu a znovu sa započúvať do toku myšlienok, rovnako zmätených ako vašich vlastných. Nechať sa zviesť jeho vášňou je príjemne osviežujúce. Myšlienky obsiahnuté vo filme vyvolávajú v hlavách divákov rôzne otázky, zobúdzajú „kritickú myseľ“, ktorá je v súčasnej dobe nevyhnutnosťou. Nikto z nás nemá všetky odpovede, nikto z nás nerozumie všetkému, čo sa okolo nás deje. Preto tu vždy bude priestor na nové a nové myšlienky a otázky. A to nám Linklater ponúka zabalené v lákavom, ligotavom papieri. „Existuje len jediný okamih a ten je práve teraz. A ten je večnosť.“ V tom istom roku prichádza Linklater s ďalším filmom Páska (Tape, 2001). Tri postavy, jedna motelová izba, rozprávanie. To sú základné premisy filmu. A samozrejme, nesmiem opomenúť pásku, ktorá hrá veľmi dôležitú úlohu. Scenár, herecké výkony a réžia filmu sú aj napriek minimalistickej premise vynikajúce. Pre Ethana Hawkea, Roberta S. Leonarda a Umu Thurmanovú muselo byť natáčanie strastiplnou záležitosťou – uzavretí v malej miestnosti, bez možnosti ukryť sa pred kamerou. V prvej scéne sa stretávame s Vinceom (Ethan Hawke), ktorý sedí sám v motelovej izbe. Nalieva do seba pivo, presúva nábytok, vyzlečie si nohavice a košeľu. Všetko je to aj napriek napovrch pôsobiacej nemotornosti stratégiou vedúcou k tomu, čo nás s ním v nasledujúcej hodine čaká. Druhým protagonistom je Johnny (Robert S. Leonard), ktorý po chvíli klope na dvere a vstupuje do miestnosti. Vince a Johnny sú bývalí spolužiaci. Johnny prišiel do Lansingu premietnuť na miestnom festivale svoj film. Prečo prišiel Vince, netušíme. Vince vedie spoločnú konverzáciu o spomienkach na Amy (Uma Turmanová), ktorá bola Vinceovou prvou láskou. Nikdy sa však spolu nemilovali. Johnny sa však s Amy miloval pri krátkom romániku na konci jedného leta. Bolo to však skutočné milovanie? Herecký výkon Ethana Hawka pri týchto scénach, keď takmer vypočúva Johnnyho a spovedá ho z omylov minulosti, je brilantný. Pôsobí síce chaoticky, v skutočnosti je však veľmi kontrolovaný, ako šachová partia pod Vinceovou taktovkou. Donúti Johnnyho k priznaniu. Vtedy zaklope a vstúpi Amy a Vince ponúka obom aktérom pásku s Johnnyho priznaním, že znásilnil Amy, ktoré pred pár momentmi nahral. Celé rozostavenie tak trochu pripomína Oleannu Davida Mameta, ktorého sme predstavovali pred pár týždňami. Oba filmy hovoria o tom, ako rozdielne môže byť udalosť interpretovaná z pohľadu muža a ženy. Posledný film, ktorý chceme predstaviť, je Pred súmrakom (Before Sunset, 2004). Od stretnutia Jessieho a Celine vo Viedni uplynulo deväť rokov. Vtedy si sľúbili, že sa o šesť mesiacov stretnú opäť vo Viedni. „Bol si vo vtedy vo Viedni?“ spýta sa ho ona. On odpovedá, že tiež nie, čím jej v podstate naznačuje, že bol a vie, že ona nie... Jessie o ich dlhej noci napísal knihu a teraz ju vydáva aj vo Francúzsku, a preto je v Paríži. Znova sa medzi nimi, v časovom strese, zopár hodín pred Jassieho letom späť do Ameriky, rozprúdi vášnivý dialóg. Jesse a Celine sú tridsiatnici, majú záväzky a necítia sa rovnako ako v roku 1995, keď sa im všetko zdalo možné. Jednu vec, ktorú obaja pochopili, je, že je veľmi ojedinelé stretnúť niekoho, ku komu máte tak rýchlo tak inštinktívne blízko. Celine ho nachádza vo svojom obľúbenom kníhkupectve, odkiaľ vychádzajú v rozhovore von, prechádzajú sa ulicami, do kaviarne, cez park, na loďke, k nej domov a stále sa rozprávajú. Jesse možno zmešká. Celine mu možno zahrá na gitaru. Hawke a Delpy si scenár napísali sami. Počiatočná konverzácia je veľmi opatrná, abstraktná a postupne sa stáva osobnejšou, intímnejšou, až má divák dojem, že počúva spovede samotných hercov. Pred úsvitom bola ódou na dialóg. Pred súmrakom je ešte silnejší príbeh, pretože hlavné postavy sú vyzretejšie, môžu vyhrať či stratiť viac. Každý z nás vie byť občas rojkom. Snívame si svoje sny, niektoré aj zrealizujeme, niektoré zavrhneme, lebo sú príliš nerealistické. Ale čo je to nerealistický sen? A čo je realistický? Ja verím, že ak má človek v sebe dostatok vôle, môže dokázať čokoľvek si zaumieni. Chce to len robiť tie správne rozhodnutia za daných okolností, známych či neznámych, vždy však na míle vzdialených od ideálnych. Richard Linklater sa raz prirovnal k jednému zo svojich kolegov a nemôžem si pomôcť, no musím sa prikloniť k jeho strane mince. „Terrence Malick je človek, ktorý si pozrie svoj film a pomyslí si: toto by som asi urobil inak. Ja si pozriem svoj film a poviem si: to, čo vidím, som vytvoril za daných okolností, a za tých istých okolností by som to tak isto urobil znovu. Neviem, či to zo mňa robí človeka bez slobodnej vôle.“ Nemyslím si. Kľudne pokračuj v tejto svojej filozofii a daj nám viac filmov, ako tie, ktoré som vám krátko predstavila. Úprimné poďakovanie mr. vertigo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama