Reklama
Reklama

Nová vláda, rovnaké záujmy

Keď v máji tohto roku bývalý kancelár Schröder vyhlásil predčasné voľby, mnohí predpovedali veľké zmeny v nemeckej politike. Nová vláda v Berlíne už nastúpila do úradu. „Reformátori“ však pravdepodobne ostanú sklamaní.
Počet zobrazení: 536
merkelovaCB-m.jpg

Keď v máji tohto roku bývalý kancelár Schröder vyhlásil predčasné voľby, mnohí predpovedali veľké zmeny v nemeckej politike. Nová vláda v Berlíne už nastúpila do úradu. „Reformátori“ však pravdepodobne ostanú sklamaní. Zloženie novej nemeckej vlády i jej programové vyhlásenie dávajú jasne tušiť, že s novou vládou radikálne nové časy neprichádzajú. Nemožno to vysvetľovať len tým, že sociálni demokrati v exekutíve ostali – aj keď ako menší koaličný partner. Prejavila sa totiž nevyhnutná kontinuita politiky a záujmov, prekračujúca stranícke rozdiely. Vzťah k USA V predvolebnej kampani Merkelová Schröderovi vyčítala, že vytváraním „veľkého spojenectva“ s Francúzskom a Ruskom poškodzuje európske záujmy krajiny. Predovšetkým tým stavia proti sebe malých členov únie a Poľsko, ktorí sa cítia odsunutí na druhú koľaj, a súčasne oslabuje svoje úsilie o prehlbovanie európskej politickej integrácie. Druhou častou výčitkou Schröderovej vláde bol jej „antiamerikanizmus“, ktorý mal oslabovať jeden z tradičných pilierov nemeckej zahraničnej politiky – silnú atlantickú spoluprácu. Merkelová sa hlásila (a hlási) k zahraničnej politike kancelára Kohla, ktorá kombinovala práve silné proeurópanstvo s atlantizmom. Niet však dôvodu predpokladať, že sa praktická realizácia tejto idey bude líšiť od politiky predchádzajúcich rokov. Viacero pozorovateľov upozorňuje na fakt, že nemeckú zahraničnú politiku nebude vytvárať kancelárka Merkelová (minimálne na začiatku mandátu). Tá bude dostatočne zamestnaná domácimi problémami. Kľúčovým sa tak stáva tandem Christoph Heusgen – Walter Steinmeier. Christoph Heusgen je skúsený bruselský diplomat, ktorý nastúpil na miesto zahraničného poradcu kancelárky. Doteraz pôsobil ako riaditeľ Oddelenia politického plánovania v EÚ a súčasne ako šéf kancelárie šéfa zahraničnej politiky únie Javiera Solanu, kde výrazne prispel k vytváraniu európskej zahraničnej politiky. Vo väčšine oblastí pravdepodobne nenarazí na odpor nového ministra zahraničných vecí. Waltera Steinmeiera. Zhodu možno očakávať predovšetkým vo vzťahu k USA – Merkelovej vláda pravdepodobne nebude kritizovať americkú politiku tak otvorene ako vláda predchádzajúca, miera spolupráce však nebude závisieť len od nemeckej vôle. Berlín napríklad neurobí otočku o 180 stupňov a nepošle svoje jednotky do Iraku. Znamená to, že sa bude usilovať pôsobiť ako „most“ medzi USA a Európou (čo bola Kohlova politika), fungovať to však prestane v momente, keď USA svojou unilaterálnou politikou podobný most opäť odmietnu. Pokiaľ ide o ideu „veľkej trojky“ - Francúzsko – Nemecko – Rusko, ku ktorej sa s obľubou vracal Gerhard Schröder, tá pôjde pravdepodobne načas „k ľadu“. Na druhej strane, hospodársky význam Ruska bude dostatočne dobrým dôvodom na to, aby sa Berlín usiloval udržať s Moskvou čo najlepšie vzťahy. O to viac, že oživenie ekonomiky je prioritnou úlohou. Európska integrácia Kontinuita bude jasná aj v oblasti európskej politiky. Spomínaný Christoph Heusgen je pevným zástancom silnej Európy – to znamená Európy schopnej konať na medzinárodnej úrovni, no súčasne Európy, ktorá je vnútorne politicky jednotná. Je preto dosť pravdepodobné, že Nemecko postaví celú svoju politickú a ekonomickú váhu (ktorá je napriek rozdielom veľká) za silnejšiu politickú integráciu. Tu môže čakať niektoré nové členské krajiny, ktorých európska politika sa podobá nevyhlásenému slovenskému európskemu krédu „platiť čo najmenej, dostávať čo najviac, a nech nám do toho nekecajú“, prekvapenie. V záujme konsolidácie rozšírenej únie sa od nich môže vyžadovať väčšia harmonizácia politík. Alebo budú čeliť hrozbe vytvorenia „integračného jadra“. Mnoho naznačí nemecké predsedníctvo v EÚ v roku 2007. Je dosť pravdepodobné, že vystúpi s minimálne dvoma kľúčovými iniciatívami – oživením procesu ratifikácie ústavnej zmluvy (alebo niektorých jej častí potrebných na hlbšiu politickú integráciu) a daňovou harmonizáciou. „Potrestanie“ nízkych daní Práve v tejto druhej oblasti už stihla Merkelovej vláda pripraviť slovenskej vláde (a niektorým ďalším) „prekvapenie“. Počas návštevy v Bruseli, deň po nástupe do úradu, vyslovila nová kancelárka slová, ktoré sú aj v programovom vyhlásení vlády – členské krajiny majú plné právo rozhodovať o daňovej politike, musia však byť pripravené, že im bude v prípade nízkych daní obmedzená časť pomoci EÚ poskytovanej cez štrukturálne fondy. Pravdepodobne si pamätáme, že podobné slová vyslovil pred časom vtedajší kancelár Schröder. Rovnako dobre si asi pamätáme, že Merkelová, vtedy ešte ako líderka opozičnej strany, slovenskú ekonomickú politiku chválila. S ideou rovnej dane dokonca vyšla v predvolebnej kampani (len na okraj – s takým katastrofálnym výsledkom, že sa jej okamžite vzdala). O Slovensku sa pochvalne vyjadrovali aj iní predstavitelia CDU. Prečo potom tá zmena? Prvým podozrivým je „veľká koalícia“. Kresťanskí demokrati vládnu so sociálnymi demokratmi, ministrom financií je člen SPD Peter Steinbrück... Okrem toho, aj bavorská Kresťansko-sociálna únia vyšla s politickým heslom boja proti „daňovému dumpingu“. Iste to zohráva svoju úlohu, také jednoduché to však nie je. Po prvé, v Merkelovej vyjadreniach pred pár mesiacmi bol určite aj kus populizmu – kritizovala nimi zároveň svoju vládu, ktorú chcela prevalcovať vo voľbách. Taktický ťah Jej vyjadrenie však zároveň možno chápať ako taktický ťah. Nedostatočná koordinácia daňovej politiky je pre Európsku úniu (teda nielen pre Nemecko) problémom. Pojem ako „daňová súťaž“, ktorým operujú zástancovia nízkych daní, je zavádzajúci. A to nie je len „výmysel socialistickej Európy“ – OECD sa „nekalou daňovou súťažou“ zaoberala až do nástupu prezidenta Busha jeho neoliberálnou agendou. Hľadala spôsob, ako vyriešiť problém takzvaných daňových rajov – krajín s mimoriadne malými podnikovými daňami a slabými reguláciami, ktoré umožňovali zahraničným firmám zakladať si fiktívne sídla a tým sa vyhýbať plateniu daní v krajine, kde reálne pôsobia. Väčšina z nás sa pravdepodobne zhodne na tom, že je nefér, ak firma využíva sociálnu a fyzickú infraštruktúru v krajine na podnikanie (vzdelávací systém produkujúci kvalitnú pracovnú silu, dobré komunikácie znižujúce náklady dopravy, vnútornú bezpečnosť znižujúcu politické riziká...), pritom však svojimi daňami nijako neprispieva k jej vytváraniu. Len vďaka tomu, že si „vytvorí“ sídlo kdesi na Bahamách. Samozrejme, Slovensko (a iné krajiny, ako napr. Estónsko) nie je v Európskej únii daňovým rajom, nedostatok harmonizácie daňovej politiky však v EÚ vytvára prostredie zvýhodňujúce napríklad firmy, ktoré sú schopnejšie presunúť sa do výhodnejších daňových oblastí (teda skôr veľké ako malé a stredné podniky). Okrem toho „daňová súťaž“ často neznamená, že krajiny súťažia v efektívnosti verejnej politiky, ale v tom, ako sú ich obyvatelia schopní prijať nižšiu kvalitu života. Európska únia potrebuje spoločný prístup k daňovej politike, pričom návrh na harmonizáciu základu podnikovej dane sa už vypracúva. V súčasnosti s ním súhlasí dvadsať členských krajín, proti je Británia, Česká republika, Estónsko, Írsko a Slovensko. „Hrozba“ z Berlína tak môže byť jedným z pokusov, ako tieto krajiny presvedčiť, aby zmenili názor. Vláda v Nemecku sa (čiastočne) zmenila, záujmy politickej elity však nie. Tým základným je politicky silná Európska únia, pretože len tá môže vytvoriť najlepšie podmienky na prosperitu krajiny. Nemecko vo finančnom vyjadrení najviac prispieva k vytváraniu európskej integrácie. V najbližších rokoch bude žiadať, aby z nej v rovnakej miere profitovalo. Vďaka hlbokej zmene, ktorú integrácia priniesla do európskej politiky, je zisk pre Nemecko aj ziskom pre ostatné členské krajiny.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama