Listy čitateľov
PARAZIT JE, KEĎ... ...jedinec, alebo skupina jedincov určitého definovaného druhu trvalo či dočasne žije alebo sa priživuje na úkor jedincov iného druhu. Hostiteľov pritom obťažujú, prípadne prenášajú na nich choroby, ba môžu ich aj zahubiť. Sú však aj parazity na vyššej úrovni. Napríklad superorganizmus – teda štát, ako je aj ten náš – ich hostí nezrátateľné množstvo všetkých kategórií. Takéto parazity ľudského rodu sú voči hostiteľovi bezohľadné a nenásytné, škodoľúbe, schopné sebecky ho vycicať do poslednej kvapky elixíru. Navyše zaťažujú hostiteľa stresmi, konfliktami, vôkol seba šíria nenávisť, strach, neistotu z budúcnosti. Hostiteľ navidomoči chradne, upadá do letargie, stráca „vis vitalis“. Zlyhávajú jeho životne dôležité orgány, s nimi aj obranný, kontrolný, imunitný systém. Antiparazitiká v podobe funkčných zákonov chýbajú, zato ich nefunkčných napodobenín máme priveľa. Pomoc v takejto situácii štátu neposkytne ani veda, tobôž nie mocou opojené politické strany, hnutia, únie. Dozrel však čas, keď štát ako celok, aj my občania ako jeho integrované zložky potrebujeme radikálne ozdravenie. Spolu potrebujeme lieky v podobe atribútov ľudskosti, veľkej dávky slobodného, zdravého rozumu, nezdeformovaného práva, spravodlivosti, rovnosti. Je nanajvýš potrebné čím skôr zostaviť interdisciplinárne, kvalifikované, dôveryhodné konzílium z kádrov rozptýlených v rôznych nateraz málo aktívnych radách, združeniach, spoločnostiach. To by mohlo konečne do života postupne zavádzať všetko, čo je obsiahnuté v stratégii, zásadách, princípoch trvalej udržateľnosti života a rozvoja pre štát, komunity aj jednotlivcov. Tým môže aj tretia cesta nadobudnúť konkrétny, zmysluplný, atraktívny smer do lepšej, istejšej, príjemnej, nekonfliktnej budúcnosti bez parazitov. RNDr. Ján Kleinert, OZ EKOTREND, Banská Bystrica Hodnoty Život napreduje a tým prináša i zmeny, ktoré pôsobia na naše myslenie, cítenie, na naše hodnoty. Možno si ani sami neuvedomujeme, ako sa pod vplyvom okolia meníme, ako pomaly strácame základné ľudské hodnoty. Asi je to pre mnohých odvážne tvrdenie, možno i scestné, ale aspoň mne to dnešná doba takmer denne potvrdzuje. Uvediem len dva príklady, no myslím si, že pre dnešnú uponáhľanú dobu charakteristické. Tým prvým sú televízne reality šou. Čo si dnes obyčajný človek má zobrať z VyVolených alebo Big Brother? Z ľudí, ktorí prakticky v živote nič nedokázali, ktorých by si ešte včera nikto na ulici nevšimol? Dnes sa stávajú takmer národnými hrdinami. Na druhej strane o ľudí, ktorí celý život poctivo pracujú v bani, pri vysokých peciach, na poliach či v krajčírskych dielňach, o tých nie je záujem. Koho dnes zaujíma poctivá a svedomitá práca, slušnosť, skromnosť? Národ takto dostáva posolstvo, že peniaze sú najvyššou životnou hodnotou v živote a možno pre ne obetovať i vlastnú dôstojnosť a ľudskosť. Druhý príklad je ešte smutnejší. Ide o našich zVolených. Tým už nestačí vzájomné ohováranie sa, predávanie vlastnej cti. Oni sa už i odpočúvajú a tajne nakrúcajú. K vzájomnej nedôvere a nevraživosti pridali aj intrigy. Viete si predstaviť, že by sa takto k sebe správali ľudia vo fabrikách, družstvách, lekári, učitelia? Hrozné! Našťastie, obyčajní ľudia ešte vedia, čo je ľudskosť, ohľaduplnosť, solidarita. Naozaj ma zaujíma, či existuje pre našich zákonodarcov nejaká hranica, za ktorú už nedokážu ísť. Ako si vlastne máme vážiť tých, ktorí si nevážia sami seba? Ako máme veriť tým, ktorí sa navzájom denne upodozrievajú? A najmä, dokedy máme ešte uťahovať opasky, aby naši zVolení mali už konečne dosť? Uvedomujem si, že tieto neduhy trápia celú našu spoločnosť. Lenže nie nadarmo naši rodičia a prarodičia hovorievali, že ryba smrdí od hlavy a schody sa zametajú zhora. Stav celej spoločnosti majú na svedomí tí, ktorí schvaľujú pre nás zákony, ktorí určujú smerovanie Slovenska a tým samozrejme i budúcnosť nás všetkých. A práve v tom je akési memento aj pre budúcu generáciu. Ľubo Dzurák, Nováky
