Smer na ceste odnikiaľ nikam
Ani jedna politická strana dnes nie je pod paľbou takej búrlivej kritiky ako Smer. Tento jav na jednej strane netreba preceňovať, pretože má čisto utilitárne príčiny: Smer je dominantná opozičná strana, ktorá ohrozuje pozície vládnej koalície viac ako HZDS, a preto sa hlavná línia útoku vedie práve proti tomuto zoskupeniu. Navyše, takmer nikomu už neprekáža, že mediálne prostredie na Slovensku stratilo za posledné roky pluralitný charakter, takže z novinárov sa stáva piata kolóna predvolebného ťahu proti opozícii. Lenže pohľad na Smer má aj druhú rovinu. V máji tohto roku Robert Fico na seminári venovanom ideologickým otázkam ľavice sebavedomo vyhlásil: „Nech nikto nepochybuje o tom, že Smer bol vždy sociálnodemokratický.“ Je to zvláštna reinterpretácia dejín tohto politického zoskupenia, pri ktorej musím poznamenať, že si to pamätám trochu inak. Hlavný ideológ Smeru Boris Zala slová svojho predsedu vysvetľuje tým, že to, čo bolo na začiatku, treba vnímať ako otázku taktiky. Inými slovami, v záujme volebného zisku Smer zavádzal (ak nechcem použiť slovo klamal) svojich potenciálnych voličov, keď sa prezentoval ako pragmatická stredová strana „tretej cesty“. V tomto smere sa vo vnútri Smeru veľa nezmenilo a toto politické zoskupenie naďalej funguje predovšetkým na báze taktických a strategických reakcií na momentálnu situáciu. Ibaže perspektívna strana nemôže žiť iba z čírej taktiky bez stabilného hodnotového zázemia. Inými slovami, nemôže sa len nechať viesť náladami voličov – musí sama viesť. Muchy zacítili med Z tohto uhla pohľadu sa pozerám na vývoj tejto časti politického spektra s miernym znepokojením. Robert Fico kedysi vyhlásil, že nedovolí bývalým popredným funkcionárom SDĽ, aby diskreditovali profil jeho strany. Znelo to ako morálny princíp. Znelo to tak dovtedy, kým sa medzi reprezentantmi Smeru neobjavil Vojtech Tkáč a Robertovi Ficovi odrazu prestali prekážať ľudia, ktorí držali Vladimírovi Mečiarovi chrbát v tom najšpinavšom období – ak mali poslanecký mandát. Dnes však vidím, že okolo Smeru sa začali pohybovať oveľa pochybnejšie kreatúry z prostredia HZDS. Presunuli sa sem ako muchy, ktoré zacítili, že med sa už natiera na iný chlieb. Vidina moci robí čudné myšlienkové premety v hlavách niektorých ľudí, a tak sa odrazu dozvedáme, že svoju sociálnodemokratickú orientáciu v sebe náhle objavili aj Alexander Rozin či Andy Hryc – a na druhej strane vylúčia zo Smeru puncovaného ľavičiara, primátora Prešova Milana Benča iba preto, lebo odmietol privatizačné zámery tejto partaje v kraji. Absurdné. Fakt, že na takto zostavenej kandidátnej listine do regionálnych volieb sa nenašlo miesto povedzme pre robotníka, už vari neprekvapuje. Nepochybujem o sociálnodemokratickom zmýšľaní Borisa Zalu, Pavla Pašku či Roberta Madeja. Nepochybujem dokonca (napriek neustálym obvineniam z bezbrehého populizmu, ktorý až príliš často nepredstavuje nič viac než zamieňanie populárneho termínu za politologickú kategóriu) ani o ľavicovej orientácii Roberta Fica. Som však viac ako skeptický voči možnostiam a perspektívam zoskupenia, ktoré reprezentujú. Zavinili si to vlastne sami. Budovať stranu na klamlivom základe a potom zrazu otočiť kormidlo doľava je stratégia hodná Titanicu. Aj preto im dnes nezostáva nič iné ako prácne a tak trochu komicky presviedčať svojich členov, prečo by vlastne mali byť sociálnymi demokratmi, a organizovať semináre, ktoré sa svojím banálnym obsahom vracajú k problémom vydiskutovaným medzi slovenskými ľavičiarmi dávno pred tým, než vznikol Smer. Štandard na ľavej strane nejestvuje Iste, štandardizácia ľavicového priestoru nie je jednorazový proces. Problém je v tom, čo dnes znamená „štandardná sociálna demokracia“ – nevedia to nielen v Smere, ale ani v Socialistickej internacionále. Niekoľko rokov (a zatiaľ márne) poukazujem na to, že globalizácia mení klasické politické schémy. To neznamená, že rozdiely medzi pravicou a ľavicou neexistujú (ako sa nám to pokúšajú zdanlivo neideologicky podsúvať liberáli), ale že členenie politického spektra je v súčasnosti mnohorozmerné a takéto vnímanie politického konfliktu už rozhodne nestačí. Už dnes vyvoláva napríklad postoj ku konzumerizmu napätie, ktoré robí z časti pravice a ľavice spojencov a nové ideologické delenie prechádza naprieč politickým spektrom. Súbor nových výziev a ohrození je taký zložitý, že ho nemožno zjednodušovať do klasickej pravo-ľavej šablóny. Presun moci z úrovne štátov do rúk nadnárodných korporácií robí mnohé sociálnodemokratické riešenia bezpredmetnými. Smer si však ešte stále nevyjasnil, či sa chce nechať týmito silami rezignovane unášať, či im chce vzdorovať pestovaním starých ilúzií alebo či chce otvorene priznať, že sme iba v procese hľadania, že dnes vieme predovšetkým to, čo nechceme, a že určujúcimi piliermi novej vlny sociálneho hnutia sú predovšetkým jasné hodnotové rámce. Hodnotový konflikt je otázkou času Práve tu leží podľa mňa jeden z kameňov úrazu postavenia a obrazu sociálnej demokracie na Slovensku. Dejiny demokratickej ľavice u nás nepoznajú termín principiálny postoj. Pevnosť zásad spojená s etickým konaním tu bola až príliš často druhoradá. Mantinely správania ľavicových politikov boli vždy široké. Táto hodnotová neukotvenosť zlomila väzy aj Strane demokratickej ľavice a ak sa Smer vo svojej súčasnej podobe dostane k moci, nebude nijakou výnimkou – skôr naopak. Som presvedčený, že Smer neprežije prvý vážnejší mocenský otras po budúcoročných voľbách. V tomto nesúrodom spoločenstve ľudí nejestvuje pevnejšie puto, ktoré by ich držalo pokope, ako puto mocenské. Preto môže byť (z čisto teoretického hľadiska) perspektívnosť Smeru ešte nižšia ako perspektívnosť SDĽ. Osobnosť Roberta Fica vzbudzuje zatiaľ očakávania, to všetko sa však môže dramaticky zmeniť. Smer musí zintenzívniť svoju ideologickú prácu, inak sa rozsype ako domček z karát. Navyše, Zalove a Čaplovičove ilúzie o „národnom“ charaktere ľavice vyvolávajú zmätok, z ktorého sa už toto čoraz bizarnejšie zoskupenie nemusí spamätať. Hodnotový konflikt v takomto spoločenstve je otázkou času. Ideologickú rovinu výstavby strany Smer jednoducho zbabral. Ešte zúfalejší je pohľad na odborné zázemie tohto zoskupenia. Nemyslím len na povrchné, ale veľavravné javy, ako napríklad fakt, že hlavný odborník Smeru na zdravotníctvo vyštudoval filozofiu a estetiku. Myslím predovšetkým na evidentné zaostávanie v praktickej príprave na vládnutie. Terajšia vládna koalícia sa nasťahovala do Arcibiskupského paláca s detailnou predstavou krokov, ktoré chce urobiť. Smer zatiaľ hovorí len o „minimalistickom“ programe. Lenže problémom Smeru nie je program. Ten sa dá napísať za dve hodiny. Vedenie Smeru si musí uvedomiť, že jeho úloha sa diametrálne líši od úlohy všetkých doterajších ľavicových elít na Slovensku. Už nie je „jazýčkom na váhach“, ako sa prezentovala SDĽ, ktorej úlohu prevzal v tomto ohľade medzi rokmi 1999 – 2002 Smer. Jeho politickou funkciou už je a musí byť zásadná alternatíva. To je celkom nová úloha, v ktorej sa Smer neschová za chrbát silnejšieho partnera. Obávam sa, že podcenenie tohto poslania bude viesť k novej vlne sklamania z ľavice. Prirodzene, hlavným protivníkom všetkých ľudí, dúfajúcich v spravodlivejšie, slušnejšie a udržateľnejšie usporiadanie spoločnosti, dnes nie je Smer. Primárnou úlohou v tejto veci je zbaviť našu krajinu (vopred sa ospravedlňujem za ten slovník) bezcharakternej Dzurindovej bandy. Ale ak Smer podcení etický rozmer svojho poslania, veľmi ľahko sa môže stať, že tí, ktorí ho vyniesli na piedestál moci, budú prví, ktorí ho z neho budú zhadzovať. A ja si nie som istý, či dnes Smer nie je príliš nafúknutý na to, aby túto jednoduchú zásadu pochopil. Autor je vysokoškolský učiteľ
