Reklama
Reklama

Fragment narušiteĽ

Počet zobrazení: 842

Fragment je najčastejšie definovaný ako zlomok, úlomok, časť. S pojmom fragmentu sa stretávame v rôznych odvetviach umenia, ale aj v každodennej komunikácii. Fragment neraz považujeme za čosi čiastkové, neúplné. Diskontinuitné písanie vyvoláva často pocit nedôvery, vzbudzuje dojem prílišnej otvorenosti a nenaplnenosti zmyslu. Ešte aj dnes je v nás silno zakorenená tradícia inklinovať k uzavretým textom, k dielam, ktoré vykazujú znaky integrity a celistvosti. Napriek tomu, že sme čoraz viac konfrontovaní s dielami, ktoré sú otvorené nielen fyzicky, ale aj sémanticky. Východiská Françoise Susini-Anastopoulosová si cestu k skúmaniu fragmentárneho písania podľa jej vlastných slov našla v období, keď sa do popredia začali dostávať myšlienky dekonštrukcie, kategórie fragmentárneho a fraktálneho. Vynáranie sa týchto pojmov súvisí podľa autorky aj so súčasnou spoločnosťou, ktorá čoraz častejšie podlieha spoločenskému triešteniu, atomizácii, rozkladu; krízam subjektu či totality. Fragment existoval od nepamäti, no Susini sa zameriava na obdobia, ktoré mu venovali zvláštnu pozornosť. Mapuje prístup k fragmentárnemu písaniu od približne konca 18. storočia po súčasnosť. Poukazuje na to, ako sa menil postoj k fragmentu ako k žánru – od jeho podceňovania a degradácie až po nastupujúcu valorizáciu v 20. storočí. Ako profesorka všeobecnej a porovnávacej literatúry zvolila aj v tejto štúdii predovšetkým komparatívnu metódu. Predmetom porovnávania sa stali dva jazykové kontexty – nemecký a francúzsky. Nemecký preto, že to bol práve skorý romantizmus (nazývaný aj jenský), ktorý splodil niekoľko horlivých fragmentistov (v tejto súvislosti sa zaoberá najmä Schlegelom, Novalisom, Lichtenbergom, Nietzschem či Musilom). Francúzi sa zas fragment pokúšali aj teoreticky uchopiť a zadefinovať (Barthes, Valéry, Blanchot, Joubert). Svojej štúdii dáva teda skôr prívlastky komparatívna a typologická než historická a prostredníctvom porovnávaní sa usiluje vyextrahovať čosi, čo by mohlo poslúžiť ako akýsi „vzor“ písania vo fragmentoch. Sama si však uvedomuje predovšetkým terminologické problémy, ktoré pri hovorení o fragmente vyvstávajú. Terminologické kolísanie Hneď v prvej kapitole sa venuje „pomenovaniu fragmentu“. Poukazuje na to, že nadobúdal rozličné významy a konotácie v závislosti od obdobia, územia aj autorov. Zameriava sa najmä na rivalitu pojmov aforizmus a fragment, ktorá panovala predovšetkým v Nemecku od konca 18. storočia. Vo Francúzsku sa pomenovanie fragment dostávalo do povedomia takisto okľukou, a teda pomaly, autonómne postavenie si muselo hľadať medzi ostatnými žánrami krátkych próz (Joubert používal termín „myšlienka“, Valéry tzv. pojem „rhumb“; vo Francúzsku sa používali aj termíny sentencia, maxima, reflexia, v Nemecku sa v tom období znovu objavil najmä spomínaný aforizmus, ktorý zahŕňal aj všetky spomenuté francúzske výrazy). V Nemecku mal pojem aforizmus vtedy zvláštne postavenie, pretože stál spočiatku na strane rozumového a systematického (teda presne na opačnej strane, ako to neskôr bolo vo fragmente), ba aplikovali ho autori, ktorí nepatrili k dobovým estetickým či filozofickým prúdom. Postupne sa však aforizmus stával synonymom pre fragment, zaobišlo sa to však bez väčších terminologických diskusií. Tie prišli až s Nietzschem, ktorý začal hlásať presvedčenie, že „najlepšie myšlienky sa rodia v okamihu a prichádzajú ako blesk z jasného neba“. (35) V súvislosti so svojimi textami však používa pojem aforizmus, fragment je pre neho neznámy. Aforizmus tak naberá nový charakter – stáva sa umením ľahkého, prchavého, nenúteného a ironického. A zovšeobecnieva. Vo Francúzsku sa v 19. storočí neviedli spočiatku také vzrušené debaty ako v nemeckom romantizme. Diskusiu o fragmente čiastočne otvoril Joubert, v 20. storočí nasledovaný Valérym, Blanchotom a Barthesom. Panoval tu skôr terminologický chaos, ktorý istý teoretik nazval „kolotočom synonym“. Joubert napríklad uprednostňuje termín myšlienky. Stavia ju do opozície voči maxime, idey, sentencii či anekdote. Valéry pokračuje a rozširuje Joubertovu problematiku. Používa termín rhumb (čiarka kompasu) a v tej súvislosti pojem odchýlka. („ručička kompasu, ktorá ostáva stabilná, aj keď terén sa mení“ – s. 43). Blanchot a Barthes mali pozitívny vzťah k termínu fragment, Blanchot si síce uvedomoval, že fragment vďačí za veľa aforistickej tradícii, napriek tomu aforizmus považoval len za „zle vykysnutý fragment“. Nedôveryhodný fragment V súvislosti s problematikou fragmentu a jeho pokusu o vymedzenie napríklad voči spomínanej maxime či sentencii sa vynára téma uzatvoreného a otvoreného textu. Maxima a sentencia ostávajú na strane uzavretosti, kým fragment, resp. aforizmus nadobúdajú charakter neukončenosti a absencie formy. Práve vďaka týmto vlastnostiam bol osud fragmentu veľmi nestály. „Aura fragmentu je (podľa S. A.) veľmi podivná a dvojzmyselná. Raz mu vyslúži potupné vypískanie a inokedy sa zas vďaka nej ocitne vynášaný až do oblakov.“ (15) A do povedomia sa dostával len veľmi pomaly. Neukončené a rozkúskované dielo malo totiž príliš veľa negatívnych konotácií – bolo označované za rebelské, chaotické, nečisté, profánne. A najmä tradícia túžby po integrálnom diele bola príliš silná. Fragment sa teda objavil ako narušiteľ – celistvosti a významu. Jeho krátka prozaická forma vyvolávala nedôveru, jej autori boli považovaní často za nevzdelancov, ktorí týmto krátkym literárnym útvarom len zakrývajú svoju nevedomosť. Susisni ukazuje príklady, keď aj samotní autori považovali svoju fragmentárnu tvorbu za dôsledok osobného mentálneho stavu, za vyústenie vlastného zlyhania. Henri- -Frédéric Amiel sa vo svojich denníkoch vyznáva z vnútorných obáv: „Som roztržitý, stále ma niečo roz ptyľuje, nemám miesta a som povrchný.“ Poukazuje na neschopnosť dať niečomu pevný základ. Až v 20. storočí, s príchodom Blanchota a najmä Rolanda Barthesa (ktorého Susini nazýva „najväčším učiteľom fragmentárneho šarmu a elegancie“) začína na svetlo prenikať rozkoš z diskontinuitného písania, z rozkúskovaného zmyslu, ťažko uchopiteľnej formy. Rovnako Valéry sa usiluje odhaliť v tejto neukončenej forme uspokojenie, ktoré by ho napĺňalo viac ako to, ktoré v sebe ukrýva román. Práve vzťahu románu a fragmentu, presnejšie románovosti a fragmentu sa na niekoľkých stranách venuje aj S. A. Upriamuje pozornosť na krízu románu, ktorú rozoberá cez postavu Musila či Barthesa. Práve Barthes je presvedčený, že „fragment je schopný uchovať aj keď nie román ako žáner, tak aspoň románovosť ako princíp, fluidum a vlastnosť.“ (119) A robí to paradoxne prostredníctvom svojho oddelenia/odpútania od románu. Rebelujúci fragment Fragment, stojaci kdesi na pomedzí rádu a chaosu, sa odrazu stáva formou vzbury, formou rozkoše, ktorá pramení práve z čara trieštenia, rozptylu zmyslu. Na fragmente láka jeho neukotvenosť v čase, jeho náhodné objavenie sa (Blanchot – akoby spadol z neba), jeho nezlučiteľnosť s príbehom a vzpieranie sa systému. Práve odmietanie systému sa stáva jedným z leitmotívov autorov fragmentov. „Fragmentárna voľba funguje ako synonymum odmietania istého postupu.“ (162) „Zatiaľ čo systém charakterizuje strnulosť a ťažkopádnosť, myšlienka, naopak, vyžaduje pružnosť a pohyblivosť.“ (169) Systém vylučuje svojou usporiadanosťou, snahou maskovať a vyplniť všetky trhliny akékoľvek tajomstvo. Zabíja akúkoľvek invenciu. Fragmentárne písanie, naopak, svojou diskontinuitou ponúka priestor na protirečenia, na dialóg. Je slobodným aktom, ktorý nie je limitovaný nejakými teoretickými hranicami, nič neuzatvára, skôr provokuje otázky. „Ak má byť mysliteľ zaujímavý, nesmie veci domýšľať až do konca. Koniec totiž nejestvuje. Jestvuje len kúzlo.“ (264) V závere sa Susini zaoberá aj vzťahom fragmentu a subjektu. Subjekt, ktorý sa k fragmentu približuje prostredníctvom pocitu pôžitku a rozkoše. Barthes si uvedomuje narcistické zafarbenie svojich fragmentov v práci Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi. Podľa Susini fragmentárne písanie „povoľuje návrat telesného a afektívneho do myslenia.“ (287) Oddelenie fragmentu od subjektivity nikdy nie je absolútne. Dôkazom je napríklad aj potreba mnohých autorov fragmenty datovať, či ich materiálne situovať. Fragmenty ako krátke otvorené prózy teda „za pomoci vedome neukončených a provizórnych formulácií žonglovali s rozmanitosťou a dvojzmyselnosťou, zvádzali a zároveň provokovali.“ (46) Raz boli nazývané fragmentom a inokedy aforizmom. Vďaka forme, problému zaraditeľnosti a podozreniu z „nečistoty štýlu“ bol postoj k fragmentu ambivalentný – na jednej strane iritoval, na druhej vzbudzoval zvedavosť. Neprestajne osciloval medzi zatracovaním a obranou. Susini sa pokúša vo svojej štúdii sprostredkovať túto ambivalentnosť čitateľovi. A robí to spôsobom, ktorý rovnako ako fragment vzrušuje, podnecuje otázky a neponúka definitívne odpovede. Inšpiruje a vzbudzuje záujem o fragment, o toto „všetko alebo nič“ o toto „všetko a nič“. (Françoise Susini-Anastopoulosová: Fragmentárne písanie. Bratislava: Kalligram, 2005. Preklad: Mária Vargová)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama