Spiaci agenti

1. Učiteľ je spiaci agent. Trpezlivo vyčkáva. Čaká na svoj priaznivý okamih. Na svoju chvíľu. Číha. Vlastne, nevedno celkom určite, či číha. Jeho striehnutie sa však číhaniu dosť podobá. Číha na svojho ideálneho žiaka. Na ideálnu chvíľu ideálneho žiaka. Nijaký žiak, nijaký okamih nie je ideálnejší než iný. Žiaci i okamihy sú buď otvo-rené alebo zatvorené. Učiteľov tiež poznáme viac. Otvorených i zatvorených. Robotických, dogmatických, hypnagogických, extatických. Ja však hovorím o učiteľovi, ktorý sa neprejavuje, neúčinkuje, nevystupuje. Nenápadne sa presúva ufúľanými ulicami, oplieskaná aktovka pod pazuchou. Nepracuje v nijakej akademickej inštitúcii, a ak predsa, tak nenápadne. Mohol by robiť aj školníka alebo vrátnika. Učiteľ je vlastne vrátnik, spiaci agent v úlohe vrátnika. Kafka by povedal: dverník. Učiteľ, spiaci agent v učiteľovi, vyčkáva na optimálny záujem. Učiteľ, ktorý o sebe vie, že je len spiaci agent a nie aktívny vyučujúci, nemá problém sa zmieriť ani s veľmi pravdepodobným nezáujmom optimálneho záujmu. Jednoducho len bude doma sedieť pred svojou knižnicou, pomalým pohybom krúžiť lyžičkou v šálke čaju a čakať, alebo aj nečakať na veľké zaklopanie optimálneho záujmu. 2. Učiteľ je spiaci agent, potrebovať, aktivovať ho môže ktokoľvek. Napríklad aj celkom obyčajný žiak v nesprávnom okamihu. V bludisku správnych a nesprávnych okamihov sa pohybujú väčšinou žiaci – nie učitelia. Správne otázky v nesprávnych okamihoch a nesprávne otázky v správnych okamihoch kladú väčšinou len žiaci. Učiteľ je ten, kto ich bude počúvať a vyčkávať, až žiak trafí správnou otázkou do správneho okamihu. Učiteľ však vie, že nesprávne okamihy v žiadnom prípade neslobodno zatracovať. Aj obyčajný žiak v neideálnom okamihu sa pri stretnutí s učiteľom – spiacim agentom môže zrazu „zvrátiť“ dohora, smerom k vyspelejšiemu riešeniu a – stať sa niekým iným. Učiteľ, keď patrí do rodu spiacich agentov, môže spať nekonečne dlho, často aj do smrti. To je nezlučiteľné s akýmkoľvek aktuálnym pedagogickým systémom. Vlastne spánok sa s nijakým systémom neznesie. Všetky systémy sú dočasné, sú to len pokusy o fixáciu nejakého fragmentu kozmického dynamizmu. Spiaci agent v učiteľovi je starý morský vlk, ktorý vlnobitia kozmického dynamizmu znáša so stoickým pokojom. 3. Poznanie dvadsiateho storočia otriaslo schopnosť uspokojivo definovať človeka. Úroveň poznania na prahu dvadsiateho prvého storočia posunula ľudstvo do nezávideniahodného postavenia: vieme dosť na to, aby sme mohli začať prestať dôverovať stáročia dedeným a prenášaným schémam a mémom, stále však nevieme dosť na to, aby sme sa udomácnili v črtajúcich sa konceptoch. Koncepty, ktoré sa v rannom opare mihocú na horizonte, sa javia ako fatamorgány. A mnohé z nich prchavými fatamorgánami naozaj sú. A keby aj boli pevnými, trojrozmernými architektonickými celkami, sú stále priďaleko na to, aby sme mohli uveriť, že k nim stihneme dospieť prv, než zomrieme. Prv, než cestu vietor zafúka pieskom. Možno sme v podobnej situácii ako derviš z románu Derviš a smrť: na prahu štyridsiatky, primladí na to, aby sme nemali túžby, a pristarí na to, aby sme ich vedeli uskutočniť. Ľudstvo sa ocitlo – no nie materiálne a nie na úrovni konkrétnych historických a politických udalostí – v stave, ktorý možno prirovnať vákuu. Metaforu vákua potrebujeme, aby sme vedeli, z čoho potrebujeme mať hrôzu. Z bohov ju už, zdá sa, definitívne nedokážeme a nepotrebujeme mať, začneme ju teda mať z absencie – ak, pravda, chceme absenciu stotožniť s vákuom. Vákuum je absencia hustoty. Vedec určite povie, že aj vo vákuu je nejaká subtílna hustota. Ja však hovorím o absencii takej hustoty, na akú sme si zvykli. Zvykli sme si, že existuje gravitácia, vzduch, smer. Vo vákuu sa vznášame v beztiažovom stave, môžeme metať nohami i rukami, naľavo i napravo. Metať sa začíname vo chvíli, keď pocítime absenciu. Panika sa nás zmocňuje, keď zatušíme, že vlastne niet stredu. Takého stredu, okolo ktorého sa organizuje pohyb vecí, pohyb významov vecí. Pre vákuum, v ktorom sa ocitáme, sme stredom my. Ale čo je stredom pre nás? 4. Stred, okolo ktorého sa mohol organizovať náš život, existoval, pokiaľ sme nezistili, že paralelne môže existovať aj absencia významu. Absencia významu nie je nezastaviteľný, pažravý vírus; oným pažravým, nezastaviteľným vírusom je moreplavecká zvedavosť, ktorá nikdy neustane v ďalšom a ďalšom odkrývaní najväčšieho svetadielu – alebo oceánu, ak chcete – ktorý sa volá absencia významu. Stred nezmizol, iba stratil význam. Môžete siahnuť na čokoľvek, tak ako kráľ Midas, a význam sa zovšadiaľ vytratí. Mier takisto nemá význam ako vojna. Vzdelanosť je taká istá naničhodná ako hlúposť. Byť agilný v časoch ľahostajnosti je nielen komické, ale predovšetkým primitívne a ubíjajúce. A zbytočné. Kontraproduktívnosť nadmernej aktivity v komatóznej fáze ľudstva si neuvedomujú okrem mnohých iných ani tí, ktorí paralelne s mumifikáciou starých pedagogických praktík produkujú údajne nevídané a údajne progresívne didaktické metódy. Čo a koho chcú takto zachrániť? Nepoužiteľnú vzdelanosť minulého sveta? Etiku človeka s dušou v čase, v ktorom duša v človeku je buď priťažkým evolučným výstrelkom alebo systémom, na ktorého analýze a demontáži sa dňom i nocou horlivo pracuje? Čo a koho chcú a najmä pred čím zachrániť tí, ktorí pomerne nepresvedčivo rečnia o dôležitosti školy a učiteľa? Budúce pokolenia? Pokolenia budúcich pokolení? A pomocou akej rétoriky, akých informácií, akých metód a akých motivácií si možno dovoliť zachraňovať potomkov nadchádzajúcich potomkov? Len sa dobre zahľaďme na tie naše školy, tie posledné pevnosti trápneho pátosu: zle platení, upotení učitelia v nich zneužívajú strach o osud mladých generácií na to, aby zachraňovali význam učiteľskej profesie. Len sa dobre pozrime a rýchlo si všimneme, že väčšina učiteľov, ktorí sa oháňajú starosťou o morálku a tvorivosť mládeže, mládeži nevie a ani nechce porozumieť. A nielen mládeži: ani len sebe, ani len zmyslu svojej profesie. 5. Žijeme v čase končiacej sa ľudskej tvorivosti. Netreba sa toho ľakať. Nijaký človek nedokáže svojou tvorivosťou predstihnúť vynachádzavosť, ktorá sprevádza rýchlosť rozvoja technológií. Tvorivosť, ak nedokáže byť dosť rýchla, je vlastne zbytočná. O tvorivosti však vieme, že väčšinou je to pomalý proces a že rýchlosť patrí nápadu, inšpirácii. Počítače možno nedokážu byť inšpirované, variácie na ľudský nápad budú však vedieť oveľa rýchlejšie a zložitejšie namnožovať ako ľudská myseľ. Preto sú pokusy o reformu školstva, pokusy o reformy didaktických trikov a psychologických prístupov odsúdené na pobyt na šrotovisku konceptov. Sú priveľmi pomalé, ťažkopádne, málo odolné. Takéto pokusy o reformu sú hygienicky nebezpečné, ekologicky škodlivé. Elektrina, ktorú mozog spotrebuje a súčasne vyprodukuje pri vymýšľaní takýchto zlepšení, sa podieľa na zhusťovaní elektrosmogu. Tvorivosť a duša: to sú fenomény, ktorých osud v blízkej budúcnosti bude stále otáznejší. Preto je otázne, čo vlastne učitelia od žiakov chcú? Aby do seba nahustili viac informácií? Aby si osvojili zručnosti, vďaka ktorým sa v živote nestratia? Podľa mňa nie je vôbec vyjasnené, aké ciele školstvo sleduje. V takom svete, kde pribúdajúce množstvo informácií, paradoxne, vedie k zvyšovaniu neistôt a k prudkej redukcii poznania. 6. Hustota informácií je taká vysoká, až má jedinec pocit, že sa vznáša vo vákuu. Tam, kde každá informácia predvádza závažnosť svojho významu, nijaká informácia nemá význam. Tam, kde sa odohráva spontánna a veselá demontáž vesmíru významov, nemožno očakávať existenciu stredu. Tam, kde nie je stred, nie je ani hierarchia a – s Dostojevským povedané – všetko je dovolené. Vôbec neváham dnešné generácie študentov nazvať kanibalskými. Veď nič nie je nemožné, čiže všetko je dovolené. Učitelia, nech už akokoľvek zaostalí, konzervatívni, málo informovaní, dogmatickí a impotentní, cítia kanibalizmus prichádzajúcej budúcnosti. Sú z neho vydesení a čudujú sa, netušia, kde sa vzal. Dnešné príčiny budúceho všesvetového kanibalizmu hľadajú všade: v internete, v televíznej kultúre, v amerikanizácii, ktorej v Európe hovoríme globalizácia, v extrémnych športoch, v kríze náboženstiev, v multikulturalizme... Hľadajú ich všade, len nie v sebe. Nepochopili, že dnešná podoba sveta je výsledkom našich včerajších aktivít. Jasné: pred masívnym vplyvom televízií a kybernetizácie sotva možno niekoho ubrániť. Iste: v minulosti sa na takéto dnešné vpády mediálnych zvodov sotva bolo možné pripraviť vopred. Jedna vec sa však dala urobiť v ktoromkoľvek čase: vybudovať v človeku imunitu voči akejkoľvek ilúzii. Ale práve táto možnosť sa zanedbávala najväčšmi. Lebo je najťažšia. A málokto dokáže takúto imunitu vybudovať nielen v tom druhom, ale ani len v sebe. Kanibalské, zombícke, madmaxovité generácie, ktoré zanedlho začnú okolo seba trhať všetko, čo sa hýbe a čo im príde pod ruku, ani v minulosti ani dnes nič nezviedlo: ony totiž na svet prišli už hotové, pripravené – kanibalské. 7. Učiteľ je spiaci agent. Aj v kanibalskom nečase. Minule som jedného videl. Nenápadne sa zakrádal ulicami centra. Každý večer absolvuje tú istú trasu. Koná si svoju pochôdzku po kaviarňach, oplieskaná aktovka pod pazuchou. V nej knihy, ktoré objavil v antikvariátoch. Príde do kaviarne, vždy si sadne za ten istý stôl, do najvzdialenejšieho a najhmlistejšieho kúta. Nielen v tejto, ale aj v tamtej kaviarni. Tam čaká. Stadiaľ číha. Na svojho žiaka. Na kohokoľvek, z koho sa môže stať žiak alebo z koho prestane byť žiak. V antikvariáte kupuje tie knižky, ktoré v domácej knižnici už dávno má. Zachraňuje ich pre svojich žiakov, ktorých dnes ešte nepozná. Pre tých žiakov, ktorí k jeho stolu zablúdia aj v kanibalskom nečase. Pre tých žiakov, ktorí ho budú schopní a ochotní aktivovať. Tento šedivý bradatý učiteľ vo vyťahanom svetri je učiteľom sám osebe. Nepotrebuje tabuľu, kriedu, katedru, triedu, počítač, metodiku, pedagogickú inštitúciu. Nepotrebuje dobre počuť, a predsa načúva; nepotrebuje zrozumiteľne hovoriť, a predsa jeho odpoveď je zasahujúca. Na to, aby bol a neprestal byť učiteľom, nepotrebuje ani žiaka, ani dialóg. A nepotrebuje ani seba. Je otázkou i odpoveďou. Je živou metaforou dialógu. Dialógu, ktorý prebieha v inom čase, v inej vrstve bytia. Je niečím, čo svojou tichou, ale nápadnou nenápadnosťou uráža nielen kanibalov, ale aj ich samozvaných krotiteľov, zabarikádovaných v inštitúcii a teórii. Pedagogické systémy, metódy výučby, školské poriadky, didaktické triky, psychologické stratégie, názorné pomôcky, konštruované problémové úlohy – prichádzali a odchádzali. Prichádzajú a odchádzajú. Učiteľské ideály takisto. Jedine Sokratov príklad akosi stále nepodlieha úkladom času. Jozef Varnusz