Fallúdža - najväčší zločin irackej vojny

„My fellow Americans! Mission in Iraq is accomplished!“ oznamoval víťazne George Bush na lietadlovej lodi Abraham Lincoln 1. mája 2003, len niekoľko týždňov od začatia invázie. Jasajúci americkí vojaci vtedy ani len netušili, že najstrašnejšia etapa vojny v Iraku ich ešte len čaká. A ťažko skúšaní Iračania si možno nevedeli predstaviť, že ozajstné peklo príde až po Saddámovi Husajnovi. Zverejnenie dôkazov o použití bieleho fosforu v bojoch o mesto Fallúdža, tak ako ich priniesla talianska televízia RAI a po nej britská BBC, je len špičkou ľadovca drámy, ktorá má oveľa dlhšiu históriu, než si dnes pamätajú mainstreamové médiá. O zverstvách páchaných na civilnom obyvateľstve v tomto irackom meste sme informovali na Slovensku ako prví v apríli minulého roka na stránkach Slova. V máji 2004 som na vojnové zločiny vo Fallúdži verejne upozornil v televíznej relácii Štefana Hríba Pod lampou. Prítomní analytici Ivo Samson a Roman Joch vtedy situáciu bagatelizovali, dokonca zosmiešňovali a iba predstaviteľ ministerstva obrany plk. Peter Švec opatrne priznal, že sa tam urobili „určité chyby“ (čo mi vzhľadom na skutočnú situáciu v tomto meste pripadá síce rovnako neadekvátne, ako keď komunisti rozprávajú o zločinoch päťdesiatych rokov ako o „chybách“, ale prosím). Pripomeňme si teda, čo sa stalo. Ako vznikol odpor Fallúdža bola západnými médiami dlho vykresľovaná ako bašta terorizmu v Iraku. Američania však veľmi dobre vedia, ako vznikol v tomto meste odpor. Dňa 28. apríla 2003 sa v centre Fallúdže uskutočnila demonštrácia, na ktorej irackí rodičia a ich deti protestovali proti vojenskej okupácii miestnej základnej školy. Americkí vojaci ju rozohnali streľbou, pri ktorej chladnokrvne zavraždili 18 Iračanov (z nich niekoľko detí) a 60 ďalších zranili. Pripomínam, že do tejto masakry nebola na Američanov vo Fallúdži ani v žiadnom inom meste na sever od Bagdadu vystrelená jediná guľka. Zabíjanie civilistov však zrodilo mýtus. Z neznámej Fallúdže sa zo dňa na deň stal symbol odporu, legendárne miesto, na ktorom sa chudobní a neozbrojení ľudia odvážne vzopreli americkému vojenskému impériu.Od tohto okamihu sa po celej krajine začali množiť ohniská odporu. Nadžaf, Samarra, Sadr City... Američania nechceli podliehať panike, a preto si zo začiatku ani len nepripúšťali myšlienku, že by mohlo ísť o masovú vzburu. Západné médiá nás dlho kŕmili falošnými a starostlivo vydezinfikovanými informáciami o tom, že spojenci vraj bojujú už len „so zvyškami teroristov“. Až oveľa neskôr a oveľa tichšie minister obrany USA Donald Rumsfeld pripustil, že Američania čelia v Iraku obrovskému ľudovému povstaniu. Povstaniu, ktoré odštartovali „mučeníci“ z Fallúdže. Fallúdžsky masaker bol citlivou rozbuškou ešte z jedného hľadiska. Málokto vie, že obyvatelia Fallúdže sa postavili na odpor aj proti Saddámovi Husajnovi. Naposledy v roku 1998, keď miestni duchovní odmietli oslavovať tohto tyrana vo svojich piatkových kázňach. Odpoveďou vládnej moci bolo masové zatýkanie a mučenie obyvateľov mesta. Streľba do demonštrantov sa uskutočnila v čase 5. výročia týchto udalostí... Od tohto okamihu sa okupačná armáda prestala tváriť ako salónna jednotka, ktorá pracuje v rukavičkách a používa samozrejme iba „vysoko sofistikované zbrane“ zasahujúce „výlučne vojenské objekty“. Nasledovalo zúrivé bombardovanie, počas ktorého boli celé štvrte mnohých miest zrovnané so zemou. Nervozita, prirodzene, stúpala na oboch stranách. Čo je však najdôležitejšie: počet Iračanov ochotných podporovať extrémistické skupiny a teroristické organizácie po týchto udalostiach desivo rástol. Mŕtvych pochovávali na štadiónoch Nasledujúci vývoj pozná väčšina západnej verejnosti len z oficiálnej interpretácie mainstreamových médií. Podľa tejto verzie 31. marca 2004 fanatický dav vo Fallúdži usmrtil a zohavil štyroch nevinných amerických žoldnierov a okupačná armáda ich musela za tento hrozný čin potrestať. Mlčí sa však o tom, že tejto odpornej vražde predchádzali nemenej odporné zločiny. Štyri dni predtým, 27. marca 2004 prečesávali americkí vojaci mesto a pri tejto akcii zastrelili šesť civilistov vrátane jedného 11-ročného chlapca. Až potom nasledoval hnev Iračanov. Nikto nemôže predstierať, že následný útok Američanov na Fallúdžu bol niečím iným ako surovou odplatou za zavraždenie štyroch amerických žoldnierov. Nemal totiž žiadny iný zmysel. A svojou brutalitou bol nielen neadekvátny, ale za hranicou všetkých ženevských konvencií. Áno, už v apríli 2004 išlo o neospravedlniteľný masaker, pri ktorom zahynulo podľa spoločného odhadu piatich medzinárodných humanitárnych organizácií asi 600 ľudí a ďalších 1 200 bolo zranených. Britský premiér Tony Blair sa síce pokúšal celú situáciu bagatelizovať vyhlásením, že vo Fallúdži sa bojuje iba proti teroristom, a americký správca Iraku Paul Bremer označil obyvateľov mesta za zločincov, no už čoskoro vyšlo najavo, že najmenej 350 usmrtených osôb boli ženy a deti, že zúrivé bombové útoky boli celkom cielene vedené na obytné štvrte, z ktorých zostali len ruiny. Očité svedectvá sú strašné. Tlačová agentúra Reuters neskôr zverejnila zábery, na ktorých boli mŕtvoly žien, detí a starcov ležiace na uliciach Fallúdže a roztrhané časti tiel. Američania zrejme strieľali na každého, kto sa objavil na ulici. Reportér New York Times videl, ako vojaci strieľali na posádky sanitiek, ako zavraždili mladú ženu, ktorá vešala bielizeň, ako rakety padali na domy plné nevinných civilistov. Obyvatelia Fallúdže, ktorým sa podarilo z obliehaného mesta utiecť, hovorili o vraždách malých detí, ktoré zabili iba preto, lebo kričali od strachu. Mŕtvych pochovávali na futbalových ihriskách. New York Times neskôr konštatoval, že pred príchodom Američanov sa v meste ukrývalo len niekoľko desiatok povstalcov, no behom týždňa ich počet stúpol na niekoľko tisíc. Čuduje sa niekto irackým ženám, ktoré ako v záverečnej scéne z Čapkovej hry Matka strkali svojim synom do rúk zbrane a Američanom vzdorovito odkazovali: „Toto je naša krajina!“? Medzinárodné spoločenstvo sa nemôže vyhovárať, že o týchto zločinoch nemalo žiadne informácie. Už 7. apríla 2004 bývalý šéf inšpektorov v Bagdade Hans Blix vyhlásil, že toľko nezmyselného zabíjania, utrpenia a útlaku, ktoré spôsobili Iračanom Američania, im nespôsobil ani Husajnov režim. Nikto z oficiálnych predstaviteľov západných štátov však tento barbarský útok neodsúdil. Naopak, pokúšali sa ho ignorovať, bagatelizovať, ospravedlňovať. Keď mimovládna Amnesty International upozornila na bezprecedentné porušovanie ľudských práv a akýchkoľvek civilizovaných pravidiel vedenia vojny vo Fallúdži, americký viceprezident Dick Cheney povedal, že túto organizáciu neberie vážne. Fakt, že sa takto cynicky vyjadruje jeden z najvyšších predstaviteľov USA o inštitúcii, ktorej prestíž znásobuje okrem iného aj udelenie Nobelovej ceny za mier, je sám osebe veľavravný. Zahynulo 6 000 Iračanov A tak muselo prísť ešte čosi strašnejšie, aby sa začalo zobúdzať svedomie sveta. Ak som o krvavej americkej pomste v apríli 2004 hovoril ako o „irackých Lidiciach“, potom ofenzívu okupačných vojsk z novembra toho istého roka už treba otvorene prirovnať k takým zločinom proti ľudskosti, aké sa odohrali v Guernike, My Lai alebo Halabži. Ôsmy november 2004 sa zapísal krvavými písmenami do svetových dejín ako prvé gigantické vojnové barbarstvo 21. storočia. V tento deň začalo 12 000 vojakov za podpory bombardérov, bojových vrtuľníkov, delostrelectva a tankov hlavný útok na Fallúdžu. Počas týždňových bojov, ktoré sa podľa očitých svedkov statočnosťou odporu vyrovnali bitke o Stalingrad, zahynulo 6 000 Iračanov, bolo zničených 36 000 z 50 000 obytných domov, 60 škôl a 65 mešít. Je to niekoľkonásobne viac mŕtvych ako v Guernike a proporčne viac než v Coventry a Londýne počas nacistických náletov. Američania sa poučili z aprílového obliehania mesta a bolo im jasné, že v prvom rade musia eliminovať nezávislé informačné zdroje. Preto prvý veľký útok viedli na tamojšiu všeobecnú nemocnicu, v ktorej sa pri predchádzajúcej invázii zhromažďovali údaje o počte mŕtvych. Usmrtili 15 lekárov, 4 zdravotné sestry, 35 pacientov a zvyšok uväznili. Podľa britského denníka Independent zo 14. 11. 2004 vo Fallúdži nezostal jediný chirurg. Američania ďalej pozatýkali všetkých nezávislých arabských žurnalistov, proti čomu protestovala aj organizácia Reportéri bez hraníc a Medzinárodná federácia novinárov. Napokon zaútočili na hlavnú sunnitskú mešitu, v ktorej sa ukrývali duchovní: troch zastrelili a 40 ďalších zatkli. Americké vojská odrezali dodávky vody, elektriny, potravín a liekov do mesta. Predstaviteľom Červeného kríža a Červeného polmesiaca nedovolili vstúpiť do Fallúdže, aby sa postarali o ranených. Mnoho starších ľudí a detí zomrelo od smädu. Tisícky ďalších rodín boli v kritickom stave a potrebovali naliehavú pomoc, ktorej sa im nedostalo. Zvláštny spravodajca OSN to odsúdil ako porušenie ženevských konvencií. Strieľali aj na neozbrojených Fotograf Associated Press opísal besnenie okupačnej armády takto: „Videl som, ako americké vrtuľníky strieľajú a zabíjajú ľudí, ktorí sa v panike a zúfalstve snažili preplávať rieku Eufrat. Videl som, ako nemilosrdne zastrelili päťčlennú rodinu. Videl som mŕtvoly na uliciach, ranení krvácali a nebolo nikoho, kto by im pomohol. Tanky prechádzali telá zranených Iračanov a vojaci strieľali aj na ľudí, ktorí držali nad hlavami biele vlajky alebo bielizeň na znamenie, že nechcú bojovať. A strieľali aj na tých, ktorí chceli pomôcť zraneným alebo odtiahnuť mŕtve telá z ulíc. „Takýchto svedectiev boli desiatky a svetové spoločenstvo sa už nemohlo tváriť, že nič nevidí a nepočuje. Vysoká komisárka OSN pre ľudské práva Louise Arbourová vyjadrila odhodlanie vyšetriť „porušenie vojnových pravidiel, ktoré chránia civilistov“ a dostať vinníkov pred súd. Medzinárodný červený kríž žiadal o potrestanie všetkých, ktorí sa dopustili vojnových zločinov. Takisto americká Asociácia humanitárnych pracovníkov požiadala Medziamerickú komisiu pre ľudské práva pri Organizácii amerických štátov, aby vyšetrila zločiny proti ľudskosti, ku ktorým vo Fallúdži prišlo. Napriek tomu sa nič nestalo. Napriek tomu, že hlavný vinník drastických zločinov v Iraku je od začiatku jasný: je ním Bushova vláda, ktorá zaútočila na Irak bez jasných dôkazov, že by porušoval medzinárodné dohody. Nie je jasné, kto by mal potrestať americké vojnové zločiny, pri ktorých od začiatku okupácie zahynulo už viac ako 100 000 Iračanov. Zvlášť, keď USA odmietajú akceptovať Medzinárodný trestný súd – aspoň dnes vieme, prečo. Rozsah zverstiev vo Fallúdži je obludný aj bez toho, čo vyšlo najavo v uplynulých dňoch: že Američania použili voči civilistom zakázané fosforové zbrane. Treba však povedať, že v rozpore s niektorými medializovanými názormi Spojené štáty neporušili Medzinárodný dohovor o chemických zbraniach, ale článok 2 III. protokolu Medzinárodného dohovoru o konvenčných zbraniach. Nič na tom nemení ani fakt, že USA spomínanú zmluvu neratifikovali. Použili totiž tieto zbrane spôsobom, ktorý nediferencovane zasiahol ozbrojených bojovníkov i civilistov, čím súčasne porušili celý balík desiatky rokov platných medzinárodných dokumentov upravujúcich spôsob vedenia vojny, ktorými sú viazaní aj Američania. Hlavní vojnoví zločinci Pikantný a zároveň škandalózny je spôsob komunikácie tohto problému, ktorý Washington evidentne nezvládol. Ešte v decembri 2004 americká vláda oficiálne poprela všetky správy o akomkoľvek použití fosforových zbraní, ktoré sa po prvý raz objavili 10. novembra 2004 na internetovej stránke Islam Online, a označila ich za „široko rozšírené mýty“. O rok neskôr, 8. novembra 2005, po odvysielaní dokumentu televízie RAI, už Spojené štáty priznali, že biely fosfor síce používali, ale len pre osvetlenie nepriateľských osvetlení, nie ako zbrane. Týždeň nato, 15. novembra, už bolo zasa všetko inak a hovorca Pentagonu pod tlakom nových dôkazov oficiálne potvrdil, že USA používali biely fosfor ako zápalnú zbraň proti nepriateľským bojovníkom, nie však proti civilistom. Pri takomto vývoji sa azda dočkáme, že Spojené štáty napokon priznajú, ako to bolo v skutočnosti, ale na racionálny úsudok ich stanovisko nepotrebujeme. Bývalý americký vojak, ktorý bojoval vo Fallúdži, totiž v odvysielanom dokumente RAI jasne potvrdil, ako účinkuje takáto látka: „Fosfor vybuchne a utvorí mrak. So všetkými, ktorí sa vyskytujú do vzdialenosti 150 metrov, je koniec.“ 150 metrov v obytnej štvrti znamená, že takáto látka tam musela pôsobiť ako zbraň hromadného ničenia. Pritom spálené mŕtvoly žien a detí, z ktorých niektoré ležali ešte na posteliach, predstavujú taký jasný dôkaz, že slovné ornamenty, ako z tohto ohavného zločinu rétoricky vykľučkovať, nás už nemusia zaujímať. „My mŕtvoly nepočítame,“ cynicky sa vyjadril na adresu amerických operácií v Iraku generál Tommy Franks. Je morálnou povinnosťou všetkých humánne zmýšľajúcich ľudí nedopustiť, aby takto ľahostajne k najväčšiemu vojnovému zločinu súčasnosti pristupovalo aj svetové spoločenstvo. Nezabudnime na to, čo sa stalo vo Fallúdži. Pripomínajme to všetkým Bushovým komplicom (domácim i zahraničným), ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k tomu, že niečo také je na začiatku 21. storočia ešte možné. Neuspokojme sa s podhodením „náhradných“ vinníkov, veď podľa vyhlásenia hovorcu Bieleho domu z 8. apríla 2004 americký prezident Bush o všetkom, čo sa dialo vo Fallúdži, vedel, a bol v priamom telefonickom kontakte s ministrom Rumsfeldom a generálom Myersom. Nepodliehajme lákadlám tzv. politickej korektnosti a nebojme sa nahlas vysloviť mená tých, ktorí v očiach humanistov celého sveta navždy zostanú vojnovými zločincami, ktorí tento masaker pripravili a nesú za neho priamu vojenskú alebo politickú zodpovednosť. Žalujme ich spoločne: hlavný architekt irackej vojny Paul Wolfowitz, prezident George Bush, minister obrany Donald Rumsfeld, predseda Zboru náčelníkov generálnych štábov generál Richard Myers, brigádny generál Tommy Franks, brigádny generál Mark Kimmitt, generál Abdul Qadir Moha, plukovník Gary Brandl, vtedajšia poradkyňa pre otázky národnej bezpečnosti Condoleezza Riceová... Nezabudneme. Autor je vysokoškolský učiteľ