Do you speak „lingua franca“?
Pojem „lingua franca“ odkazuje na všeobecne používaný jazyk, ktorý sa adaptoval ako komunikačný prostriedok medzi skupinou používajúcou odlišný jazyk. Čiže presne to, čím sa v dnešnom čoraz väčšmi globalizovanom svete stáva jazyk anglický. Na otázku, čo predstavuje „lingua franca“ dnešného džezu, sa zrejme málokto odvažuje odpovedať. Mohol by to však byť jazyk komunikatívny a výrazovo širšie zrozumiteľný. A samozrejme, prepájajúci medzikontinentálne vplyvy. Trebárs niečo na spôsob klávesistu Joea Zawinula a jeho pulzujúcich Syndicate, ktorí nedávno účinkovali v Bratislave. Názov Lingua Franca zdobí pomenovanie albumu dlhoročných kolegov saxofonistu PetraEpsteina s gitaristom Bradom Shepikom, ktorí do tretice pribrali mladého perkusionistu a bubeníka Matta Kilmera. Brad Shepik sa pohybuje na viacžánrovom rozhraní, spolupracuje s Tiny Bell Triom trubkára Davea Douglasa, Pachorou či Paradox Triom saxofonistu Matta Darriaua. Paradox Trio je v súlade so svojím názvom v skutočnosti kvartetom interpretujúcim strhujúcu hudbu na pomedzí balkánsko-arabských tradícií, klezmeru a džezu. Hudba Balkánu inšpiruje aj saxofonistu Petra Epsteina. Od albumu Lingua franca vlastne ani nemôžeme očakávať nič iné ako prepojenie týchto svetov. Fúzia je to však ojedinelá, v akustických mantineloch ohraničujúca krehký modálny dialóg. Tejto spontánnej komunikácii nechýba drive, príležitostné vybočenia k avantgarde a presvedčivosť. Na dvojici starších albumov Peter Epstein spolupracoval s rytmickou sekciou vedenou bubeníkom Jimom Blackom. V podobnej spojitosti s týmto „hnacím motorom“ newyorskej downtownovej scény sa vynára aj meno islandského gitaristu Hilmara Jenssona. Jeho aktuálny sólový projekt Ditty Blei sa vymyká koncepcii predchádzajúcich ambientno-elektronických projektov. Zvukovosť akustického kvinteta tentokrát voľnejšie balansuje na rozhraní premenlivých rytmických slučiek, improvizačnej voľnosti, rockovej extrovertnosti a džezového poriadku. Jensson kedysi absolvoval nielen legendárnu bostonskú Berklee College of Music, ale aj množstvo súkromných lekcií u renomovaného gitarového profesora Micka Goodricka či saxofonistu Joea Lovana. Comeback na severský ostrov odštartoval Hilmarovu (spočiatku sidemanskú) muzikantskú kariéru. Zviditeľnil sa prostredníctvom spolupráce s AlasNoAxis, Timom Bernom, Arve Henriksenom, Cuong Vu, či pomocou vlastnej umeleckej agentúry a vydavateľstva Kitchen Motors. V deviatich autorských skladbách albumu Ditty Blei stavia Jensson do kontrastu komponované úseky a kolektívnu improvizáciu na spôsob raných neworleanských creole bandov. Zjavná záľuba v netradičných metrických deleniach a pohyblivých metrách pochádza ako u vyššie spomínaných pánov z fascinácie balkánskou hudbou. Jenssonova akustická (miestami takmer country) gitara nezapiera inšpiráciu a obdiv k Billovi Friselovi a Patovi Methenymu. Jensson však dokáže nielen pohladiť a kontrapunktická spletitosť dvojice dychových nástrojov a drsných, neobrúsených gitarových sól ústi do zvukových hedonistických orgiích, či frenetickej „recyklácie“ gitarového zvuku. Ditty Blei je stretom newyorskej downtownovej scény a severanského naturelu. Trebárs aj z toho dôvodu sa u Jenssona žánrovosť voľným postmodernistickým spôsobom preskupuje a pokúša sa hľadať dnes ešte ťažšie pochopiteľnú, ale v budúcnosti hádam všeobecne zrozumiteľnú „lingua franca“. Peter Epstein, Brad Shepik, Matt Kilmer: Lingua Franca, Songlines / Hevhetia 2005 Hilmar Jensson: Ditty Blei, Songlines / Hevhetia 2005
