Reklama
Reklama

November v záplave fotografií a fotoaparátov

V roku 1991 bol mesiac november na Slovensku pokrstený na Mesiac fotografie. V súčasnosti, v roku 2005, oslavuje už svoje pätnáste výročie.
Počet zobrazení: 799
15_2-m.jpg

V roku 1991 bol mesiac november na Slovensku pokrstený na Mesiac fotografie. V súčasnosti, v roku 2005, oslavuje už svoje pätnáste výročie. Za ten čas stihol zostarnúť, no najmä sa rozrásť. Kedysi päť, dnes približne štyri desiatky výstav zahltili predovšetkým hlavné mesto Slovenska – Bratislavu. Galérie ovládli fotografické obrazy, ulice mesta cudzinci s fotoaparátmi na krku a bulletinom Mesiaca fotografie v rukách. V Dome umenia na námestí SNP sa tento rok zišlo šesť fotografických výpovedí. A zároveň šesť národností – Litovčan, Slovák, Grék, Kanaďania, Čech a Američan. Divák má tak možnosť konfrontovať – témy, spôsob realizácie či formu prezentácie. Ale takisto emócie a postoje, ktoré môžu (no tiež nemusia) vyžarovať z jednotlivých fotografických snímok – snímok vojenských konfliktov, ľudských osudov, drobných životných radostí aj trápení, prírodných scenérií, spoločenských symbolov. Človek v kole Života V centre záujmu litovského fotografia Alexandra Macijauskasa je ľudský život. Človek vo svojom prirodzenom prostredí, putujúci v kruhu života od svojho narodenia až po skon. „Obraz žitia v kruhu života odhaľuje filozofiu celého môjho diela. Sme chytení v kolese, ktoré sa točí proti našej vôli... keďže je hnané osudom,“ hovorí autor. Na svojich portrétoch sa usiluje zachytiť to, čo je pre daného človeka najcharakteristickejšie. Fyzická podobnosť nie je v tomto prípade rozhodujúca. Úškľabok je pre Macijauskasa zaujímavejší ako tradičný úsmev, vrásky si cení viac než ešte ničím nepoznačenú mladú tvár. „Skôr sú to fašiangové masky, trefné poznámky, kresby zo života, ktoré pomáhajú autorovi odhaliť, sumarizovať, abstrahovať a niekedy ukázať zvieracie prvky alebo črty charakteristické pre väčšinu ľud- stva,“ píšu teoretici Stanislovas Žvirgždas a Skirmantas Valiulis. Macijauskas rád šokuje, neraz balansuje na pomedzí provokatívnych tém. Chápe život ako živel, rovnako živelne ho uchopuje na svojich snímkach. Z rôznych uhlov, bizarných kompozícií, tak, aby vytváral napätie. Napätie medzi človekom a svetom, človekom a zvieraťom, konflikt medzi ľuďmi samotnými. Nebráni sa sugestívnosti, naopak, priam ju vyhľadáva. A to všetko na pozadí satiry, grotesky a sarkazmu. Francúzsky kritik Jean Claude Lemagny o Macijauskasovi povedal: „Ide priamo do jamy levovej, naplní svoju kameru bravčovinou a potom nám hodí fotografie ako kamene k nohám, pričom sa pokojne škerí. Také správanie sa prieči bežnej slušnosti, ale dosiahne stopercentný zásah.“ Newyorčan aj Cigán Slovenský fotograf Tibor Huszár je v slovenskom povedomí zapísaný vďaka niekoľkým fotografickým publikáciám: Cigáni (1993), Portréty (1995), Koloman Sokol (1998) či New York – City of Tolerance (2000). V Dome umenia dominuje predovšetkým newyorská séria z rokov 1992 – 1994. A takisto výber fotografií zo Slovenska. Divák má tak možnosť porovnávať – napríklad ulice Harlemu či Brooklynu s cigánskymi slovenskými osadami; Piatu avenue s Ružomberkom. Huszár vidí New York ako mesto so svojou osobitou atmosférou, nehľadí však naňho s rešpektom. Objektívom mieri na jeho všedné zákutia, pusté ulice,štvrte, kde sa miešajú kultúry, národnosti a náboženstvá. Nepotrebuje vytvárať ďalšie obrázky newyorských nablýskaných mrakodrapov, prednejší mu je človek nielen z okrajových štvrtí, ale aj okraja spoločnosti. Huszár má schopnosť priblížiť sa mu, nadviazať s ním dialóg, vypočuť jeho názor. A bez problémov stavia vedľa seba fotografie slovenských a newyorských občanov, aby ukázal, že pôvod naozaj nie je najdôležitejší, že nátura človeka nezávisí na farbe jeho pleti či náboženskom vierovyznaní. Vojnovou fotografiou proti vojne Amerického fotografa Jamesa Nachtweya dnes považujú za najväčšieho svetového vojnového fotografa. Severné Írsko, Palestína, Izrael, Somálsko či Rwanda, Kosovo, Čečensko aj Bosna, Nachtwey cestuje so svojím fotoaparátom všade tam, kde treba zabojovať – za spravodlivosť, za mier, zdravie, dôstojnosť. Nachtwey chce byť svedkom hrozivých udalostí a jeho fotografie sú svedectvom, pripomienkou bezprávia a bolesti. Svojimi snímkami chce upriamiť pozornosť na problémy a konflikty, ľudské utrpenie, pred ktorým mnohí zatvárajú oči. Ako sám hovorí, možno trocha naivne verí, že fotografia ešte stále dokáže pohnúť citmi človeka, vyprovokovať ho k činu. Hoci možno riskantnému, bez istoty úspechu. Sám Nachtwey však v mene spravodlivosti a úsilia pomôcť riskuje takmer bez prestania. Putuje vždy priamo do centra diania, stáva sa neraz vojakom v prvej línii, len miesto samopalu mieri na nepriateľa hľadáčikom objektívu. Umŕtvuje, ale nezabíja. Stláča spúšť, ale nikoho pri tom nezraní. Svoje fotografické „obete“ nemučí ani nekaličí, pristupuje k nim citlivo a s pokorou. „Nachtwey skutočne kľaká na jedno koleno, aby bol na tej úrovni ako matky a ich deti umierajúce od hladu v Sudáne, ako opustené deti v niektorej zakliatej pekelnej diere v Rumunsku, tí dokaličení, čo zostali nažive po barbarskom etnickom konflikte v niekdajšej Juhoslávii, alebo tí, na ktorých svet zabudol v Čečensku,“ hovorí o Nachtweyovi fotograf Alain Mingam. Nachtwey sa svojimi fotografiami rozhodol vypovedať vojnu vojne. A chce byť hovorcom všetkých obetí. Naprieč Antarktídou Štrnásť kilogramov vážiaca kniha s názvom Antarktika, viazaná v koži, prináša fotografie zhotovené počas sezón polárneho dňa v rokoch 1999 až 2001 manželmi Patom a Rosemary Keoughcami. Publikácia získala niekoľko významných ocenení a v Bratislave si návštevníci okrem samotnej knihy môžu pozrieť portfólio 345 antarktických obrázkov. Keď sa povie Antarktída, človek si zväčša predstaví nekonečnú krajinu plnú snehu a ľadu. Manželom Keoughcom sa však podarilo zachytiť na svojich snímkach celú paletu farieb – od bielej a modrej až po ružovú, purpurovú i zlatistú. Neuveriteľné prírodné scenérie, ostré kontrasty neba a zmrznutého snehu, stovky tučniakov, výnimočné ľadovcové kompozície, to všetko sa spája na fotografiách tohto nedozerného kraja. Popri krásach chladnej Antarktídy však autori pocítili i neúprosnú silu tohto kontinentu. Kontinentu, ktorý sa riadi vlastnými pravidlami, na ktoré buď pristúpite alebo zahyniete. Manželia Keoughovci sa podvolili prírode a tá sa im odmenila výnimočnými zábermi. Stačilo ich len zachytiť v tom správnom okamihu. Fenomény nového storočia Český fotograf Jiří Křenek má len 31 rokov, no už si stihol vydobyť významné postavenie v súčasnej českej fotografii. V Bratislave predstavuje svoje tri cykly – Hypermarkety, Mestečká a Mobily. Každý z nich predstavuje inú formu globalizácie a masového konzumu. V prvom spomenutom cykle zachytáva ľudí v ich novodobých „chrámoch“ – hypermarketoch. Ba presnejšie – zachytáva ich pred chrámami (fotografovať v ich vnútri je vo väčšine prípadov totiž zakázané). Na snímkach tak zaznamenáva ľudí na parkoviskách, ktorí sa pokúšajú nakúpený tovar natlačiť do áut. Kompozície nie sú vopred inscenované, Křenek sa spolieha na práve prebiehajúci okamih. Ľudské exponáty oslovuje objektívom nepripravené. A ich všednosť maskuje ostrým zeleným bleskom, ktorý vytrháva postavy z každodennej šedivosti. V Mestečkách zas svoju pozornosť sústreďuje na novovzniknuté satelitné mestá, ktoré sa vyznačujú nie len novotou, ale najmä uniformitou a gýčovosťou. Křenek pri ich fotografovaní opäť vsadil na hru so svetlom a úsilie o nevšedné kompozície. V cykle Mobily poukazuje na celosvetový fenomén nepredstaviteľného rozmachu mobilných telefónov. Na svojich snímkach (tentoraz za použitia modrého filtra) demonštruje, že mobilný telefón dnes vlastnia naozaj takmer všetci – od zahalených arabských žien, cez tínedžerov až po dievčinu so zmrzli-nou na pláži Corfu. „Cykly Hypermarkety, Městečka a Mobily tvoří přes všechny diference tématicky i stylově sjednocený celek o světě, který se unifikuje, globalizuje a komercionalizuje, o světě, z něhož se vytrácí individuálnost, regionální specifičnost, tradiční hodnoty a bezprostřední vztahy. Křenek v nich formou moderního fotografického dokumentu ukazuje různé problémy a klade rozličné otázky, jejichž zodpovězení nechává na divákovi,“ hovorí o Křenekovej tvorbe fotograf a historik fotografie Vladimír Birgus. Interdisciplinárny Grék Grék Takis Zerdevas vyštudoval grafiku a fotografiu, venoval sa reklamnej fotografii a v roku 1985 založil fakultu fotografie a videa FOCUS, ktorú dodnes riadi. Fotografia a video spolunažívajú aj na Zerdevasovej expozícii v Dome umenia v Bratislave a do nespočetného množstva tradičných závesných fotografií vnášajú svieži závan. Zerdevas sa na svojich obrazoch (a obrazovkách) vyjadruje skôr minimalisticky. Stavia na silu detailu, kompozície, nosnej idey. Nepotrebuje nadbytočné prvky, stačí mu silná výpoveď. S obľubou sa pohráva s priestorom, s jeho (pre)definovaním, posúvaním jeho klasických hraníc – či už na nepohyblivom alebo pohyblivom technickom obraze. Figúry zachytené v rozličných časových momentoch a priestorových kompozíciách vytvárajú mozaiku fotografických bodov a nanovo štrukturujú fotografický obraz. Zerdevas sa nevyhýba ani spájaniu slova a textu, ich konfrontácii. Jeho prácam nechýba irónia, pokus o nahlodávanie tradičných schém, výsmech z uniformizmu dnešnej spoločnosti. na Záver V Dome umenia sa počas Mesiaca fotografie dá teda vidieť šesť výstav. Ich inštalácia je o niečo dôstojnejšia ako počas predchádzajúceho ročníka, napriek tomu je problematické napríklad prelínanie sa výstav Tibora Huszára a Alexandra Macijauskasa, čo pôsobí zmätočne. Taktiež príliš veľký priestor zvolený pre výstavu Jamesa Nachtweya mal byť možno poctou veľkému menu, fotografie sa v ňom však skôr strácajú. Nehovoriac o tom, že ak sa rozhodnete pozrieť si výborný dokument Vojnový fotograf, ktorý sa v sále premieta, ostáva vám stráviť 96 minút postojačky alebo na zemi. Mesiac fotografie má každý rok svoje muchy, ktoré sa ani počas pätnásťročnej existencie ešte nepodarilo vychytať (mimochodom, muchy dominujú aj v diele Takisa Zerdevasa). Napriek tomu festival vždy priláka množstvo návštevníkov, veľa cudzincov a Bratislava sa aspoň na chvíľu stane mestom, do ktorého sa oplatí pricestovať za kultúrou. Všetky výstavy potrvajú v Dome umenia (Nám. SNP 12, BA) do 4. decembra 2005. Návštevné hodiny: Pondelok - Nedeľa: 12h –19h

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama