Vždy som sa usiloval zaujať skôr hudbou ako súkromným životom

Vašo Patejdl patrí k najvýznamnejším osobnostiam našej hudobnej scény. Svoju prvú kapelu založil ako 14-ročný, neskôr sa stal členom legendárnej skupiny Elán, s ktorou prežil obdobie najväčších úspechov.
Počet zobrazení: 946
13_patejdl02CB-m.jpg

Vašo Patejdl patrí k najvýznamnejším osobnostiam našej hudobnej scény. Svoju prvú kapelu založil ako 14-ročný, neskôr sa stal členom legendárnej skupiny Elán, s ktorou prežil obdobie najväčších úspechov. So zmiešanými pocitmi Elán opustil v roku 1985, aby sa do nej po 11 rokoch s náležitou noblesnosťou opäť vrátil. Naďalej sa venuje sólovej kariére, skladá filmovú hudbu, svojou aranžérskou a produkčnou prácou prispieva k vzniku mnohých hudobných projektov. A naďalej píše najkrajšie slaďáky na Slovensku. Bicyklovať ste sa vraj naučili tak, že ste nabúrali do kôlne. Aj s klavírom to bolo podobne? – Naučiť sa bicyklovať bolo síce bolestivé, ale trvalo to kratšie. A vraj kto sa to raz naučí, už to nezabudne. S klavírom je to ťažšie. V podstate som sa na ňom doteraz nenaučil hrať tak, ako by som chcel. A keď chvíľu nehrám, je to ešte horšie. V tichosti závidím svojim zdatnejším kolegom, ale na druhej strane sa cítim viac skladateľom než virtuózom. Na prelome „krízových rokov“ 1968/1969 vznikol oficiálne Elán, vy ste boli zakladajúcim členom. Ovplyvnili nejako politické udalosti vznik a začiatky fungovania novej skupiny? – To, že som v roku 1968 založil svoju prvú skupinu, bolo podmienené obdivom k Beatles, Rolling Stones a podobným kapelám. Mal som 14 rokov a aj keď bolo vtedajšie politické dianie rušné, veľmi som tomu pozornosť nevenoval. Začal som si totiž plniť chlapčenský sen hrať v najslávnejšej kapele na svete. Po augustových udalostiach však môj vtedajší bubeník emigroval spolu s rodičmi do Kanady, a tak som tú kapelu musel budovať odznova. Vtedy som oslovil svojho spolužiaka z ĽŠU Joža Ráža a základ budúceho Elánu bol hotový. Po odchode z Elánu v roku 1985 ste sa venovali predovšetkým kompozičnej a aranžérskej činnosti. Nebolo vám ľúto odísť po toľkých úspešných rokoch? V čom vidíte dnes, s odstupom času, príčiny tohto istotne neľahkého rozhodnutia? – Naozaj to nebolo ľahké rozhodnutie, ale tak už to v živote býva. Pre môj odchod z Elánu som sa rozhodol z viacerých dôvodov. Po tom, ako sme sa v roku 1980 stali „slávni“, nasledovalo 5 rokov hektického života, koncerty, nahrávanie, televízne programy, skúšanie, cestovanie. V podstate sme sa nezastavili a ja som toho už pomaly začal mať dosť. Nemal som čas na rodinu, ale ani na tvorbu. Večne sme boli niekde na cestách. Tiež som si uvedomil, že môj sen o svetovej sláve sa pre ostatné drôty okolo nás nikdy neuskutoční, a tak som sa rozhodol z toho šialene sa rútiaceho vlaku vystúpiť. Medzi sebou sme problémy nemali, rozišli sme sa v dobrom, a tak nebolo vylúčené, že si niekedy v budúcnosti spolu ešte zahráme. Trochu som si to v duchu aj želal. Dnes ste opäť v Eláne, ale vzájomné vzťahy jednotlivých členov časom dozreli určite do iných polôh ako v čase odchodu. – V čase pred mojím odchodom sme pre Elán žili 24 hodín denne. Na všetko sme boli sami, nemali sme za sebou nijakého „manažéra“, ktorý by niečo vybavil. Na samotné hranie nám zostávalo paradoxne najmenej času. Boli sme spolu skoro stále, riešili sme veci, hlasovali o pesničkách, občas sme sa hádali, občas zapíjali stávky. Žili sme hlavne z nadšenia. Keď som sa po jedenástich rokoch vrátil, všeličo sa zmenilo. Nielen v hudbe, ale aj v spoločnosti. Každý z nás má teraz už aj iné okruhy záujmov, sme možno trochu pokojnejší, skúsenejší. Často trávite dovolenku na Ibize, v letovisku, kde možno stretnúť slávne svetové hviezdy ako Robbie Williams či Eros Ramazzotti. Počítate sa teda aj vy k takýmto hviezdam? - To rozhodne nie. Možno ma u nás ľudia poznajú, ale o 60 km na západ o mne vôbec netušia... Bolo by zbytočné niečo si namýšľať a za tú našu „malú“ slávu si aj tak nič nekúpim. Dostať slovenskú hudbu do zahraničia je veľmi komplikované už aj pre rečové bariéry. Situácia je skôr opačná, zahraničná hudba okupuje naše médiá a dnes už je pomaly sviatok počuť v slovenskom rádiu slovenskú pesničku. Mrzí ma to hlavne kvôli mladým kapelám a interpretom. Nás si ľudia ešte trochu pamätajú z minulých čias, ale mnohí mladí majú bohužiaľ smolu. Patríte medzi osobnosti slovenskej populárnej scény, ktoré počas svojej kariéry nemali takmer žiadne mediálne škandály drogy, pijatika, rozvod, milenky a pod. Ako to vnímate? – Usiloval som sa a stále sa usilujem zaujať skôr svojou hudbou ako súkromným životom. Pri vašom mene sa mi tlačí na jazyk z množstva charakteristík jedno: „majster slaďákov“. Čo vy na to? – Je to dané možno tým, že som – aspoň vo vnútri – celkom romantický typ. Veci okolo seba vnímam dosť citlivo a v hudbe hľadám harmóniu textu, melódie a atmosféry. Mnohé moje pesničky vznikli na hotový text, takže ich úspech majú z veľkej časti na svedomí aj moji kolegovia textári Ľuboš Zeman, Boris Filan, Kamil Peteraj, Jožo Urban a ďalší. Nechceli ste skladbu Voda, čo ma drží nad vodou spievať vy? – Často sa ma pýtajú, prečo som niektoré najväčšie hity „daroval“ svojim kolegom. Každá z tých pesničiek, vrátane Vody..., bola robená na objednávku. Ako skladateľa ma často oslovujú, aby som na daný text urobil pesničku pre konkrétneho speváka. Keďže som „profesionálny“ skladateľ a ako som už spomínal, všetko sa usilujem robiť najlepšie, ako viem, občas sa mi podarí urobiť naozaj celkom dobrú pesničku. Vtedy som na seba ako na skladateľa hrdý a vôbec mi nevadí, že to bude spievať niekto iný. Poviem si, že si pre seba skúsim napísať ešte lepšiu. Hovorí sa, že čím viac sa žerú politici, tým hladnejší je národ. Sledujete slovenské politické dianie? – Terajšie politické dianie okolo seba musím nechtiac pozorovať. Je toho totiž stále veľmi veľa v novinách, televízii atď. Najviac ma štvú rôzne ekonomické a morálne kauzy. Je hrozné, že mnohí ľudia stále veria niektorým klamárom a zlodejom. Inak ma politika veľmi nezaujíma, bol by som rád, keby prišiel čas, keď naše verejné záležitosti budú riadiť a spravovať ozajstní profesionáli, ktorým nepôjde o popularitu, a hlavne nie o cudzie peniaze. Je to čím ďalej, tým viac o obchode a peniazoch. Pociťovali ste niekedy v šoubiznise závisť? – Aj speváci a muzikanti sú len ľudia, a tak sa medzi nimi nájdu dobrí aj zlí, závistliví aj prajní. Na druhej strane nie je veľmi čo závidieť. Každý si po počiatočnej eufórii zo slávy nakoniec uvedomí, že sa z nej človek nenaje a potom buď vydrží a bude na sebe „makať“, alebo nevydrží a začne ostatných ohovárať a závidieť im. Keď hovoríme o závisti, skôr my môžeme závidieť našim kolegom v iných krajinách, kde si ich prácu naozaj vážia trochu viac a kde si do svojich televíznych programov, na podnikové večierky a iné „dôležité“ akcie volajú hlavne svojich interpretov, svoje „hviezdy“, nie tak, ako to často býva u nás, že nič domáce nám nie je dosť dobré. Držíte sa v živote pravidla, že múdrejší ustúpi? – S hlupákom je akákoľvek debata zbytočná. Potom by som to nenazval ústup, ale taktický odchod... Čo by ste odkázali mladým začínajúcim skupinám, ktoré sú v „podobnej“ situácii ako ste boli vy v roku 1969, keď ste zakladali Elán? – Toto je beh na dlhé trate. Vyhrá ten, kto vydrží. Úspech je vždy podmienený úsilím, treba preň niečo urobiť. Cvičiť, skúšať, hrať a po prvom úspechu sa nezblázniť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984