Nežná revolúcia: pohľad zo Strakovky
Pätnásť rokov nám rôzni historici, politici, aktivisti či náhodní účastníci pádu tzv. reálneho socializmu ponúkali rôzne pohľady na udalosti z novembra 1989. Viac či menej pravdivé, viac či menej vytvárajúce historické legendy. Dnes vám ponúkame spomienky človeka, ktorý bol v tom čase poradcom premiéra Ladislava Adamca a zúčastňoval sa na všetkých dôležitých stretnutiach a rozhodnutiach. 17. novembra 1989 mala Komunistická strana Československa 1,7 milióna členov, čo je obrovský politický potenciál. Československá strana ľudová mala vtedy 46 900 členov, Československá strana socialistická 14 400, Strana obrody 1 190 a Slovenská strana slobody 1 080 členov. Národný front združoval 95 percent dospelého obyvateľstva. Nikto sa nedomnieval, že by sa zásadné zmeny mohli udiať bez rozhodnutia vedenia KSČ. Americký historik John Gaddis na začiatku 90. rokov dospel k záveru, že žiadny významný teoretik nepredvídal takú podobu konca studenej vojny, akú priniesol rok 1989. Aj tí, ktorí v novembri toho roku v Prahe viedli ľudí do ulíc, dúfali v niečo iné, než získali: požadovali dialóg, a namiesto neho dostali moc. Nedôvera voči KSČ Keď v roku 1989 vrcholil vnútri KSČ zápas niekoľkých skupín o dedičstvo po Milošovi Jakešovi, mal vtedy podobu súťaže o to, ktorý z vedúcich funkcionárov sa postaví na čelo prestavby. Vtedajšie tajné výskumy hovorili jednoznačne: v máji 1989 sa 58 percent opýtaných domnievalo, že tí, ktorí riadia prestavbu v ČSSR, nie sú zárukou jej úspešnej realizácie. Túto nedôveru voči vlastnému vedeniu vyjadrilo tiež 57 percent členov a 52 percent funkcionárov KSČ. Slabosť KSČ koncom 80. rokov vyrastala z neschopnosti vysvetliť mladej a strednej generácii vlastnú vinu za zaostávanie ekonomiky i životnej úrovne a za porušovanie ľudských práv. Socialistické presvedčenie u mladých ľudí 80. rokov pramenilo viac z kníh než zo životných skúseností, a takto sa dá formovať len sekta, nie revolučné hnutie. Podľa výskumov z júna 1989 iba 46 percent opýtaných členov KSČ by v prípade možnosti novej voľby vstúpilo do strany znovu. Naopak, podiel tých, ktorí by to znovu neurobili, vzrástol na 29 percent, a tých, ktorí nevedeli, na 25 percent. Dôvera verejnosti bola ešte nižšia: zatiaľ čo v roku 1986 bolo do KSČ ochotných vstúpiť 10 percent ľudí, v roku 1989 to už bolo iba 6 percent. Komunistické strany boli vždy budované ako veľmi disciplinované organizácie, ale 80. roky dali tejto disciplíne novú podobu. Rozhodujúci zlom nastal pri akcii proti Charte 77. Povinné podpisovanie „anticharty“ bez toho, aby sa podpisujúci mohli oboznámiť so znením Charty 77, bolo jasným signálom o rozkastovaní KSČ. Stranu ovládli bezduché rituálne aktivity: starosť o pravidelnosť schôdzí, o účasť na nich, o formu uznesení a hlásení. Podľa výskumov z roku 1989 si iba 23 percent členov KSČ myslelo, že o stanovisku ich základnej organizácie rozhoduje členská schôdza, 29 percent túto moc prisudzovalo výboru ZO, 23 percent straníckemu aparátu a 19 percent hospodárskym pracovníkom. Samostatný Adamcov postup Nie že by v KSČ neboli aj reformátori, ale boli v menšine, nemali moc, program nahrádzali pocitmi, boli anonymní a rozptýlení. Príslušníci novej generácie sa koncom 80. rokov iba dostávali na vyššie úrovne rozhodovacích štruktúr, pričom výber nových kádrov bol deformovaný obludným nepotizmom. Ladislav Adamec, ktorý sa v novembri 1989 ukázal ako muž dialógu, bol vo vedení strany izolovaný. Osamotený zostal aj so svojimi pokusmi o komunikáciu s predstaviteľmi vtedajšej opozície, ktoré sa dialo prostredníctvom tzv. iniciatívy Most (Michael Kocáb, Michal Horáček). Podľa prepočtov Adamcových spolupracovníkov na mimoriadnom zasadaní ÚV KSČ 24. novembra 1989 mohol Vasil Biľak na svoju stranu získať 80 hlasov a Lubomír Štrougal 40. Výsledky tomu zodpovedali: na čelo strany sa dostal Karel Urbánek, Miroslav Štépán zostal v predsedníctve a L. Adamec z neho odstúpil. Navyše človek, ktorého vedenie strany, poverilo, aby verejnosť informoval o výsledkoch zasadaniach na otázku zo Strakovky povedal, že nevie, či bude hovoriť o dôvodoch Adamcovej rezignácie. Vtedy v jeho okolí padlo rozhodnutie postupovať samostatne. Keď na druhý deň hovorca vlády Miroslav Pavel informoval o dôvodoch Adamcovho odstúpenia a o tom, že ho na zasadaní ÚV KSČ kritizovali pre rokovania s opozíciou, oznámil tak faktické oddelenie štátneho zriadenia od komunistickej strany. Nikým nepozorovaný sa takto udial zásadný zlom v politickom systéme: KSČ prestala byť vedúcou silou. Od tejto chvíle si generáli nechodili po politické pokyny na ÚV, ale na úrad vlády ČSSR, do Strakovky. Lenže v tých hodinách preberali vedúcu úlohu v krajine už aj tak manifestanti na pražských uliciach. Faktory pádu režimu K zlomyseľnostiam dejín patrí, že na schôdzu predsedníctva ÚV KSČ 17. novembra 1989 bol pripravený materiál s názvom Návrhy na využitie politických prostriedkov proti domácim a zahraničným silám útočiacim na socialistické spoločenské zriadenie. V tomto pomerne neprehľadnom texte možno okrem iných nájsť aj návrh na založenie časopisu Národného frontu s predvídavým názvom Fórum. O spôsobe myslenia vtedajšieho vedenia KSČ však vypovedá, že väčšina navrhovaných opatrení smerovala proti klubu Obroda. Ten združoval najmä straníckych intelektuálov vyhodených zo strany počas čistiek po roku 1968. Za hlavného mocenského konkurenta boli teda považovaní bývalí stranícki (a generační) druhovia, lebo práve oni si mohli činiť nárok stáť na čele prestavby. Už počas prvého mesiaca nežnej revolúcie bola v troch etapách iniciatíva na strane pôvodne opozičných síl. Spolu so zákonitosťou pádu zdegenerovaného režimu svoju úlohu zohral aj rozumný postup vedenia Občianského fóra a Verejnosti proti násiliu. Spätný pohľad na novembrové dni roku 1989 ukazuje, že sily revolúcie boli na vtedajšiu dobu nedostatočné. O možnosti odstrániť byrokratický socializmus napokon rozhodla špecifická kombinácia viacerých faktorov: medzinárodnú situáciu určoval rozklad moci komunistov v ZSSR, zánik jeho role mocnosti a pád režimov v okolitých socialistických krajinách, vášnivá túžba širokej verejnosti po liberálnych slobodách a západoeurópskej životnej úrovni, odhodlanosť vodcov opozície a ich schopnosť prispôsobiť sa rýchlo sa meniacej situácii, pasívny odpor väčšiny komunistickej strany voči vedeniu KSČ a štátu, degenerácia vedenia KSČ, strata jej schopnosti politicky konať v nových domácich a medzinárodných podmienkach. Ponovembrový český premiér Petr Pithart raz pre denník Národná obroda povedal, že „skutočnými protivníkmi boli len Ladislav Adamec a jeho ľudia, KSČ bola absolútnou nulou.“ Federálny premiér sa neukázal len ako jediný muž dialógu vnútri oficiálnych štruktúr. On nielenže hovoril s opozíciou, on s ňou tiež uzatváral dohody. Takže nielen počúval, ale tiež vznášal námietky a požiadavky. Adamcove chyby Počiatočnou Adamcovou výhodou bolo, že bol mužom stredu medzi vedením KSČ a vedením OF, spojeného s VPN. Keď sa však OF a VPN stretli 6. decembra s novým generálnym tajomníkom K. Urbánkom, túto výhodu stratil. Keďže vedenie KSČ pristúpilo na všetky požiadavky opozície, nielenže prestalo byť nebezpečným protihráčom, ale zmizlo ako účastník hry. Prvá etapa revolúcie sa skončila tým, že L. Adamec sa z muža kompromisu stal jediným protivníkom. Ľudia z premiérovho okolia sa v tých dňoch dopustili niekoľkých základných chýb. Po prvé, rokovania s opozíciou mali byť verejné. Ľudia by tak mohli L. Adamca spoznať ako vecného a kolegiálneho diskutéra, ktorý dával najavo demokratickú schopnosť vnímať oprávnenosť ich návrhov. Zároveň vystupoval ako politik s nepredstieranou obavou o osud krajiny. Z verejného rokovania by tiež bolo zrejmé, ako sa postupne menili požiadavky OF a VPN. Rovnako by bolo jasné, že to bol V. Havel, kto v napätej atmosfére svojou prirodzenou autoritou pevne riadil delegáciu opozície, že slovom i písmom formuloval závery. Po druhé, ľudia z Adamcovho okolia nedokázali presadiť žiadne opatrenia, ktoré by mohli viesť k zisku strategickej iniciatívy. Prvým predloženým návrhom hneď po 17. novembri bola analýza, ktorá upozorňovala, že jediným riešením krízy môže byť okrúhly stôl, a že jeho základným záverom musí byť rozhodnutie o voľbách do zákonodarných orgánov. Návrh odporúčal predbehnúť rokovania a voľby vypísať ešte v podmienkach existencie straníckych a štátnych štruktúr. Druhý návrh smeroval k schváleniu ústavného zákona o priamej voľbe prezidenta, a to v dobe, keď ešte nezapadla Adamcova hviezda. Po tretie, Adamcova skupina neskoro zareagovala na skutočnosť, že sa politicky zrútilo vedenie KSČ. V predstave, že ministerstvá vnútra a obrany sú riadené priamo z ÚV KSČ a nie z vlády, obracala s napätím oči k straníckemu aparátu. A robila to o dva dni dlhšie, než bolo nevyhnutné. A napokon z taktických chýb, ku ktorým patrí formulácia výzvy na pokoj vo vystúpení L. Adamca na Letenskej pláni v predvečer generálneho štrajku či nezdôvodnenie vlády 15:5, sa ako najväčšia javí Adamcov odlet do ZSSR na začiatku decembra 1989 na zasadanie Varšavskej zmluvy (Adamec mal prisľúbené osobné stretnutie s M. Gorbačovom). Posledný komunistický premiér L. Adamec bol v nevýhode preto, lebo musel hrať simultánku na štyroch šachovniciach. Každý svoj ťah musel posudzovať podľa toho, akú odozvu vyvolá nielen vo vedení PF a VPN, ale aj vo verejnosti, vo vedení KSČ a v Moskve. Opozícia musela venovať pozornosť len vedeniu KSČ a získaniu vplyvu na verejnosť. Pokiaľ ústrednou požiadavkou bol tlak na personálne zmeny vo vedení KSČ, vláda a opozícia boli tichými spoločníkmi, hoci sledovali odlišné ciele. Práve na úrade predsedníctva vlády došlo k dohode o vládnej iniciatíve na úpravu ústavy (zmeny sa dotýkali vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti a marxizmu-leninizmu ako povinného svetonázoru), o novej vláde do 3. decembra a o podpore požiadavky OF na kancelárske priestory. Druhá etapa revolúcie gradovala vo chvíli zverejnenia nového zloženia vlády 3. decembra, tzv. vlády 15:5. Zásadné odmietnutie zo strany OF a VPN však nebolo dané len jej zložením. L. Adamec niekoľkokrát žiadal opozíciu, aby predložila svoje personálne návrhy, ale nijaké nedostal. Prvých šesť mien obsahoval až list Václava Havla a Milana Kňažka zo 6. decembra. Naopak, vedenie OF dostalo zoznam navrhovaných členov novej vlády ešte pred ich menovaním. Zloženie novej vlády zároveň ukazuje, že boli vystriedaní práve tí ministri, ktorí pred dvoma týždňami odmietli Adamcov návrh vyhlásenia k udalostiam zo 17. novembra a majú na svedomí vyhlásenie, ktoré vyhnalo pätinu obyvateľov Prahy do ulíc. Zásadný význam mal príchod generála Miroslava Vacka do funkcie ministra obrany: stotisícové demonštrácie už totiž nemohla potlačiť opozícia, ale nevyhnutné by bolo nasadiť armádu. Prejavom zmeny cieľov OF a VPN bola účelová škandalizácia ministra zahraničných vecí a ministra palív a energetiky. Výsledkom bol verejný nátlak na L. Adamca, ktorý sa mu odmietol podvoliť. V osobnom rozhovore V. Havlovi otvorene povedal, že celý život zasvätil budovaniu socializmu a nebude sa podieľať na jeho demontáži. Husákove rozhodnutie o Dubčekovi Keď sa rozhodol rezignovať, zavolal si za prítomnosti jedného zo svojich poradcov vicepremiérov Bohumila Urbana a Mariána Čalfu. Vyzval ich, aby sa dohodli, koho má navrhnúť na premiéra. Potom obaja v sprievode poradcu odišli do Čalfovej kancelárie. Urban navrhol, aby sa predsedom vlády stal Čalfa s tým, že on zostane podpredsedom. Poradca namietol, že jeden by mal byť premiérom a druhý z vlády odísť, aby uvoľnil miesto pre opozíciu. Urban potom z kancelárie odišiel. Čalfa sa s poradcom vrátil k Adamcovi. Prezident Gustáv Husák aj tak vyberal z dvoch mien. Tým druhým bol vtedajší riaditeľ Československej televízie Miroslav Pavel. Ťažko dnes posúdiť, podľa akých kritérií zostarnutý a izolovaný Husák rozhodoval. Výberom premiéra zo Slovenska však sťažil, či dokonca priamo znemožnil, aby ho vo funkcii nahradil Alexander Dubček. Na stretnutí V. Havla a M. Čalfu, ktoré sa na predsedníctve vlády uskutočnilo v špeciálne pre tento účel preverenej miestnosti, potom dezignovaný premiér dohodol zloženie úplne novej vlády. A neskôr práve M. Čalfa oficiálne Federálnemu zhromaždeniu navrhol V. Havla za prezidenta. Jedným z najvýraznejších československých špecifík bola tzv. rekonštrukcia zastupiteľských zborov presne podľa „konsolidácie“ týchto orgánov po 21. auguste 1968. A je zaujímavé, že sa uskutočnila až po zvolení nového prezidenta. Medzititulky SLOVO
