Traja veteráni v Strednej Ázii

Po tom, čo sa po súdnom rozhodnutí po prvý raz ujal funkcie G. Bush ml., na mape sveta sa objavili štáty, ktoré by si vďaka svojim prezidentom a vládam mohli kľudne zavesiť na štátne budovy namiesto svojej vlajku USA.
Počet zobrazení: 972
turkmen36-m.jpg

Po tom, čo sa po súdnom rozhodnutí po prvý raz ujal funkcie G. Bush ml., na mape sveta sa objavili štáty, ktoré by si vďaka svojim prezidentom a vládam mohli kľudne zavesiť na štátne budovy namiesto svojej vlajku USA. Táto tendencia neobišla ani postsovietsky priestor. Na otázku, čo spája troch prezidentov – Islama Karimova, Nusurtana Nazarbajeva a Saparmurata Nijazova – je v danom kontexte možné odpovedať ľahko. Traja veteráni a ich krajiny sem zatiaľ nepatria. Prvý... V Aristotelovej Poetike (Aristoteles: Poetika, Praha 1964, ss. 44-45) sa možno dočítať: „Úlohou básnika nie je vysvetľovať, čo sa skutočne stalo, ale to, čo by sa mohlo stať a čo je možné v rámci pravdepodobnosti alebo nevyhnutnosti....“ V rámci pravdepodobnosti a nevyhnutnosti spomenutých prezidentov spája fakt, že všetky tri režimy, vlastne všetky postsovietske režimy v Strednej Ázii, sa čoskoro ocitnú tvárou v tvár s krízou vlastnej moci. Na jej udržanie a stabilizáciu určite využijú – na rozdiel od Kirgizska, kde exprezident A. Akajev padol, pretože svoju moc neochránil – silový prístup. Koniec koncov, klan prezidenta I. Karimova nedávno použil vojsko v Andižane a tvrdohlavo odmieta akýkoľvek náznak možnosti medzinárodne vyšetriť tento smutný incident. I. Karimov je presvedčený, že si upevnil pozíciu (sic!). Lenže opak je pravdou. Proces možnej modernizácie krajiny sa dostal na bod mrazu. Na tlačovej konferencii svojho generálneho prokurátora R. Kadyrova, ktorú osobnou účasťou prerušil, pritom prítomných poúčal a vyhlásil, že on nikdy nevydal príkaz strieľať do detí a starcov. Tak teda kto? Na zmanipulovanom súdnom procese v Taškente sa vzorová skupina obvinených z Andižanu priznala. Obvinení, obhajcovia a prokurátor hovorili to isté. Okrem jednej svedkyne. Žena v domácnosti Machbuba Zakirova vyhlásila: „Videla som vojakov, ktorí strieľali do ľudí s bielou zástavou. Ani Hitler tak nekonal...“ Potom sa obrátila na prítomného prokurátora s otázkou: „A teraz ma zatvoríte? Veď ste chceli, aby som hovorila pravdu a ja ju hovorím...“ Namieste je otázka: Aký je osud ženy, ktorá hovorila svoju, a nie režimovú pravdu? Ďalšou je, či I. Karimov svojím nekompromisným správaním, ktoré pobúrilo Európu, náhodou neprekazil islamský prevrat a nastolenie – s tichým súhlasom USA – kalifátu vo Ferganskej doline. Samozrejme, že zdanlivé maličkosti, akou je požiadavka na bleskové vysťahovanie americkej základne K 2 z Chanabadu, za ktorú Washington napriek dohodám neplatil, alebo incident s nezávislým žurnalistom, spolupracovníkom informačnej agentúry „Fergana.ru“ Aleksejom Voposevičom, ktorý bol 9. 11. 2005 v Taškente surovo zbitý pred svojím domom, dávajú situácii nádych pikantnosti. Naviac ak žurnalista veľa písal o udalostiach v Andižane, najmä o streľbe vládnych vojsk do bezbranných ľudí. To sa zrejme nepáčilo piatim vyšportovaným mládencom, ktorí mu dali nakladačku. ...druhý... O kvalitách prezidenta S. Nijazova netreba pochybovať. Jeho meno je všeobecne synonymom stredovekého politického a morálneho vandalstva. Osud bývalého ministra zahraničných vecí Turkmenistanu Borisa Šichmuradova, ktorý bol koncom roku 2002 obvinený a verejne odsúdený za organizáciu „atentátu“ na Turkmenbašiho (otca všetkých Turkménov), hovorí za všetko. Len pred pár dňami Turkmenbaši honosne oslavoval svoje narodeniny. Napriek tomu, že je S. Nijazov doživotným prezidentom, rozhodol. Budú voľby! Koncom októbra na XVI. schôdzi Chalk maslachty (Národnej rady) vyhlásil: „V roku 2009 budú voľby nového prezidenta. Nič nie je večné. Nie je možné byť večným...“ Na občerstvenie pamäti: v decembri 1999 bolo na IX. schôdzi toho istého orgánu rozhodnuté, že bude prezidentovať neobmedzene. ...tretí... Čo sa týka prezidenta Kazachstanu a jeho tzv. Kazachgate, je celkom možné, že po tom, ako sa bleskovo zosypal režim v susednom Kirgizsku, a po poslednom vývoji situácie v Azerbajdžane, kde má klanový režim pod vedením mladšieho z rodu Alyjevovcov – Ilchoma povolebné problémy, tiež siahne po sile. Jednoducho sa vysporiada s opozíciou, tak ako je to v Strednej Ázii bežné. Nezabúdajme, že o pár týždňov sú v Kazachstane prezidentské voľby. Pritom N. Nazarbajev ide do ďalšieho volebného súboja s protikandidátmi, ktorí drukujú za jeho zvolenie, má volebnú podporu na úrovni približne 60 percent, bude sa skúšať nové elektronické volebné zariadenie a spolu s opozíciou máva vlajkami rovnakej (žltej) farby. Dosť dobre poistené víťazstvo. ...a čo majú spoločné Skúsme sa ešte raz zamyslieť na tým, čo spája troch politických matadorov Strednej Ázie. Transparency International nedávno zverejnila rating úrovne korupcie v 159 krajinách sveta za rok 2005. Uzbekistan je na 137. mieste, Kazachstan na 107. a Turkmenistan obsadil 155. miesto. Teda žiadne naduté alfy či priemerné bety, ale mizerné gamy. Čo plodí chudoba a korupcia? Revolúciu. Mnohí si myslia, že áno. V prípade regiónu Strednej Ázie sa revolúcie pretavujú do islamského radikalizmu s nádychom terorizmu, alebo aspoň do pokusov o vytvorenie kalifátu. Tendencia hodná zamyslenia, ak už nie jasnej reakcie. Ďalšia súvislosť. Všetci traja prezidenti starnú rovnako rýchlo. Zvyšuje sa riziko, že z odovzdania moci sa stane problém spojený s chaosom, pretože o. i. stelesňujú autoritatívne režimy. Nevládnu de facto na základe politických dohôd či politickej reality. Pri moci sú len a len vďaka krehkému súhlasu klanov. A klany nezaujíma osud štátu, len ich úzke záujmy brzdiace všetko, čo je spojené s modernizáciou, transformáciou a demokratizáciou. Teda so všetkým, čo by ich ohrozilo. Spája ich aj to, že títo traja prezidenti sú poslednými členmi ÚV KSSZ a jedinými v rámci Spoločenstva nezávislých štátov, ktorí vládnu vo svojich postsovietskych krajinách ešte z čias všemocnej Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Spája ich aj pretrvávajúca politická intolerancia, slabá občianska spoločnosť a cielené prerastanie organizovaného zločinu s bezpečnostnými zložkami a politikou krajiny, ktorú stelesňujú. Spája ich ešte niečo. Napriek všetkým negatívam im celý svet nadbieha. Pretože podľa zákonov klasickej geopolitiky ten, kto ovláda Strednú Áziu, ovláda Euráziu. Kto ovláda Euráziu, ovláda svet. Inak povedané, kto ovláda Strednú Áziu, ovláda svet. A v Strednej Ázii vládnu traja veteráni. Zatiaľ! Autor je spolupracovník týždenníka Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984