Reklama
Reklama

Armádny 17. november 1989

Taký malý zázrak prírody. Za oknom drevenej chalúpky v juhozápadnom cípe Opičích hôr už udreli prvé mrazy. Snehová prikrývka zatiaľ len symbolická, no v kachliach už treba kúriť bez prestávky.
Počet zobrazení: 540
3-m.jpg

Taký malý zázrak prírody. Za oknom drevenej chalúpky v juhozápadnom cípe Opičích hôr už udreli prvé mrazy. Snehová prikrývka zatiaľ len symbolická, no v kachliach už treba kúriť bez prestávky. Malý bielučký motýlik sa na okamih priblíži k namrznutej sklenenej tabuli. Krídelkom sa na zlomok sekundy dotkne studeného skla. Nie, von do mrazu sa mlynárik nedostane. „Aj príroda by chcela, aby bolo všetko inak,“ prehodí kolega Vlasta a usmeje sa na zachmúreného kapitána. „Čo tu vlastne chcete, a máte povolenie?“ pýta sa štvorhviezdičkový zástupca veliteľa práporu prieskumníkov z Podbořan. A my mu vlastne ani nemáme čo povedať. Iba pre istotu ukážeme preukazy oprávňujúce k novinárskej činnosti v útvaroch armády. Návštevu podbořanských prieskumníkov sme si ani nemohli naplánovať. Nevedeli sme, že pár dní pred Vianocami sú ešte na poľnom výcviku. To iba cestou z Karlových Varov do Prahy sme zahliadli nad kopcom sivé mračno dymu, ktorý aj v tomto okamihu môže okoloidúcemu pripomenúť, že elitní vojaci ešte neskončili. Rok mal štrnásť mesiacov Pointa romantického príbehu o bielom motýlikovi sa však nezačína presunom práporu z mierovej posádky do Vojenského výcvikového priestoru Doupov na konci prvej novembrovej dekády roku 1989. Každý vojak tejto špeciálne doplňovanej jednotky mal aspoň jedného rodiča v komunistickej strane. V tej chvíli boli všetci odrezaní od informácií o tom, čo sa odohráva v Prahe, Bratislave, vlastne v každom kúte Československa. Jej výcvik bol naplánovaný už pred vyše rokom. Velitelia vtedy tiež rozhodli, že výcvikový rok ´88/89 nebude trvať dvanásť, ale celých štrnásť mesiacov. Dôvodom mal byť súlad medzi štátnym rozpočtovým rokom a rozpočtovým výcvikovým rokom armády. Nadbytočné dva mesiace mal vyplniť pre niektoré útvary nevídaný výcvik samostatnej bojovej činnosti v odlúčení od ostatných spolupracujúcich jednotiek. V prípade prieskumníkov z Podbořan to znamenalo extrémne riešenie. Pri nie veľmi podobnom, ale tiež priehľadnom okne v dome neďaleko Rejkjavíku stáli približne päť rokov pred novembrom 1989 dvaja najmocnejší muži sveta. O ich vtedajšom rozhovore takpovediac medzi štyrmi očami nekolujú na Slovensku skoro žiadne legendy. Zato v Rusku napríklad táto: „Keď dokážu spolupracovať oni, prečo by sme sa nemohli dohovoriť aj my a urobiť svet lepším,“ povedal vraj Michail Ronaldovi. Ak je legenda pravdivá, mal na mysli tragický koniec jedného z najlepších ruských matematikov Ruska na konci 70. rokov. Volal sa Ivanov a ako prvý na svete vytvoril dva matematické počítačové modely. Dva modely „svetlých“ zajtrajškov Prvý bol matematickou kópiou klimatických pomerov na našej planéte. Dala sa na ňom demonštrovať nezmyselnosť globálneho jadrového konfliktu. Dokazoval aj to, že každá z jadrových superveľmocí môže zničiť druhú zničením samej seba. Postačila by na to necelá tretina termojadrových hlavíc, ktoré by explodovali nad mestskými aglomeráciami. Splodiny z horiaceho betónu by na dlhé mesiace ukryli slnko za ťažko priesvitnú vrstvu popola. Druhý model bol vlastne demografickým rozborom a zároveň aj prognózou vývoja štátu rozkladajúceho sa na jednej šestine sveta. Na úrovni rokov 2080 až 2100 mal mať už iba 60 miliónov obyvateľov, prevažne závislých na drogách a alkohole. Aké nebezpečenstvo pre svet by znamenalo zrútenie sa jednej z dvoch superveľmocí? Idea ukončenia masovej výroby jadrových hlavíc bola nebezpečná pre fanatikov na oboch stranách. Fanatikov komunistickej ideológie i fanatikov túžiacich po ziskoch. Matematik Ivanov, ktorý aj v USA na prelome 80. a 90. rokov dvadsiateho storočia demonštroval správnosť výsledkov modelovania klimatických pomerov na zemi a stal sa vo vedeckých kruhoch veličinou, zmizol za nikdy neobjasnených okolností počas svojho pobytu na kongrese v Španielsku. Tri klamstvá Aby sa niť pointy nepretrhla, prenesme sa do Ľvova. Na jeseň roku 1985 vzal málopočetnú skupinu československých študentov ich profesor komunistickej histórie do múzea V. I. Lenina. V čase rozbiehajúcej sa „perestrojky“ však už nešlo o vymývanie mozgov. „Na tomto obraze sú minimálne tri klamstvá,“ šokoval o čo viac presvedčených o to menej „ohviezdičkovaných“ študentov ich nový profesor. Na obraze menší muž s briadkou mával kusom papiera s čitateľným nadpisom: Dekrét o mieri. „Prvé klamstvo spočíva v tom, že Lenin v tom čase nemal bradu, vieme, že si ju oholil pred cestou z Fínska do Petrohradu. Druhé klamstvo je, že vedľa Lenina stojí na obraze Stalin. Ten celú tú noc strávil v budove Vojenského výboru povstania. To všetko by sa dalo odpustiť. Čo sa nedá odpustiť je fakt že na toto zasadanie parlamentu – Dumy – skutočne zvolených poslancov boľševici jednoducho nepustili a o všetkom rozhodovala zhromaždená masa zväčša vojakov.“ Otázku, či môže byť niečo založené na klamstve dobrom pre ľudstvo, nikto v tom okamihu nepoložil. Podobne ako Lenin v tú noc víťazstva komunistických ideí celé desaťročia tisíce a tisíce ľudí verili, že lžami možno vybudovať lepší svet. Prieskum názorov Na 18. zjazde KSČ sa najmä podľa skupiny okolo M. Štěpána a V. Mohoritu malo diskutovať aj o zrušení vedúcej úlohy KSČ, ktorú zaručovala Ústava ČSSR. Aj keď by sa mohlo zdať, že vtedajší režim sa o iné názory než názory vedúcich predstaviteľov strany nezaujímal, nebola to celkom pravda. Dokazovala to existencia Prognostického ústavu v Prahe i Ústavu pre výskum verejnej mienky. Obidve inštitúcie, ktoré zriadilo a priamo riadilo ÚV KSČ, zohrali v ďalšom vývoji svoje zásadne rozličné úlohy. Zatiaľ čo z Prognostického ústavu sa stala zásobáreň čelných funkcionárov českých politických strán od ODS po KSČM, druhý ústav dodával pomerne presné podklady pre prácu s verejnou mienkou. Hitom jesene sa v politických kruhoch Prahy stal prieskum názorov verejnosti na dovtedy tabuizovanú tému. Prieskum v auguste 1989 na reprezentatívnej vzorke presahujúcej dvetisíc respondentov však ukázal, že za aktuálnu považuje diskusiu o vedúcej úlohe KSČ menej ako päť percent obyvateľov. V pamätný tretí novembrový piatok krátko po deviatej večer na pražskej Národnej triede už nič nenasvedčovalo, že pred niekoľkými hodinami sa tu odohral rozhodujúci stret režimu s občanmi. Cisterny s vodou zmyli posledné stopy po zúčtovaní so sprievodom, ktorý pôvodne smeroval až na Václavské námestie. Dnes si iba málokto spomenie na to, že pochod Prahou zorganizovali vysokoškolské organizácie Socialistického zväzu mládeže a že pod sochou svätého Václava nemal ani náhodou k demonštrujúcim študentom prehovoriť Václav Havel, ale boss SZM Vasil Mohorita. Zvláštny protest Namiesto prejavu predstaviteľa komunistického režimu o potrebe nastúpiť na cestu skutočnej prestavby podľa vzoru Gorbačova sa prejavili doteraz neidentifikovaní muži vo vojenských maskáčoch a červených baretoch. Na margo tejto záhady sa dá povedať azda iba to, že v deň svojej inaugurácie za prezidenta Václav Havel na návrh federálneho ministra národnej obrany podpísal niekoľko rozkazov. Okrem dvoch známych, ktorými bola Vojenská politická akadémia Klementa Gottwalda v Bratislave premenená na Vojenskú pedagogickú školu, ešte jeden, ktorý sa doteraz nespomínal a ktorým bol rozpustený Vojenský útvar xxxx/VKR, určený v čase studenej vojny na priamy boj s diverznými skupinami. „Ti kluci absolutně netušili, o co jde!“ šokoval nových kolegov v Obrane lidu desiatnik absolvent J., inak syn dlhoročného poradcu predsedu vlády ČSSR Lubomíra Štrougala. Do redakcie dorazil aj napriek snehovým zrážkam priamo pred Vianocami. Touto vetou ukončil svoje rozprávanie o prvom písomnom proteste proti neprimeranému zásahu poriadkových síl na Národnej triede. Ťažko s odstupom šestnástich rokov povedať, či by aj dnes s úsmevom potvrdil, že ho napísal spolu s ďalšími dvoma kolegami na základe telefonátu od otca v čase, keď o nadchádzajúcej bitke nevedeli ani študenti pochodujúci Prahou. „Každá doba potrebuje nových hrdinov,“ povedal neskôr psychológ chemickej jednotky ČSĽA a brat desiatnika absolventa pred odchodom do Púštnej búrky. Ako to však mohli vedieť dvanásť hodín po udalostiach na Národnej triede príslušníci vojenskej kontrarozviedky, z ktorých si mladý revolucionár robil žarty? Veď oni aj v tú novembrovú sobotu ešte stále verní vojenskej prísahe bojovali zo všetkých síl za svoju socialistickú vlasť. Samozrejme, že sa vyšetrovanie skupiny nevšedne informovaných vojakov nikdy riadne neukončilo. Bez úsmevu Určite „lepšie“ ako ktorýkoľvek iný občan bol o tom, čo sa stalo, informovaný náčelník štábu 2. tankového práporu nadporučík Ing. Č. Aj do Rakovníka totiž prenikla videokazeta so záznamom brutality demonštrantov z Národnej triedy voči príslušníkom ZNB. Dôstojník s nepretržitou pracovnou dobou už nebol na jeseň 1989 tým, čo napríklad takzvaní hrdinovia policajno-vojenského zásahu v Prahe v auguste roku 1969. A vôbec to nemal jednoduché. Práve jeho práporu mal chrániť najdôležitejšie vládne a stranícke budovy v Prahe, vrátane ÚV KSČ. Pokyny na prípravu presunu do Prahy a zaujatie bojových postavení už boli na svete. „Viem, na čo sa ma chcete spýtať,“ konštatoval nadporučík v deň, keď si v armáde ešte nikto netrúfol hovoriť viac ako polohlasom. „Všetky rozkazy splním. Aj ten pre mňa určite posledný – na streľbu. Zabijem každého, kto mi takýto povel vydá!“ Lenže v armáde boli aj ľudia s iným typom odvahy. Naprí- klad tí, ktorí nechali nacvičovať nízke prelety novučičkých supersonikov MiG-29 nad mestom Žatec, aby hororové scény preletu nadzvukovou rýchlosťou nad hlavami demonštrantov predviedli na Letenskej pláni. Alebo veliteľ divízie, ktorý novému ministrovi národnej obrany hlásil, že jeho divízia je pripravená vyraziť. Alebo premietači videokazety o brutalite demonštrantov. Tak sú schopní poslúžiť aj dnes, trebárs v rámci aktuálnej realizácie záverov auditu na Ministerstve obrany SR. Naozaj bolo veľa dôvodov, aby sa Miroslav Vacek na zhromaždení hlavných funkcionárov Západného vojenského okruhu ČSĽA deň po svojom ustanovení do funkcie nikomu nesmial. Iba slušne požiadal niekoľko desiatok vysokých dôstojníkov, aby sa spýtali svojich spoluobčanov – podriadených vojakov, či chcú ísť do Prahy. A ak áno, tak prečo. A potom sa ešte dlho skartovalo. * * * „Ak máte chuť, môžete sa porozprávať s vojakmi,“ s výrazným pocitom uspokojenia nám ponúka kapitán v drevenom dom-čeku. Na motýlika, čo aj v týchto nehostinných končinách zvestoval, že aj príroda chce, aby bolo všetko inak, ale v tom okamihu už nikto nemyslel. Namiesto rozhodnutia o tom, že má novinárov jednoducho poslať preč, zástupca veliteľa prieskumného práporu dostal pokyn na presun celej jednotky do posádky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama