Nesmieme sa nechať zastrašiť!

„V piatok 4. novembra vo večerných hodinách neofašisti zabili študenta filozofie Daniela Tupého,“ tak znela stručná správa vo vysielaní môjho obľúbeného rádia. Bol to pre mňa šok, lebo Daniel bol mojím študentom. Najprv som správe ani neveril. Myslel som si, že je to nejaký omyl. Veď v ten deň som ho ešte učil, nemohli ho teda zabiť... Aj takto v mozgu človeka funguje obranný mechanizmus. Až neskôr, keď som sa prebral z prvého šoku, som si uvedomil, že vražda sa stala večer. Aký môže byť jeden deň dlhý! A aký môže byť so svojími neočakávanými zvratmi tiež krutý! Ešte ráno som ho hrešil (ako to teraz vyznieva banálne) za neskorý príchod na vyučovanie a večer je za ešte väčšiu banalitu – za dlhé vlasy a gitaru – nezmyselne usmrtený. A ja dodnes nenachádzam adekvátne slová. Že sa to stalo v mojom rodnom meste, ktoré som vždy považoval za mesto tolerancie. Že sa to stalo zrejme pred mnohými svedkami, človeku, ktorý iba niesol gitaru. Že sa to stalo môjmu študentovi. Že... A predsa si stále nástojčivejšie uvedomujem, že nemôžem mlčať – práve pre to všetko. Nesmiem mať strach verejne vyjadriť svoj postoj. Ja ani vy. Nesmieme sa nechať zastrašiť! Niet kam utekať Jeden z policajných expertov na extrémizmus na otázku redaktorky, ako sa správať v prípade pouličného útoku neofašistov, lakonicky odpovedal: treba utekať. Z úzkeho krátkodobého pragmatického hľadiska je takáto rada možno tým najlepším riešením. Ale z dlhodobého spoločenského hľadiska sa pýtam: dokedy budeme utekať? A hlavne, kam? Možno raz nastane situácia (a taká v prípade dlhotrvajúcej nečinnosti určite nastane), že už nebude kam utekať, kam sa schovať. Čo potom? A nie je práve strach spolu s ľahostajnosťou, pasivitou, nečinnosťou verejnosti tým najdôležitejším faktorom, s ktorým ráta každé totalitárne hnutie, vrátane neofašistov?! Každý si teda musí jednoznačne vybrať, čomu a komu dá prednosť. Či dá prednosť strachu alebo občianskej statočnosti. Treba jasne povedať, že živiť naďalej v sebe strach zároveň znamená živiť v sebe ľahostajnosť a pasivitu voči neofašizmu. Naopak, povedať strachu rozhodné „nie“ je prvým krokom boja proti nemu. Vážení rodičia, vyjadrujem Vám úprimnú sústrasť za nezmyselnú smrť Vášho syna, ktorá, ako pevne verím, predsa nebola až tak nezmyselná, už len preto, že nás prebudila z letargie. Vážení kolegovia, priatelia, nikdy nezabudnime, čo sa Danielovi stalo a predovšetkým, ako sa to stalo. Česť jeho pamiatke! n * * * P.S. Vo štvrtok 17. novembra sa v Bratislave koná ďalšie verejné zhromaždenie proti rasizmu. Prídete? Autor je vysokoškolský učiteľ