Reklama
Reklama

Srdce na dlani

Rok 2005 sa do dejín slovenského divadla zapíše okrem iného aj ako rok cyranovský. 5. novembra sa na scéne Štúdia Divadla Andreja Bagara v Nitre divákom predstavila inscenácia Cyrano podľa Roxany, kde dostal nový divadelný život už druhý tohtoročný Cyrano.
Počet zobrazení: 651
14_recenzia0007CB-m.jpg

Rok 2005 sa do dejín slovenského divadla zapíše okrem iného aj ako rok cyranovský. 5. novembra sa na scéne Štúdia Divadla Andreja Bagara v Nitre divákom predstavila inscenácia Cyrano podľa Roxany, kde dostal nový divadelný život už druhý tohtoročný Cyrano. Je to taký Cyrano, na akého si Roxana s odstupom niekoľkých desiatok rokov spomína v ústraní a v samote „kláštorných“ múrov divadla. Roxanine zážitky režisérsky roztriedila umelecká riaditeľka Divadla z pasáže Viera Dubačová. Pod jej vedením stelesnila Roxanine spomienky Adela Gáborová do postáv mužov jej života: Cyrana v podaní Jána Kožucha a Kristiána, ktorého stvárnil Juraj Hrčka.

Krásny je, kto perom, slovom dobre vládne, na kdekoho ale pôsobí arogantne.

Téma inscenácie prezrádza, že do popredia sa dostáva vzťah muža a ženy, láska a odovzdanosť tak, ako ich vidí skúsená a životom skúšaná Roxana v rokoch. Režisérka partnerskú tému zdôraznila rozdelením hľadiska na mužskú a ženskú časť, ktoré akoby na stredovekom kolbišti sedia na tribúnach oproti sebe. Akési turnajové bojové pole uprostred sa stáva miestom, kde sa divadlo ponúka svojmu publiku, kde herci z mikroskopickej vzdialenosti ukazujú divákom svoju ľudskú i profesionálnu krásu, najmenšie nedokonalosti – povedané poeticky: prinášajú srdce na dlani. Text hry podľa prekladu Márie Rázusovej-Martákovej je nástrojom na to, aby protagonisti za ním objavovali podstatu krásy, lásky a bohatosť vzťahov. Roxana so zbožnou úctou spomína na odpudivého muža, ktorý ju očaril svojím duchom a svojou šľachetnosťou jej ponúkol ilúziu lásky. Na jeho triumfálne činy a duchaplné verše myslí tak intenzívne, že keď jej duch zablúdi k „tomu ohyzdnému apendixu“, čo rástol uprostred jeho tváre, Cyranova óda na nos zaznieva z tmy jeho hlasom. Cyrano vzniká na javisku pred divákmi z hmly neuhasínajúcej lásky a večnej úcty. Ján Kožuch svojho Cyrana tvaruje v súlade s pôvodným textom ako muža skrývajúceho sa za záplavu pekných slov, neohrozeného bojovníka a tak trochu zbabelca, ktorý nie je ochotný riskovať neúspech v láske, a preto radšej svoj talent vloží do služieb mladíckej lásky a klamstva. Takáto interpretácia dovoľuje vyniknúť všetkým negatívnym črtám Cyranovej osobnosti, pretože z neho robí nafúkaného egoistu, ktorý pomáha len preto, aby zakryl vlastný neúspech. Necitlivosť prejavuje neochotou počúvať a reagovať na hereckých partnerov a sústredením sa na ekvilibristicky rýchly prednes veršovaného textu.

Montfleuryho pátos taký podlízavý, do duše herca dal nazrieť divákovi.

Roxaniným spomienkam dali tvorcovia formu divadelného textu rozdeleného na dejstvá spolu s opisom prostredia, ako ho uvádzajú poznámky autora. Inscenácia vo vnímaní diváka nie je iba zobrazením vzťahov, ale je aj veľmi krehkou a citlivou sondou do divadla a hereckého života. Blízkosť herca, nezvyčajný nadhľad, ktorý divákovi poskytuje vyvýšené hľadisko, núti uvažovať o náročnosti, ktorú so sebou prináša každodenné odovzdanie sa hereckej tvorbe. Do inscenácie sa súbežne s úsilím Kristiána vyjadriť Roxane cit dostáva téma hľadania pravdy, skúmania možností prezentácie skutočných emócií v divadle, ktoré by mali silu osloviť diváka. Téma hereckého povolania je obsiahnutá v pôvodnom texte v postave herca Montfleuryho, ktorého neúprimnosť napadne Cyrano. Montfleury sa stáva jednou z postáv inscenácie, pretože ho stvárňuje Roxana – Adela Gáborová a reaguje naňho aj Cyrano – Ján Kožuch. Výkony oboch hercov sa v tomto svetle stávajú ich individuálnou meditáciou nad možnosťami, ktoré ponúka divadlo. Ukazujú svoju predstavu o tom, čo je herecká tvorba, aké sú prostriedky, ktoré využívajú, a tým až nebezpečne a prekvapujúco priamo odhaľujú svoju profesionálnu dušu. Prechod od prerozprávania spomienky k jej konkrétnemu stvárneniu v postave je pre Adelu Gáborovú prostriedkom, ako upozorniť diváka na potrebu nadhľadu a odstupu, ktoré umožnia vnímať súčasne herca i jeho postavu. Inscenácia Cyrano podľa Roxany je aj osobnou spoveďou herca divadlu a divákovi.

Láska pre Roxanu bola by neznáma, keby nikdy nespoznala svojho Kristiána.

Potrebu inscenovať Cyrana režisérka v médiách odôvodnila pokusom nájsť ideál muža bojujúceho za čistotu hodnôt. Muža, o ktorého sa dá oprieť, na ktorého sa dá spoľahnúť a bez ktorého nemôže existovať moderná spoločnosť. Toto úsilie vnieslo do inscenácie v postave Cyrana pátos, ktorý narúša krehkú pavučinu citov a úprimného hľadania pravdy. To je možno príčinou, prečo spomienka na baróna De Guiche a herca Montfleuryho splývajú v rovnakom odsudzujúcom geste. Patetická smrť Cyrana zbytočne pripraví o možnosť zomrieť postojačky, keď zomiera v rozpore s textom, zlomený, ležiac uprostred javiska ako spadnutý jesenný list. Víťazom na divadelnom kolbišti, kde prebieha súboj o trofej úprimnosti a presvedčivosti, je Juraj Hrčka v postave Kristiána. Ako stelesnenie spomienky je to muž, ktorý vzbudil lásku. Dokázal si priznať nedokonalosť, keď sebakriticky hovorí: „Som hlúpy!“ Keď spoznal, že prehral v láske, vzal zodpovednosť na seba a obetoval sa v boji za vlasť. Hrčka vytvoril Kristiána, ktorý sa stal prostredníkom medzi Roxanou a Cyranom. Bez neho by Roxana v Cyranovi nikdy nevidela viac ako múdreho bratranca. S Adelou Gáborovou v scéne neobratného vyznávania lásky vytvoril krásnu ukážku, ako vzniká náklonnosť a láska. Svojím herectvom trpezlivo načúva, reaguje a odovzdáva. Využíva rozdelenie publika, keď v mužoch hľadá podporu pri stretnutí so ženami. Je dosť pravdepodobné, že o takých dvadsať rokov vytasí na javisku Cyranov kord. Cyrano bez Roxany je veľmi krehkou a zložitou inscenáciou, ktorá komunikuje s divákom nielen dianím na javisku, ale aktivizuje jeho myslenie samotnou formou. Život ako divadlo a divadlo v živote zdôrazňuje záverečný šesťuholníkový obrazec, ktorý sa z prednej časti protiľahlých hľadísk vytvorí okolo Roxany. Rovnaké útvary vytvárajú povestné „dosky, ktoré znamenajú svet“ na podlahe Štúdia Divadla Andreja Bagara. Život a predstavenie sa navzájom spoja na krátku chvíľku v mysliach divákov a zanechajú veľmi príjemný a zároveň nevysvetliteľný pocit, že žiť sa oplatí.

Autor je divadelný kritik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama