Explózia na predmestiach
Nepokoje, ktoré sa šíria Francúzskom, sú výsledkom rokov rasizmu, chudoby a policajnej brutality.
Koncom roku 1991, po tom, ako násilné strety medzi mládežou a políciou vystrašili predmestia Lyonu, francúzsky sociológ Alain Touraine predpovedal: „O pár rokov budeme čeliť masívnym mestským (sociálnym) výbuchom, aké zažili Američania.“ Jedenásť nocí násilia, ktoré nasledovali po smrti dvoch mladých moslimov afrického pôvodu na predmestí Paríža, ukazuje, že Touraineho vízia getoizovaného, postkoloniálneho Francúzska je realita.
Časovaná bomba Clichy-sous-Bois, chudobné a segregované severovýchodné predmestie Paríža, na ktorom títo dvaja muži zomreli a kde sa odohráva reakcia na ich smrť, je časovanou bombou, ktorá bola už dlho schopná vybuchnúť do sociálnych nepokojov, akých sme svedkami dnes. Polovica obyvateľov má menej ako 20 rokov, nezamestnanosť je vyše 40-percentná a kontroly totožnosti a policajné razie sú každodennou realitou. V tomto zmysle sú nepokoje len poslednou vlnou násilia, ktoré prestalo byť za posledných dvadsať rokov v predmestskom Francúzsku niečím mimoriadnym. Tieto cykly násilia, vedené hlavne mladými Francúzmi narodenými prvej či druhej generácii prisťahovalcov z bývalých francúzskych severoafrických kolónií, bývajú rozpútané smrťou mladých ľudí spôsobenej políciou a živené povýšeneckou reakciou vlády. Štyri dni po smrti v Clichy-sous-Bois, keď sa lídrom komunít pomaly podarilo upokojiť situáciu, bezpečnostné sily prispeli k jej ďalšiemu zhoršeniu, keď použili v mešite slzný plyn. Oficiálny dôvod policajnej akcie: nesprávne zaparkované auto pred ňou. Vláda sa odmietla moslimskej komunite akokoľvek ospravedlniť. Príčiny Rozšírenie občianskych protestov do ostatných chudobných predmestí je bezprecedentné. Pre Laurenta Levyho, ktorý je aktívny v antirasistickom hnutí, však nie je nijakým prekvapením: „Keď sa veľkej časti spolupráce upiera akýkoľvek rešpekt, právo na prácu, právo na slušné bývanie, nie je prekvapením, že horia autá, ale skôr to, že nepokojov je tak málo.“ Hlavnými faktormi sú policajné násilie a rasizmus. Správa Amnesty International z apríla kritizovala „všeobecnú beztrestnosť“, s ktorou operuje francúzska polícia, pokiaľ ide o násilné zaobchádzanie s mladými ľuďmi afrického pôvodu počas kontrol ich identity. Ďalším dôvodom rozsahu a intenzity súčasných nepokojov je provokatívne správanie sa ministra vnútra Nicolasa Sarkozyho. Účastníkov nepokojov nazval „zberbou“, nekonkrétnych „agentov provokatérov“ obvinil z manipulácie „spodiny“ a vyhlásil, že predmestia je potrebné vyčistiť Karsherom (druh čistiaceho prostriedku používaného na čistenie blata z traktorov). Sarkozyho póza obrancu práva a poriadku je úmyselne vybraná stratégia, ktorou sa obracia na francúzsky krajne pravicový elektorát v kontexte svojej rivality s premiérom Dominique de Villepinom pred prezidentskými voľbami, ktoré sa uskutočnia v roku 2007.
Cesta von Ako sa môže Francúzsko vymaniť z tejto slepej politickej uličky? Určite by pomohlo, keby ministri prestali hovoriť o spodine a keby bol Sarkozy odvolaný. Nepravdy, ktoré šíril o smrti dvoch mladých Afričanov, a použitie neprimeranej policajnej sily v prvých dňoch nepokojov jasne ukázalo, že sa na post ministra vnútra nehodí. Napätie by mohlo do veľkej miery rozptýliť aj jednoduché gesto ľútosti. Ráno po tom, ako bol v mešite použitý slzný plyn, zhrnula pocity ľudí mladá moslimská žena: „Len chceme, aby prestali klamať, aby priznali, že to urobili a ospravedlnili sa.“ Možno to neznie ako veľa, no v dnešnom Francúzsku by na to bolo treba hlbokú politickú transformáciu a uznanie týchto večných „prisťahovalcov“ za plnú a rovnoprávnu súčasť republiky.
Autorka je francúzska novinárka a výskumná pracovníčka v Transnational Institute Článok bol uverejnený v denníku The Guardian, redakčne upravené
