Rok pred voľbami

O rok budeme v parlamentných voľbách rozhodovať o tom, kto nás bude ďalšie štyri roky zastupovať v parlamente a ako bude vyzerať vláda. Dvaja slovenskí politológovia diskutovali na Klube Nového slova o tom, kam sa posunula slovenská politika po roku 1989, ktoré sú jej charakteristické a špecifické črty.
Počet zobrazení: 1396
4-m.jpg

Marcela Gbúrová, politologička, Prešovská univerzita Samuel Abrahám, politológ, Výberový vzdelávací spolok

O rok budeme v parlamentných voľbách rozhodovať o tom, kto nás bude ďalšie štyri roky zastupovať v parlamente a ako bude vyzerať vláda. Dvaja slovenskí politológovia diskutovali na Klube Nového slova o tom, kam sa posunula slovenská politika po roku 1989, ktoré sú jej charakteristické a špecifické črty.

M. Gbúrová: Myslím si, že politika nie je jednoznačná. Nikdy to tak nebolo a zrejme asi ani nebude. V každom prípade si však myslím, že 15 rokov po roku 1989 je už dosť na to, aby sa politické strany hodnotovo jasne profilovali. Moja druhá téza súvisí veľmi tesne s politickými stranami a najmä s ich exekutívami – konkrétne so situáciou, do ktorej dostali celkový stav demokracie na Slovensku. Som toho názoru, že politické strany, ktoré boli doslova hybnou silou rozvoja politických systémov, dnes tento rozvoj brzdia. Správajú sa dosť destabilizujúco a tento inštitút minimálne na niekoľko rokov pred občanmi doslova skompromitovali. Za stav demokracie zodpovedajú predovšetkým politické strany a zodpovedajú i za to, do akej miery a nakoľko pustia občanov nielen do kritiky, ale aj do participácie a riadenia spoločnosti. A tu existuje obrovský deficit. Dokonca som presvedčená, že sme sa od roku 1989 posunuli dozadu a nie dopredu. Otázka by teda mohla znieť: Aký je stav demokracie na Slovensku? Aká je jeho kvalita? Sme schopní posunúť tento vývoj dopredu, aby sme mali nielen pocit, ale aby sme boli aj aktívni, aby sme sa prirodzene začlenili do demokratického procesu? Aby sa dalo hovoriť o politickom začlenení, politickej inklúzii, ktorá na Slovensku chýba.

S. Abrahám: Pripravil som si tri okruhy myšlienok, pretože rovnako ako pani Dr. Gbúrová som vám aj ja chcel predostrieť niektoré polemiky, hypotézy a potenciálne problémy, ktoré sa týkajú tohto roku a budúceho volebného roku. Najskôr by som sa dotkol profilácie strán, pretože strany na Slovensku naozaj, až na niektoré, stále hľadajú svoje ukotvenie v politickom ľavo-pravom spektre, ako ho pozná stabilná demokratická spoločnosť. To bolo zapríčinené niekoľkými faktormi. Jednak nestabilitou po roku 1989, rozpadom Československa, Mečiarovou politikou, keď sa strany neprofilovali podľa ideologického smerovania, ale na osobnej báze voči niekomu či niečomu. Tiež by som chcel pripomenúť, že v krajinách, kde existuje pomerný volebný systém, problém s profiláciou strán je vždy akútny a problematický. To je dané volebným systémom, ktorý je nestabilný, ale veľmi spravodlivý – lebo aj malé strany, ktoré by vo väčšinovom anglosaskom systéme nemali nikdy šancu dostať sa do parlamentu, sú tam a dokonca môžu mať veľký vplyv. Vo väčšinovom volebnom systéme by sme mali omnoho menej strán, ktoré by sa omnoho viac vyprofilovali. No problémy, ktoré teraz vidíme tak okato navonok, by sa, samozrejme, sústredili do samotných strán. Či by to bolo lepšie alebo horšie, to je otázne. Asi by to bolo stabilnejšie. Tento štrukturálny problém však nie je príčinou slabej profilácie politických strán na Slovensku, v každom prípade však prispieva k destabilizácii a večnému štiepeniu. Neviem, či denno-denne sledujete každý šuchot v politike. Mňa to veľmi nezaujíma. Je to aj dosť nudné, opakujúce sa. Preto by som vám radšej predostrel niekoľko základných bodov, analytických problémov, ktoré sú súčasťou toho, čo sa deje. A keďže je veľmi bežné, že každá analýza, hlavne v slovenskej spoločnosti, je takmer apriorne negatívna, začnem pozitívami. V prvom rade, aj keď je to klišé, je to vstup do EÚ a NATO. Pre mňa je pozitívny hlavne preto, že tieto dve inštitúcie nám poskytujú mantinely – ak by aj chcela politika skĺznuť do nejakého extrému, podržia ju. Druhým pozitívom je fakt, že od roku 1998 nastala veľmi silná prosperita pre veľkú časť obyvateľstva. Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, čo to znamená pre inú časť spoločnosti, ktorá prosperitu nezažila. Rovnako považujem za veľmi pozitívne, že v dnešnej dobe je už veľmi ťažké roznietiť vášne, ktorých sme boli svedkom po roku 1989, prvé dva-tri roky po páde komunistického režimu. Nie je nič horšie v spoločnosti ako populista, demogóg, skrátka, ak si politik postaví svoju kariéru na tom, že rozvášni časť spoločnosti – pretože to znamená, že niekto iný si to vylíže, doplatí na to. Z tohto hľadiska už je spoločnosť stabilná. Po štvrté, politická kultúra je lepšia ako sme sa obávali. Pre mňa politická kultúra neznamená, ako sa chovajú politici, ale ako ľudia reagujú na to, čo sa deje v politike, ako sa nechajú politikou zmanipulovať a nakoľko sú dospelí v politickom slova zmysle. Postavme zopár polemických hypotéz. Hovorí sa, že každý výsledok budúcich volieb bude horší ako je situácia dnes a že až po ďalšom politickom období, keď si spoločnosť konečne uvedomí, koho zvolila, sa ľudia „spamätajú“. Môžeme o tom diskutovať. Je to veľmi zaujímavý, no fatalistický pohľad. Druhá hypotéza je: dokedy budú na Slovensku dva tábory, dvojaké vnímanie politiky? Vieme, že uplynulých 15 rokov bola politika často vnímaná ako vysnený ideál, ktorý politici nenapĺňajú, na druhej strane tu bolo vnímanie politiky ako odkladiska pre najhorších, ľudí, čo nemajú chrbtové kosti. Politici vnímaní z dvoch pólov, samozrejme, nedosahujú úroveň ideálu, a tak hneď spadnú do tej najhoršej kategórie. V demokraticky rozvinutej, vyspelej spoločnosti sa považuje za prirodzené, že sa do politiky často dostanú ľudia, ktorí nemusia mať najlepší charakter. Dôležitá je práca a reflexia médií a skupiny ľudí ako my, ktorí nemáme ambície ísť do politiky, ale sme s politikou prepojení tým, že ju analyzujeme a vnímame. Často sa tvrdí, že slovenská politická skutočnosť je niečo výnimočné. A hlavne negatívne. Ako keby v iných štátoch nebol podobný stupeň korupcie, podobný počet politických prešľapov. Potenciálny problém podľa mňa nie je to, že existujú politické prešľapy, že je tu vysoký stupeň politickej korupcie. Ja vnímam ako veľmi problematické, že prešľapy a korupcia sú u nás často akceptované, a to všeobecne. Považujem to za súčasť dedičstva spred roku 1989. Štvrtá téza je, že veľký počet inak veľmi vplyvných ľudí už nie je od politiky závislý, alebo je im jed-no, čo sa deje v politike, pretože ich život už od toho nezávisí. Je otázne, či je to dobré alebo nie. Ďalší problém, ktorý tu máme a ktorý vyvstane po voľbách budúci rok alebo bude súčasťou politickej predvolebnej kampane, sú menšiny. Hlavne maďarská a rómska. Problém a problematizácia maďarskej menšiny a maďarskej otázky je už osem rokov zametený pod koberec. Je len otázne, kedy a kto ho opäť vytiahne. Je tam ešte stále veľmi veľa vďačných tém pre ľudí, aby ho znovu rozhýbali s neblahým dosahom na spoločnosť. O rómskej problematike ani nehovoriac. To je „live“ motív takmer všetkých politických strán. Keď sa naskytne vhodná možnosť a príležitosť, priživia sa na nej, aby si prihriali svoju polievku. Ďalej sa bude treba vysporiadať s faktom, že reformy a trh, trhové hospodárstvo nemajú kapacitu pomôcť ľuďom, ktorí sú v núdzi alebo ktorí nie sú už v takom veku alebo pozícii, aby si zabezpečili slušné prežitie. Neexistuje ozajstná ľavica alebo ľavicová strana a odbory zlyhali neuveriteľným spôsobom za celých 15 rokov. To je vec, čo by ľavica mala robiť a čo by ozajstné odbory mali mať denno-denne na starosti, a nie to, za koľko korún predajú Istropolis. Nakoniec tu máme aktívne a latentné nevyriešené resty. Aktívne sú ŠTB a mečiarizmus. ŠTB vystreľuje každý deň, v novinách, kdekoľvek, mnohí sú toho obeťou, mnohí to používajú na politické hry. A to, že doteraz parlament nezrušil amnestie, ktoré vydal Mečiar, je absolútne neakceptovateľný fakt, ktorý nás bude sprevádzať aj v budúcnosti. Čo sa týka latentných restov, sú tu dve zriadenia spred roku 1989. Je to socializmus s komunistickou stranou na čele a slovenský štát. Tieto dve témy sme si ešte vždy nevyjasnili. Doteraz sa neuskutočnila dostatočná diskusia o tom, aké boli rôzne stupne týchto režimov, kto čo zastával. Stále sa paušalizuje. Keďže sú oba režimy zatiaľ nepochopené, neanalyzované, sú často zneužité. Úplne posledným problémom je, že stále nevnímame medzinárodné prostredie ako súčasť našej skutočnosti – to platí pre médiá, politickú garnitúru i celú spoločnosť.

M. Gbúrová: Ja sa predsa len vrátim systematickejšie k problému, ktorý súvisí s dnešným stavom politickej situácie na Slovensku. Súhlasím s tým, čo povedal pán Abrahám, že národný kontext súvisí s európskym. Jasno si však treba urobiť predovšetkým doma a povedať si, akou cestou pôjde rozvoj politických strán. Mám pocit, že to nebolo dopovedané. Keď sa hovorí na Slovensku o volebnom systéme, každý ho interpretuje tesne pred voľbami, ale len s tým cieľom, aby ho pripravil do podoby, ktorá dovolí zvíťaziť jeho politickej strane. Nehovorí sa o volebnom systéme ako o princípe, ktorý posunie demokraciu vpred. A to je veľmi vážna vec. Všetky volebné systémy doteraz sa pripravovali v závislosti od politickej elity, ktorá bola pri moci, ktorá sa pokúšala cez isté zmeny vo volebných zákonoch udržať si politickú moc. Osobne si myslím, že je čas rozhodnúť sa, či zotrváme pri dnešnom pomernom systéme, alebo sa rozhodneme pre väčšinový. Európa je naklonená využitiu zmiešaných volebných systémov. Zrejme sa ukazuje, že nie v každom štáte, ktorý má odlišnú tradíciu, kultúru, históriu, dozrel čas na zásadnú zmenu – povedzme z pomerného volebného systému k väčšinovému. Podmienky na prechod k zmiešanému volebnému systému tu však sú. V tejto súvislosti poviem ešte jednu veľmi dôležitú vec. Nikde nie je napísané a asi to nevyrieši nikto z nás, ani žiadny politik, či je pomerný volebný systém lepší ako väčšinový. Riziká existujú v obidvoch. Vo väčšinovom systéme, kde víťaz berie všetko, môže malý počet hlasov rozhodnúť, že sa strana ocitne úplne mimo vplyvu na kreovanie politiky. No i pri pomernom volebnom systéme sa môže stať, že veľká strana, ktorá má dominantné postavenie v spoločnosti, zostáva v opozícii, pretože sa spoja malé politické strany a vytvoria vládnu väčšinu. Politológovia hovoria, že v pomernom volebnom systéme vládnu menšiny, pretože malé politické strany sa spoja, urobia väčšinu, ale oni stále zostávajú menšinou v spoločnosti, čiže tie riziká ako rozbušky v spoločnosti stále existujú. Riziká má teda každý volebný systém. Treba sa rozhodnúť na základe úrovne demokracie, konkrétnych ekonomických, sociálnych, politických podmienok a prispôsobiť im volebný systém. Samozrejme tak, aby to bolo kompatibilné s európskymi volebnými zákonmi.

Otázka: Máte predstavu, ako by to malo vyzerať na Slovensku? M. Gbúrová: Všetky predstavy sú predstavami. A nakoniec rozhodne aj tak len politik. Teoretik by povedal – poďme do zmiešaného volebného systému, zachyťme európsky trend. Ale nerozhodujeme my, rozhodujú politici, ktorí vyhrajú voľby alebo ich prehrajú, a potom závisí od toho, aká bude politická vôľa volebný systém upraviť. Takže to jediné, čo sa dá urobiť, je vyvinúť tlak v spoločnosti. Dobre vieme, že naša spoločnosť spí. Nie sme schopní byť kritickí, povedať svoj postoj. Keď sa svojho času robili výskumy stavu politického vedomia na Slovensku, zistilo sa, že až 70 percent občanov SR má naivné, nepoučené politické vedomie a nie je schopná bezo zvyšku zobrať zodpovednosť za základnú politickú zmenu. Tým nechcem povedať, že je náš občan hlúpy. Tým sa však vytvára priestor pre politikov, ktorí potom môžu s týmto materiálom po voľbách robiť čokoľvek. Viem, že som veľmi kritická, že som to dostala do tej polohy možno nasilu, ale politici sa naozaj niekedy chovajú ako monarchovia, ignorujú občana. Dokonca si myslím, že sa vysmievajú z toho, ako občan vníma ich politickú kultúru.

Otázka: Problémom slovenskej politiky je pasivita občanov, už to zaznelo aj tu. Dá sa s tým vôbec niečo robiť? Nemyslíte si, že v našej politike jednoducho absentujú niektoré hodnoty? Mohlo by to byť príčinou slabosti, niekedy až neexistencie ľavicových, ale aj liberálnych strán. O čom sa vlastne v slovenskej politike rozhoduje, keď najdôležitejšie otázky rozhodnú iní hráči? Napríklad Svetová banka... Na ktoré politické vrstvy sa politické strany obracajú? Rozhodujú sa vôbec podľa tohto kritéria, reprezentujú strany konkrétne skupiny? Aký je stav demokracie na Slovensku, keď sa čoraz častejšie objavujú reminiscencie ľudáckeho štátu? Čo si myslíte o súčasnom vplyve cirkvi na slovenskú politiku? S. Abrahám: K Svetovej banke. Zhodou okolností som ten dokument čítal, pretože som o tom rozprával aj v médiách. Zistil som, že to je normálna zákazka pre firmu, ktorá si za to dala dobre zaplatiť. Tá firma nemá nič spoločné so Svetovou bankou. Svetová banka dala peniaze, aby vypracovali relatívne povrchnú analýzu. A to vlastne ani nie je analýza. Dali si urobiť dva prieskumy, potom prišli sem, spravili interview s niektorými politikmi a pripojili k tomu veľmi frázovité odporúčania, ktoré odporúčajú každému politickému zoskupeniu po celom svete, ktoré sa chce stať reformné. Nie je to nejaká sivá eminencia, nie je to konšpirácia. Súvisí to však s častou tendenciou všetko vysvetľovať ako výsledok konšpirácie, pôsobenia nejakej sivej eminencie. Takéto vnímanie je súčasťou politiky veľmi dlho a ja vám poviem jednu vec: konšpirácia je absolútne normálna súčasť politiky. Je dôležité, no neľahké odhaliť ju, pomenovať ju. Analýzu spoločnosti však nemôžeme začať tým, že všetko je riadené neviditeľnými nitkami. To súvisí aj s ďalšou otázkou, že súčasťou našej spoločnosti, jej hrozbou, je ľudácka reminescencia, klerikálny štát. Ja by som bol posledný, ktorý by sa tešil z týchto tendencií. Problém je, ako som už hovoril, slabá reflexia o slovenskom štáte – to sa ukazuje aj na divadelnom predstavení o Tisovi, veľmi povrchnom. Pokiaľ ide o cirkev, myslím si, že hrá v spoločnosti veľmi dôležitú rolu. V každej spoločnosti. To vám hovorím ako neveriaci. Myslím si, že je to súčasťou našej tradície, súčasťou nášho celého hodnotového kódexu. Náboženské hodnoty, náboženstvo nie sú apriórne negatívne. Sú takou istou súčasťou našej tradície ako mnoho liberálnych a sociálnych hodnôt.

M. Gbúrová: Vyjadrím sa, ale určite len čiastočne, k pasivite občanov. Demokracia je samospráva. Tak si často kladiem otázku, kedy tento stav nastane v postkomunistických štátoch. Nepochybujem o tom, že v západoeurópskom kontexte sa samosprávny princíp už vo väčšej miere používa. Úroveň politického, občianskeho vedomia na západe v liberálnych demokraciách je predsa len vyššia. Čo sa týka postkomunistických štátov, konkrétne Slovenska, dôležité je, kam až politické špičky v jednotlivých historických obdobiach dovolili rozvíjať národné a občianske politické vedomie. Kedysi významní politológovia a sociológovia robili výskum stavu politického vedomia. Výsledky nás naozaj neukázali ako kvalitných občanov. Urobila sa analýza príčin. Podľa autorov interpretácie spomínaného výskumu minulý režim nerozvíjal politický a občiansky komponent občianstva. Rozvíjal iba sociálny komponent. V podstate každý jeden človek mal záujem radšej nehovoriť ako hovoriť. Politický režim tak vychovával ľudí k pasivite. Veľmi hlboko to poznačilo vedomie ľudí, a to ja vnímam ako generačný problém. Možno až v európskom, občianskom kontexte, v ktorom teraz žijeme, budú generácie rásť inak, a o niekoľko rokov sa za seba prirodzene postavia. Vtedy to politici už nebudú mať také jednoduché. Druhá vec, ku ktorej sa vyjadrím, je absencia hodnôt. Určite sú u nás pevne zastúpené konzervatívne hodnoty. A ak nie sú, tak sa potom nanovo kreujú na existujúcom základe. V minulom režime sme klasické konzervatívne hodnoty nežili, žili sme však rodinou, tradíciou, mali sme istú kultúru. A rovnako sú ukotvené aj socialistické hodnoty – pre nich sa tu niekoľko desiatok rokov rozvíjal zdroj sociálneho komponentu občianstva. A môžeme ich nájsť aj v liberalizme – dnes človek túži byť slobodný a slobodne sa vyjadrovať. Mňa mrzí, že súčasná stredopravá politická elita dosť uráža ostatné hodnotové systémy. Socialistický, čiastočne aj liberálny. Ako keby sa ich báli. Tieto hodnoty sú pritom v európskom kontexte rovnocenné. Také urážky nedovolia hodnotám plne sa na Slovensku rozvíjať. Ešte veľmi krátko k ľudáctvu. Osobne si myslím, že to bola svojím spôsobom tragédia našej histórie. Fašizmus je jednoducho neprijateľný extrémny nacionalizmus a presne v tomto kontexte ho treba aj vnímať. Všetky ašpirácie oživovať ho sú jednoducho neprijateľné. V zárodku ich treba udusiť. No nie tak, že budeme úplne všetko zakazovať, ale rozvíjaním iných hodnôt. A ešte jedna poznámka k cirkvi. Ja som luteránka. Som Gemerčanka, je to jednoducho kraj evanjelikov, stalo sa teda, že ma toto prostredie nejakým spôsobom ovplyvnilo. Veľmi si však vážim katolíkov, pretože manžela mám katolíka a viem si predstaviť spolužitie aj s ďalšími rasami, vierovyznaniami a podobne, lebo nie v tom je deliaca čiara. Deliacu čiaru robia tí, ktorí z nej chcú vytĺcť politický kapitál.

Otázka: Dve otázky zostali nezodpovedané. Hovorili ste o sivých eminenciách v pozadí slovenskej politiky. Konšpiračné teórie sa, samozrejme, dajú odmietnuť. Na druhej stane asi sa nedá vylúčiť, že na slovenskú politiku vplývajú určité záujmové skupiny. Mohli charakterizovať mieru a spôsob ich vplyvu na slovenskú politiku? Neoslabuje ich pôsobenie hlas občanov? Druhou otázkou je úloha sociálnej stratifikácie. Zohráva v slovenskej politike nejakú úlohu? Usilujú sa podľa nej politické strany orientovať? Nielen v rétorike, ale aj reálnej politike... S. Abrahám: Samozrejme, že spoločnosť, ktorá hľadá svoju podobu, je veľmi ľahké sústo pre ľudí, ktorý pôsobia vplyvom a peniazmi a môžu vydierať. Je niekoľko možností, ako sa dostať politikom pod kožu, a je dôležité, nakoľko si je ten-ktorý politický režim vedomý týchto skupín, nakoľko je schopný regulovať a kontrolovať ich. V Bruseli existuje celá plejáda lobistických firiem, ktoré nežijú z ničoho iného. Sú však regulované, platia dane. Horšie to je v spoločnostiach, kde to nechcú deklarovať a kde chcú použiť svoj vplyv v prospech nejakej strany alebo skupiny, s cieľom získať ekonomické výhody. Keďže slovenská politická scéna je ešte pod silným vplyvom takýchto skupín, znamená to, že stále nie je vykryštalizovaná. Tento problém má však globálne rozmery. Ide o to, nakoľko sa naň politické strany budú sústreďovať. Niektoré aspekty nášho volebného systému sú priamo ponukou pre lobistické skupiny. Napríklad možnosť strany rozhodovať, kto sa kde umiestni na kandidátke, kto má aké šance sedieť v parlamente. A na to je veľmi jednoduché riešenie. Rozdeliť Slovensko nie na jeden volebný obvod, ale na niekoľko, a dať do zákona, že kandidát musí byť z toho kraja – nie, že sa tam možno narodila, má tam nejakú chatu, ale že je to vážená osoba, ktorú občania poznajú. Je však ťažké predpovedať, ktorá strana by s tým dnes na Slovensku vyšla. Existencia lobistických skupín je prirodzená, pokiaľ však politická garnitúra nebude ochotná regulovať ich pôsobenie, bude ich vplyv neprirodzený. M. Gbúrová: Aj keď sa minulosti nevolali lobistami, boli tu vždy. Každý štát pracuje s rôznymi typmi inštitúcií a s rôznymi ľuďmi, ktorí sú v pozadí ekonomických a sociálnych procesov a spolukreujú politický systém. Ide o to, aby sa pripravil kvalitný zákon. A ešte je tu problém, ktorý napomáha tajným, neznámym lobistom – od čias Kanta sa nevyriešil problém legality a legitimity. Parlament prijíma zákony, ktoré sú legálne, tie však často nemajú legitimitu. Nie sú pripravené pre tých, ktorých sa týkajú. Pár slov o sociálnej rovnosti. O sociálnej spravodlivosti môžeme hovoriť len vtedy, keď budeme schopní nastoliť sociálnu rovnosť. Ale nie socialistickú rovnosť. Sociálna rovnosť je úplne iný fenomén, ktorý bol už súčasťou deklarácie vyhlasujúcej nezávislosť USA – že ľudia sú si rovní, lebo sú rovnocenní. Majú rovnocenné právo na život, slobodu a na vlastníctvo, byť šťastní... Každá vláda sa musí vysporiadať s otázkou sociálnej rovnosti. A ešte jednu poznámku k sociálnej štruktúre. V minulosti sme hovorili o sociálno-triednej štruktúre spoločnosti. Dnes už to nehovoríme, no Hayek v knihe Cesta do otroctva napísal, že ak niekedy odmietneme slovo, neznamená to, že zanikol obsah. Iba ho premaľujeme, dáme mu iný názov. Dnes hovoríme komunity, society, vrstvy, ale fakt to tie triedy stále sú. Spoločnosť sa diferencuje cez vlastníctvo. Sú ľudia, ktorí vlastnia, a sú ľudia, ktorí nevlastnia. Sú ľudia, ktorí rozhodujú a sú pri moci, a sú ľudia, ktorí nerozhodujú a nie sú pri moci. Sú ľudia, ktorí rozdávajú a sú ľudia, ktorí nemajú čo rozdať. Tieto princípy sú zdrojom rozdelenia spoločnosti.

Otázka: Nemôže mať náboženstvo škodlivý vplyv na politiku? Pozrite sa na mnohé krajiny, kde je náboženskou dogmou podporovaný nedemokratický systém, autoritárska vláda... Nemyslíte si, že by sa mala stranícka demokracia obohatiť o nejaké iné nástroje prenosu vôle občanov do rozhodovania? Čo tak posilniť úlohu referenda? Nemyslíte si, že by bolo treba reformu politického systému v záujme jeho vylepšenia poňať radikálnejšie? Ľudia sa líšia vo svojich schopnostiach, vedomostiach, existuje racionálny dôvod na to, aby mali mať rovnaké volebné právo? S. Abrahám: Nehovoril som, či je náboženstvo škodlivé alebo nie. Náboženstvo ako také nemôže byť predsa škodlivé. Že ho niekto použije, v mene nejakého náboženstva robí to či ono, či je to moslimské alebo katolícke alebo kalvínske, je iná kapitola. To je tak, ako keby som sa spýtal: Je marxizmus škodlivý? No nie je. A Stalin či Lenin boli škodliví? Nuž, Stalin bol škodlivý, ale marxizmus bola ideológia. Referendum je veľmi zvláštny politický nástroj a treba ho používať veľmi opatrne. Ak niekto spomenie Švajčiarsko, tak je to precedens. Nikde na svete sa takýmto spôsobom referendum nevyužíva. Vo Švajčiarsku má veľkú tradíciu, funguje to, k urnám príde väčšina obyvateľov. Nepoznáme lepší systém ako demokraciu, v ktorej má každý občan rovnaké právo účasti na voľbách. Nech človek pochádza odkiaľkoľvek, je hoc negramotný – samozrejme, že má rovnaký hlas. A má mať, lebo systém neexistuje ako politické zrovnoprávnenie všetkých ľudí. Rovnosť – nie pokiaľ ide o zamestnanie, postavenie v spoločnosti, ale politická, znamená jeden občan, jeden hlas. Lebo čo chcete z človeka spraviť? Podobčana? Dá sa to, ale pozrite, do akého systému by sme sa dostali.

M. Gbúrová: S pánom Abrahámom sme sa zhodli v tom, že určité volebné princípy sú súčasťou vyspelých demokratických spoločností. Boli obdobia, keď ženy nemali právo voliť. Boli obdobia, keď 40 – 50 percent ľudí v danom štáte bolo úplne vylúčených z volebného aktu. No práve princíp všeobecnosti, tajnosti a priamosti volebného práva priniesol obrovské zmeny v spoločnosti. Skôr ako o obmedzovaní volebného práva by sme mali uvažovať o tom, ako vylepšiť volebné systémy, aby sa viac prejavil hlas občana. Nielen vo voľbách, ale aj počas celého obdobia výkonu politickej moci. Viem si predstaviť, že by sa celé Slovensko rozdelilo na 150 volebných obvodov, kde by zvíťazil jeden najkvalitnejší človek. Potom som to ťahala ďalej a za tých istých podmienok, za akých bol zvolený, by ho tí ľudia mohli aj odvolať. Toto sa už začína v právnických kruhoch udomácňovať a uvažuje sa o tom ako o nesmiernom vklade do rozvoja demokracie. Ale to je vec politickej vôle. Mám pocit, že politické strany sa k tomu budú posúvať len veľmi ťažko. Pretože to by znamenalo väčší vplyv občana a menší vplyv strán.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984