Koniec mediálnych strán
Pavol Rusko prišiel o posledný nástroj, prostredníctvom ktorého sa mohol pozviechať z hlbokého politického prepadliska. Dnes už je viac-menej isté, že Aliancia nového občana aj so svojím majiteľom odchádza do histórie. Po Združení robotníkov Slovenska, Strane občianskeho porozumenia a Strane demokratickej ľavice je to ďalšia strana, ktorá končí svoju púť po veľmi rozpačitom účinkovaní vo výkonnej moci. Ich Achillovou pätou bolo časté ideologické vyhraňovanie sa voči koaličným partnerom či chorobné presvedčenie straníckych elít o vlastnej dokonalosti a neomylnosti. Z hľadiska širšej verejnosti boli posledným klincom do rakvy opakované podozrenia z klientelizmu. Túto nálepku im však aktívne podsúvali ich vlastní koaliční partneri. Každému pritom musí byť jasné, že oni neboli a nie sú o nič čistejší ako v minulosti ľavičiari či dnes liberáli. Mečiarovci a dzurindovci to len robia šikovnejšie. A vedia odhadnúť, kedy zakričať, chyťte zlodeja. Minulotýždňové udalosti na mediálnom trhu môžu byť okrem iného pozitívnym prínosom pre štandardizáciu politickej scény. Mali by totiž ukončiť bodu, v ktorej pár mesiacov pred voľbami vznikali „dokonalé“ strany a do parlamentu sa dostali zneužívaním mediálneho priestoru. Rudolfovi Schusterovi sa vďaka P. Ruskovi podarilo uspieť nielen v parlamentných voľbách, ale neskôr aj v prezidentských. Podobný scenár sa zopakoval o štyri roky neskôr. Boss Markízy si založil vlastnú stranu a na dosiahnutie volebného úspechu neváhal použiť televíziu i jej zamestnancov. Nečakane rýchlo a bezstarostne získal zahraničný investor, spoločnosť CME, dominantné postavenie v najvplyvnejšom elektronickom médiu na Slovensku. Americkí investori po obchodnej transakcii roka oznámili, že čoskoro vykonajú zmeny najmä v spravodajských a publicistických reláciách. P. Ruskovi otvorene vyčítali opakovanú nevyváženosť a neobjektívnosť spravodajstva. Staronoví vlastníci spoza veľkej mláky však akosi pozabudli na fakt, že vďaka ich dočasnej slepote sa v nedávnej minulosti podarilo Dzurindovej SDK vyhrať volebný súboj s Mečiarovým HZDS, či vďaka volebnému úspechu ANO sa mohla sformovať pravicová vládna koalícia, ktorú volila len tretina voličov! Zdá sa, že v budúcnosti nedôjde k takému okatému zneužitiu média vo volebnej súťaži. Lenže tlač, rádiá i televízie (a čoraz viac aj internet) sú v informačnej ére základným spojovacím článkom medzi politikmi a ich potenciálnymi voličmi. Na novinárov preto politici prirodzene vyvíjajú neustály tlak a vždy sa bude vyvíjať aj úsilie smerujúce k ich zneužitiu. Pre podkopávanie demokratického politického systému sú nebezpečné najmä situácie, v ktorých sa médiá priamo podieľajú na nenápadnej obhajobe jednej ideológie či na propagande konkrétneho politického subjektu. Najvážnejšie však je, keď sa tomu zapredajú verejnoprávne médiá. Čo na to riaditeľ STV?
Autor sa venuje analý zam
