Svetlo do problému osvetlenia

Verejné osvetlenie vnímame ako samozrejmosť, v skutočnosti však ide o čoraz väčší prepych. Príkladom môže byť metropola Šariša, v uliciach ktorej každý večer svieti vyše 8-tisíc lámp. Vlani spotrebovali 4 403 874 kWh elektrickej energie, čo stálo Prešovčanov 16,3 milióna korún. Tento rok prekročili náklady na elektrinu na verejné osvetlenie 18 miliónov korún a predpoklad na budúci rok je vyšší o ďalší milión. Verejné osvetlenie slúži na zvýšenie bezpečnosti, ochranu zdravia i súkromného a verejného majetku. Toto si každá z takmer 3 000 slovenských samospráv uvedomuje, zároveň však nemôže zabúdať na to, že „každá zábava niečo stojí“. Nie je tajomstvom, že mnohé mestá a väčšina dedín vypína verejné osvetlenie príchodom posledného autobusu a odchodom prvého sa pouličné lampy zažínajú. Samozrejme, že to ide na úkor bezpečnosti, ale elektrárne a distribučné spoločnosti „nepoznajú brata“ a samosprávam neodpustia ani korunu. Tie sú, paradoxne, zaradené medzi maloodberateľov, hoci ich spotreba elektriny je obrovská. Sotva môžeme domácnosť prirovnať ku kandelábru, aj keď je to možno len otázka našej predstavivosti. Do kategórie maloodberateľov logicky patria byty, rodinné domy. Na druhej strane veľkoodberateľmi sú súkromné firmy, ktoré elektrinu využívajú na komerčné účely: vďaka nej vyrábajú, predávajú a vytvárajú zisky. A to o dedinách a mestách, ktoré zabezpečujú chod verejného osvetlenia, povedať nemožno. Samosprávy teda zostávajú poriadne veľkými maloodberateľmi. Povestnou zlatou strednou cestou musí byť kompromis medzi samosprávami a energetikmi. Isteže, nie je problém, ak by dediny z východu Slovenska kupovali elektrinu od Západoslovenskej energetiky. Ak bude lacnejšia, stačí podpísať zmluvu. Bol by to však extrém poukazujúci na konkurenciu, ale tiež na absurditu nášho trhu. Čo tak mať zvláštny režim pre „veľkoodberateľov v malom“?

Autor sa venuje problematike verejnej správy