Gašparovičove návraty do minulosti
Ivan Gašparovič opäť prezentoval názory, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jeho kompetentnosti v problematike Európskej únie. Žiada „demokratizáciu EÚ“, ale to, čo navrhuje, je návrat do minulosti. V nemeckom denníku Die Welt zopakoval, že Európsky parlament je potrebné v súčasnej podobe zrušiť a nahradiť ho orgánom, v ktorom by sa štyrikrát do roka schádzali v Štrasburgu zástupcovia národných parlamentov. Takto pritom vyzeral EP pred 30 rokmi.
Podľa I. Gašparoviča je EP mamut a zmenami by sa vyriešili dva problémy. Ušetrili by sa veľké prostriedky na platy a výdavky europoslancov a na pravidelné sťahovanie celej administratívy europarlamentu z Bruselu do Štrasburgu. Jeho vytvorenie z členov národných parlamentov by súčasne malo pomôcť tomu, aby bol „bližšie ku každodenným problémom ľudí“. Gašparovič nie je sám, kto v európskej vrcholnej politike prezentuje takéto názory. Český prezident Václav Klaus presadzuje koncepciu „Organizácie európskych štátov“, ktorá by mala združovať jednotlivé štáty. Takže v jej štruktúre by nemala byť inštitúcia priamo zastupujúca občanov. Fínsky minister zahraničných vecí Erkki Tuomioja tiež nedávno vyjadril názor, že Európsky parlament má byť zložený z členov národných parlamentov, aby bol „reprezentatívnejší a zodpovednejší“.
Širšia kríza Treba pripomenúť, že nejde o prevratne novú myšlienku. Európsky parlament sa skladal zo zástupcov národných parlamentov do roku 1979. Rozhodnutie o jeho priamej voľbe bolo urobené práve preto, aby sa projekt európskej integrácie „priblížil k občanom“, aby v ňom ľudia mohli pôsobiť prostredníctvom priamo voleného orgánu, nielen cez zástupcov menovaných vládami. Je pravdou, že Európsky parlament musí čeliť kríze legitimity. Napriek posilňujúcim sa právomociam sa na voľbách doň zúčastňuje stále menej občanov. Tento fakt je však potrebné vnímať ako súčasť celkovej krízy legitimity politiky v EÚ. Klesá celková aktívna účasť občanov na procedúrach, ktoré majú v zastupiteľskej demokracii prenášať ich vôľu do rozhodovacieho procesu. Prejavuje sa to na poklese angažovanosti v politických stranách, odboroch či účasti na voľbách všetkých úrovní (od miestnych až po európske). Tento jav nemožno vysvetľovať „pohodlnosťou voličov“, ako sa to niekedy predostiera, či tým, že by zrazu „prestali chápať“ význam aktívnej účasti na politickom živote. Je dôsledkom nedôvery voličov v to, že budú môcť svojou angažovanosťou niečo ovplyvniť. To je však širší problém, ktorý v súčasnosti nie je možné riešiť na úrovni národného štátu, a s ktorým sa európske krajiny usilujú vysporiadať integráciou v EÚ. Globalizovaný svet prináša ohrozenia i možnosti, ktoré už európske národné štáty nedokážu zvládať ani ovplyvniť.
Zbytočné sťahovanie úradníkov Európska únia je napriek všetkým nedostatkom, ktoré v poslednej dobre vystúpili do popredia, najúspešnejším novodobým integračným projektom. Dokázala, aj keď niekedy v príliš obmedzenej miere, prekonať obmedzenia európskych národných štátov v ich schopnosti formovať globálne prostredie. Neurobila to ich podriadením mocenskému centru, ktoré by mohlo svoju vôľu presadzovať silou, ale vytvorením spoločného rámca pravidiel. V ňom má každá inštitúcia svoju špecifickú funkciu, ktorá jej nebola „pridelená“ na základe nejakého „geniálneho plánu“ (či sprisahania), ale ktorá sa vyvinula v reakcii na vonkajší vývoj. Platí to aj pre Európsky parlament. Určite existuje dosť dôvodov na tvrdenie, že je potrebné lepšie vyriešiť vzťah medzi národnými parlamentmi a EP. Robila to (dnes už pravdepodobne politicky mŕtva) európska ústavná zmluva a bude sa tým musieť zaoberať aj každý ďalší dokument, ktorým bude chcieť únia zefektívniť svoje fungovanie. Zdravý rozum žiada aj zrušenie zbytočne drahého sťahovania Európskeho parlamentu z Bruselu do Štrasburgu a naspäť. Zrušenie priamo voleného Európskeho parlamentu, ako to navrhuje I. Gašparovič, by však malo kvalitatívne iné následky. Také, ktoré ovplyvňujú odpoveď na otázku, ako by mala únia vlastne vyzerať.
Cez hranice opäť s pasom Prvou možnosťou je, že sa vrátime pred rok 1979. Pomerne malé kompetencie európskych inštitúcií nevyvolávali potrebu, aby medzi nimi bola jedna volená priamo občanmi. O všetkých podstatných veciach rozhodovali len reprezentanti vlád členských krajín a Európsky parlament zložený zo zástupcov národných legislatív bol v podstate len debatným zhromaždením. Je ťažké si predstaviť, že by takýto orgán bol „bližšie ku každodenným potrebám občanov“. Od týchto potrieb by totiž bola vzdialená aj samotná únia, veď návrat pred rok 1979 by znamenal zrušenie jednotného trhu, spoločnej meny, spoločnej zahraničnej i bezpečnostnej politiky, veľkej časti spolupráce vo vnútorných záležitostiach, prechodu národných hraníc s občianskym preukazom... Druhou možnosťou je, že kompetencie európskych inštitúcií by zostali nezmenené, zmenil by sa len Európsky parlament. Nie je možné si myslieť, že vybratí poslanci národných parlamentov by mohli „na čiastočný pracovný úväzok“ zvládať prácu, ktorú robí dnešný europarlament. Respektíve, možné to je, ale predpokladá to veľkú dávku nepochopenia fungovania inštitúcií EÚ. Prirodzeným následkom potom by bolo oslabenie EP a posilnenie druhého legislatívneho orgánu EÚ, teda Rady, a tým aj premiérov jednotlivých krajín, ktorí ju tvoria. Dá sa vážne pochybovať o tom, či ďalšie posilnenie vlád štátov, bez efektívnej kontroly intištúciami priamo volenými občanmi, môže urobiť európsku politiku reprezentatívnejšou a zodpovednejšou.
