Dvakrát o piane
Nič nové pod slnkom. Jeden z významných a rešpektovaných pionierov mainstreamového piana vydal ďalšie sólové CD. Natíska sa otázka o zmysle hrávať, ale predovšetkým nahrávať tie isté adaptácie rokmi overených popevkov... Žabomyšie vojny a spory sú v danej chvíli nepodstatné, rovnako ako rôznorodé odpovede na spomínanú otázku. Prítomnosť už len niekoľkých, z čoraz menej početnej skupiny vzácnych muzikantov umožňuje nielen zachovávať tradíciu, ale aj infiltrovať aktuálne vplyvy. Zrejme až po niekoľkých rokoch pochopíme, čím bude „džezový svet“ bez Davea Brubecka, Pinetopa Perkinsa či McCoy Tynera. K spomínaným džentlmenom sa nielen generačne hlási minuloročný sedemdesiatnik Cedar Walton. Walton počas svojej kariéry preukázal nesmiernu všestrannosť a veľkú variabilitu. Jeho školiteľom a vychovávateľom bol bubeník Art Blakey, ktorého rola nielen hudobného, ale najmä názorového mentora mala v hudbe podstatné miesto. Rovnakými „vodcami“ boli pre celé generácie muzikantov trebárs Miles Davis, Joe Zawinul alebo v našich končinách Dežo Ursíny (vo vzťahu k Andrejovi Šebanovi či Oskarovi Rózsovi). Walton u Blakeyho Jazz Messengers „slúžil“ v prvej polovici šesťdesiatych rokov. Zhodou okolností uňho spolupracoval so znamenitými dychármi: trúbkarom Freddie Hubbardom a saxofonistom Wayne Shorterom. Po odchode si vyslúžil povesť nielen spoľahlivého sidemana, ale aj lídra vlastných kapiel Eastern Rebellion (so saxofonistami Cliffordom Jordanom, George Colemanom a Bobom Bergom), či vo funkovej Soundscapes, v ktorej väčšmi experimentoval s rytmickými štruktúrami a zvukovosťou elektrického klavíra. Aktuálny album Underground Memoirs ponúka Waltonov návrat k dedičstvu, ktoré on sám nikdy nevnímal ako zahanbujúcu príťaž. K štandardom, ktoré preňho boli alfou a omegou melodicko-harmonického prístupu, dnes radí svoje kompozície Mosaic či Bolivia. Hneď úvodná Milestones ponúka pozoruhodný obraz široko koncipovanej témy. Podľa skladby pomenoval Miles Davis jeden zo svojich vrcholných albumov. Waltonov nesmierny cit pre melódiu poukazuje práve na Davisa a po rubátovo lenivej Lost April predkladá Walton ďalšiu paralelu. Rozprávkovú Someday My Prince Will Come transformuje do podoby hravého valčíka, zasnené pohrávanie sa s timingom a presúvaním prízvukov kontrastuje s lyrickým refrénom. Posledným „davisovským“ odkazom je skladba Poliaka Bronislawa Kapera On Green Dolphin Street. Waltonova hudba neunavuje a naďalej pretriasa melodické skvosty v podobe Skylarku Hoagyho Carmichaela, Everytime We Say Goodbye Cole Portera, „ellingtonovky“ Sophisticated Lady... Akustická nádhera! Dánsky klavírista Jacob Christoffersen je o tridsať rokov mladším nasledovateľom majstrov hardbopového piana. Jeho nedávny projekt JazzXperience bol dravým zoskupením s príležitostne hosťujúcim gitaristom Niclasom Knudsenom. Christoffersen získal viacero národných ocenení Danish Jazz Grammy Award (za albumy s Hansom Ulrikom Larsom Mollerom). Na svojom poslednom albume ponúka naopak „severanskú“ koncepciu klavírneho tria. Štandardy preňho nepredznamenávajú métu, a to ani napriek ponuke nesmrteľných popevkov Colea Portera. Everything I Love je veľmi značne uvoľnenou adaptáciou so „zakríknutým“ sólom kontrabasistu Jespera Bodilsena a jeho priateľskej debaty s bubeníkom Jonasom Johansenom. Aj baladickú pôvodinu All Of You Christoffersenovo trio predkladá vo forme rozpracovanej skice. V štádiu „vývoja“ je novátorské ponímanie polyrytmie vystupujúce do popredia v titulnej Facing The Sun či v skvelom záverečnom kúsku Transformation Game. Tak predsa niečo nové na scéne chladného severanského mainstreamu!
Cedar Walton: Underground Memoirs (HighNote, 2005/Hevhetia) Jacob Christoffersen Trio: Facing the Sun (Stunt, 2005/Hevhetia)
