Reklama
Reklama

Miro Procházka: veselý spoločník a dobrý kamarát

Rednú rady kedysi mladej generácie slovenských spisovateľov, ktorá rástla počas druhej svetovej vojny pod hrozbou hákového kríža rozsievajúceho smrť a utrpenie aj nášmu národu. Opustil nás aj básnik, prekladateľ, vynikajúci publicista, filmový a divadelný kritik, kultúrny pracovník Miro Procházka.
Počet zobrazení: 2220

Rednú rady kedysi mladej generácie slovenských spisovateľov, ktorá rástla počas druhej svetovej vojny pod hrozbou hákového kríža rozsievajúceho smrť a utrpenie aj nášmu národu. Opustil nás aj básnik, prekladateľ, vynikajúci publicista, filmový a divadelný kritik, kultúrny pracovník Miro Procházka.

Miro bol mimoriadne aktívny i po dosiahnutí osemdesiatky, veď úzko spolupracoval aj s redakciou Slovo. Sršal optimizmom ako málokto. Ešte i počas ťažkej nemoci ho neopúšťal humor. Koncom jari som mu telefonoval, že ako sa cíti. A on sa smial, vraj pracuje naplno, volal ma na pohár vína. Napriek tomu, že už roky odmietal vzácny mok inšpirácie a vervou sa vrhol na čiernu kávu.

„Poetickí“ antifašisti Chcem zdôrazniť, že Miro slúžil mnohým múzam, literárnym aj publicistickým, a bol výborný organizátor. Skôr ako som ho spoznal osobne, stretol som sa s jeho veršami v roku 1940 v tlači. Bol odo mňa starší o vyše roka. Jeho prvé básne som uverejnil v kežmarskom študentskom Zborníku najmladších autorov v tom istom roku. Od tých čias sme si často písali listy. V roku 1941 ma Miro navštívil v Nemeckej, teraz v Partizánskej Ľupči. Tam sme v záhrade pod krivou jabloňou v dlhých diskusiách hľadali cestu, ako skrátiť vojnový požiar a prispieť čo len omrvinkou k záchrane našej vlasti. Odsudzovali sme pasivitu v boji proti fašizmu a hovorili o novej filozofii. O filozofii slobody, rovnoprávnosti a sociálnej spravodlivosti. Aj literárnou prácou sme chceli slúžiť tejto myšlienke. Keď sme už spoznali aj ďalších začínajúcich služobníkov múzy, ako bol Ivan Teren, Ctibor Štítnický, Milan Kraus, Ján Brocko, Boris Kocúr a iní, pokračovali sme v debatách v Mirovej rodnej Žiline. V tlači a rozhlase sme využívali poetický inotaj volajúci po mieri, ktorý často nepostrehla ľudská cenzúra, čiastočne krátkozraká a čiastočne alibistická.

Pod drobnohĽadom Gardistu Neraz nás napadli v ľudáckych novinách. Vraj nedržíme krok s novým režimom. ,,Pozornosť nám venoval najmä denník Gardista so zástupcom šéfredaktora, ináč básnikom a dobrým prekladateľom Karolom Strmeňom, a časopis Trenčan na čele s členom Tisovej Štátnej rady, pápežským prelátom Andrejom Marsínom. V Bratislave o rok neskôr sme už ako vysokoškoláci založili s Mirovými organizačnými schopnosťami vydavateľstvo Edícia mladej generácie. Prvou publikáciou bola Mirova zbierka básní Vejárom tvojich mihalníc. Knihu vedel autor aj rýchlo predať. Vyšli potom i publikácie ďalších mladých básnikov. Schádzali sme sa pod viechami, ale často aj v Mirovej izbe na Námestí 14. marca (dnes Októbrovom), ktorá bola najpriestrannejšia. Cez oblok bolo vidno na budovu Slovenského snemu. Pod lampou sme recitovali všetci rad-radom svoje najnovšie verše.

Otváral Ľuďom oči Písal sa rok 1942, keď nemecké vojská útočili na Stalingrad a Goebbels vyhlasoval blížiace sa víťazstvo a začiatok nacistickej svetovlády. Vtedy Miro predniesol svoju báseň so záverom, v ktorom narážal na porážku Napoleona na ruskej rieke Berezina: ,,Stačila jedna Berezina, postačí jeden Stalingrad.“ Štvrtého decembra 1943 sa nám podarilo v Bratislave usporiadať verejný večierok. Čítali sme svoje verše zamierené proti vojne a porobe. Obecenstvo nám potleskom dávalo zapravdu a ukázalo, že neverí oficiálnej štátnej propagande. Miro, vždy pohotový diskutér, sa prihlásil k slovu. Zmienil sa o nových časoch, keď sa – ako písal Laco Novomeský – zase budú čítať básne a v ľuďoch ľudí poznáš zas. Aj Miro Procházka sa v tých ťažkých časoch zaslúžil o to, že sa viacerým začínajúcim autorom otvárali oči. Videli, že sa nedá nečinne čakať, ale že sa treba ozvať proti zlu. Mnohí z našej skupiny našli cestu do partizánskych hôr.

Veselé historky s Mirom Po vojne sa Miro venoval najmä organizovaniu a vedeniu vydavateľskej práce. Veľa cestoval po svete a prinášal hodnotné reportáže. Mal neobyčajne veľký prehľad o kultúrnom dianí v Európe. Sršal vtipom po celý život. Raz mi Miroslav Válek ako minister kultúry povedal, že má málo voľného času, ale že ak si chce oddýchnuť, rád prijíma Procházku. Vždy ho vraj rozveselí až-až. Pamätám sa na komický prípad, keď Miro rozšíril svoj vtip, že na Slovensku máme na vedúcich miestach zvieratá. Na koberec si ho vtedy zavolal povereník vnútra Oskár Jeleň. Na tvrdé výčitky Miro zareagoval, že je to pravda. Veď máme na zodpovedných postoch samé jelene. Povereník sa predsa volá Jeleň, riaditeľ rozhlasu Andrej Sarvaš má tiež to isté priezvisko, ibaže v maďarčine. Významný vodohospodár je Milan Hirš, a to znamená zasa jeleň po nemecky. Povereník sa zasmial. Miro však doložil, že vie o povereníkovi, ktorý bol učiteľom francúzštiny a po francúzsky sa jeleň povie Cerveau. Na to Oskár Jeleň vytiahol fľašku francúzskeho koňaku a začal s Mirom, ktorý ovládal niekoľko jazykov, konverzovať po francúzsky.

*** Poznám viac veselých historiek s Mirom. Dopĺňajú jeho oficiálny životopis tým, že išlo o veselého, príjemného spoločníka. A my, ktorí zatiaľ žijeme, budeme naňho vďačne spomínať aj ako na dobrého kamaráta.

Autor je spisovateľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama