Neznámy známy: David Mamet a „mametspeak“

Blake: Dostali ste tipy. Mitch a Murray za ne zaplatili riadne prachy. Dostali ich vďaka svojmu dobrému menu. Keď nevieš z tipu, ktorý dostaneš, urobiť obchod, neuzavrieš ani hovno. Ty si hovno. Tak to už utni a prestaň. Máš padáka. Shelley Levene: Tie tipy sú nanič.
Počet zobrazení: 1030
12_Mamet01-m.jpg

Blake: Dostali ste tipy. Mitch a Murray za ne zaplatili riadne prachy. Dostali ich vďaka svojmu dobrému menu. Keď nevieš z tipu, ktorý dostaneš, urobiť obchod, neuzavrieš ani hovno. Ty si hovno. Tak to už utni a prestaň. Máš padáka. Shelley Levene: Tie tipy sú nanič. Blake: „Tie tipy sú nanič.“ Tie poj***** tipy sú nanič? Ty si nanič. Už som v tomto biznise pätnásť rokov... Dave Moss: Ako sa voláš? Blake: Poj** ma. Tak sa volám. [Moss sa zasmeje] Blake: A vieš prečo? Lebo ty si sa sem dnes doviezol na Hyundai a ja na osemdesiattisícdolárovom BMW. Tak sa volám. Dave Moss: Pán hrdina, pán boháč, tak načo si tu? Načo tu mrháš svojím vzácnym časom s bandou odpadu ako sme my? Blake: Vidíš tieto hodinky? Vidíš ich? Dave Moss: No a? Blake: Tie hodinky ma stáli viac ako teba tvoje auto. Minulý rok som zarobil 970-tisíc dolárov. Koľko si zarobil ty? Vidíš, kamoško, to som ja a ty nie si nič. Milý chlapík? Na to ti seriem. Dobrý otec? Poj** sa! Choď domov a hraj sa so svojimi deckami. Chceš tu robiť? Tak uzatváraj zmluvy! Myslíš si, že toto je zneužívanie? Myslíš si, že toto je zneužívanie, ty zkur**syn? Keď sa ti nepáči, vypadni. Konkurenti (Glengarry Glen Ross, 1992)

Ošumelá realitná kancelária v Konkurentoch (Glengarry Glen Ross, 1992) sa v mametovskom štýle stáva nezabudnuteľným a neobyčajným miestom. Je rozdelená na dve časti - sklenená časť, kde sa ukrýva manažér realitnej kancelárie spolu s jeho vzácnymi typmi – kartičkami, na ktorých sú mená ľudí, ktorí prejavili potenciálny záujem o kúpu nehnuteľnosti. A zbytok kancelárie, kde v rade za sebou sedia predajcovia, ktorí sa usilujú v telefóne znieť čo najbohatšie a najistejšie. Opak je realitou. Hodinu za hodinou sa pokúšajú predať nehnuteľnosti, ktoré nikto nechce kúpiť. Nedosahujú žiadny zisk. Tlak rastie. Zúfalstvo v očiach sa stupňuje. Situácia sa ešte zhorší príchodom Blakea (Alec Baldwin), slizkého snoba a „čierneho koňa“ biznisu, ktorý im prišiel dať motivačný príhovor, za ktorým cítiť hrozbu. Prvou cenou je Cadillac, druhou sada nožov. Pre ostatných je to strata práce. Film má neskutočný spád. Ostrými dialógmi nás Mamet vtiahne do deja a pevne nás zviera až do posledného momentu. Tento film nerežíroval, iba k nemu napísal scenár. Jednotlivé postavy sa vám priečia, sú odporné, odosobnené, bez akýchkoľvek emócií. Veď načo aj? Toto je biznis, toto nie je osobné. Manipuluješ alebo si manipulovaný. Vyber si. Ak nesúhlasíš, zmizni. Mametovi priniesla táto hra a jej adaptácia Pulitzerovu cenu v roku 1984. Vo filme hrali herecké esá ako Al Pacino, Jack Lemmon, Alec Baldwin, Ed Harris, Alan Arkin, Jonathan Pryce či Kevin Spacey. Vynikajúce herecké obsadenie, vynikajúce výkony, vynikajúci film. „Chcete fakt vedieť, načo som tu? Prišiel som, lebo ma o to Mitch & Murray poprosili. Chceli službičku. Tak mi urobte láskavosť a dajte si sami sebe padáka, lebo lúzri ostanú navždy lúzrami.“ (Blake, Konkurenti) David Mamet je pán slova. Pred mesiacom sme vám predstavili Neila LaButea. Práve David Mamet bol pre LaButea, ako aj pre mnohých iných inšpiráciou vo svojej práci. Mametove slovné hračky, čarovania, spletitosti príbehov sú bonbónikmi aj pre náročnejšieho diváka. V jeho filmoch budete manipulovaní, oklamaní, budete mať dojem, že svet je plný „hajzlov“, ktorí sa vás snažia okradnúť, a že nesmiete veriť ani najlepšiemu kamarátovi, a aj tak ho budete milovať. Milovať za jeho triezvosť, invenčnosť, sviežosť. Ako sa na to pozerá sám autor? „Nemyslím si, že celý svet je o manipulácii, ale svet biznisu určite áno. Nuž a my v Spojených štátoch radi vnímame vlastný život ako biznis. Je to naša charakterová črta.“ David Mamet sa narodil 30. novembra 1947 v meste Flossmoor, v štáte Illinois. Študoval na Goddard College vo Vermonte a na Neighborhood Playhouse School of Theater v New Yorku. Neskôr vyučoval na New York University, Goddard College a na Yale Drama School. V súčasnosti pravidelne prednáša pre Divadelnú spoločnosť Atlanta, ktorej je aj spoluzakladateľom. Svoju kariéru začínal ako herec. Prvý úspech sa dostavil s Broadwayskými hrami The Duck Variations, Sexual Perversity in Chicago a American Buffalo. Podobne ako John Sayles, ktorého sme v rámci našich profilov predstavili, aj Mamet financuje svoje filmy z peňazí, ktoré dostane za prepisy či konzultácie na scenároch veľkofilmov ako napríklad Hannibal a Hoffa. Mamet bol aj tvorcom jednej z prvých verzií scenára filmu Spikea Leeho Malcom X, ale Lee túto verziu zamietol. Pripisuje sa mu aj zásluha za znovudefinovanie amerického divadelného jazyka. Jeho strohý, kryptický dialóg je plný ostrých rytmov a vulgarizmov. V jednom z rozhovorov prezradil: „V našej rodine, v dňoch dávno pred televíziou, sme trávili večery tým, že sme jeden druhého dostávali do stavu smútku a depresie vďaka nášmu daru slova, ktorý sme radi praktizovali a zákerne využívali. Tam to asi celé začalo.“ Možno je to len jeden z Mametových výmyslov, v každom prípade sa však štýl a rytmus jeho dialógov dostali do divadelného slovníka ako mametspeak. Ďalším termínom, ktorého autorstvo sa pripisuje Mametovi, je mametesque (mametovské). Často sa používa na opis situácie, keď sa od hercov žiada, aby „nehrali“, inými slovami, aby vypovedali svoje state bez toho, aby ich analyzovali či preciťovali. Je to štýl, ktorý tak trochu dezorientuje divákov ako i hercov. Mametovým režijným debutom bol film Dom hier (House of Games, 1987). Je to film o profesionálnych klamároch. Film je plný postáv, ktoré sú uväznené vo svojej potrebe klamať a byť klamaný. Hlavnú úlohu psychiatričky Margaret Fordovej hrá Lindsay Crouseová, v tom čase Mametova manželka. Jej špecializáciou je závislosť. Jeden z jej pacientov je hazardný hráč, ktorý sa obáva toho, že sa ho pre jeho gamblérske dlžoby chystajú zavraždiť. Margaret Ford sa rozhodne svojmu pacientovi pomôcť a vchádza do Domu hier. Obávaný, potenciálny vrah Mike (Joe Mantegna, jeden z Mametových dvorných herecov) je obvinením z plánovanej vraždy jej klienta zaskočený, no ihneď sa jej podnetu „chytí“ a ponúkne Margaret trochu inú hru – ak sa jej podarí odhaliť podvádzanie jedného z veľkých hráčov, Texasana, Mike jej klientovi dlžoby odpustí. Svet hazardných hier a klamstiev jej učaruje a zrazu má Margaret na Mikea inú požiadavku. Chce sa o tomto svete naučiť čo najviac a postupne sa zamotáva v domčeku hier... „To, o čom hovorím, sa dá zosumarizovať do úplne základného filozofického princípu: Nikdy nikomu never.“ (Mike, Dom hier) Druhý film, na ktorý by som chcela upozorniť, je film Oleana (Oleanna, 1994). Film asi nie je nevyhnutné hodnotiť ako film, ale skôr ako prúd slov, hru. Je to filmové spracovanie dvojaktovej hry. Je to film o moci muža nad ženou, profesora nad študentom, staršieho veku nad mladším a naopak. Hlavnými hrdinami sú študentka Carol (Debra Eisenstadtová) a jej profesor John (William H. Macy, ďalší z Mametových dvorných hercov). V prvej časti je Carol tá maličká, ktorá prichádza za Johnom s prosbou. On si jej slabosť vychutnáva a zahráva sa s ňou ako mačka s myšou. V časti druhej sa však karta výrazne obráti... „Prečo ma nenávidíte? Prečo si myslíte, že sa mýlim? Je to moc, ktorú tak nenávidíte. Nenávidíte ju tak hlboko, až stojí v ceste akémukoľvek konštruktívnemu dialógu. Je to úplne nemožné. Nie je to tak? Čo sa vám zdá také kruté, je samotný proces výberu. Ja a celá naša skupina kráčame našimi každodennými životmi. Prijatie do školy. Testy. Známkovanie. Je to neférové? To neviem posúdiť. Ale ak je to férové, či skôr nevyhnutné pre nás, tak to podľa nejakého vyššieho princípu musí byť aj pre vás. Hovoríte o zodpovednosti voči mladým ľuďom. Tak sa k nám chovajte s rešpektom a tam sa odrazí vaša zodpovednosť. Tvrdíte, že vzdelávanie zahmlieva... My sme museli tvrdo pracovať, aby sme sa na túto školu dostali. A niektorí z nás sa museli popasovať so zažitými predsudkami – ekonomickými, sexuálnymi a mnohými inými. Prešli sme si ponížením, ktoré neželám ani vám ani nikomu z vašich blízkych. Len preto, aby sme boli prijatí na túto školu. Aby sme mali rovnaké šance popasovať sa s tými istými snami o zabezpečení sa, s akými sa denne pasujete vy. My, ktorí žijeme v neustálej obave, že o túto šancu prídeme. Že nás o ňu pripraví nejaký administratívny omyl. Že nás o ňu pripravia učitelia. Že nás o ňu pripravíte vy. Povedzme, že na základe jednej zlej známky, na základe jednej vrtošivej či invenčnej otázky, na ktorú trebárs nebudete schopný odpovedať. Teraz už chápete? Vidíte, čo bude predmetom tej moci? Kto si myslíte, že som? Vy malý štekajúci blázon. Myslíte, že mi ide o pomstu? Kašlem vám na vašu pomstu. IDE MI O POCHOPENIE.“ (Carol, Oleana) Po trojročnej režisérskej odmlke prišiel David Mamet s Labyrintom lží (Spanish Prisoner, 1997). V jednom z rozhovorov, ktoré Mamet k filmu urobil, potvrdil, že film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a tie ďalej zašifroval podľa tzv. Hitchcockovho vzorca. „Dlho som sa nad Hitchcockovým vzorcom zamýšľal – priviesť nebezpečenstvo z najnečakanejšieho rohu,“ hovorí, „ a záchranu odtiaľ, odkiaľ ju už nikto nečaká.“ Na základe tejto formulky nakrútil film Labyrint lží a verte, že je poriadne spletitý. Joseph A. ,Joe‘ Ross (Campbell Scott) je hviezdičkou biznisu, ktorá žiari stále žiarivejšie na korporátnom nebi. Joe vymyslel proces, ktorý jeho spoločnosti prinesie milióny a láka ho alternatíva naliať si tie milióny do vlastného vrecka. Stretáva sa s Jimmym Dellom (Steve Martin), s ktorým si okamžite „kliknú“, a Joe Jimmymu porozpráva o potenciálnych miliónoch. Od tohto momentu (alebo to bolo už dávno pred ním?) nie je už nič pravdivé. Je to čistý labyrint lží. Mamet klasifikoval tento film ako „ľahký thriller“, ktorý sa viac podobá tradičnej komédii. Hrdina urobí chybný krok a aj napriek tomu je na záver zachránený dobrou silou, Bohom, či deus ex machina. „Je to skutočne zaujímavo rozohraná hra, pán Ross. Je to jedna z najstarších hier profesionálnych klamárov. Španielsky zajatec. Chlapík zahlási, že on a jeho sestra sú bohatí a on ako utečenec nechal za sebou doma veľký majetok. Jemu sa podarilo utiecť a v Španielsku mu zostali peniaze a krásna sestra. Tu je jej najkrajšia fotka. Potrebuje peniaze na to, aby ju spolu s majetkom odtiaľ dostal. Muž, ktorý mu dá peniaze, dostane dievča aj majetok. Najstaršie klamstvo na svete.“ (Agent FBI, Labyrint lží) Podľa podobného vzorca namiešal aj vynikajúci film Posledná lúpež (Heist, 2001). Film o profesionálnych kriminálnikoch, ktorí by už aj celkom radi odišli do dôchodku, no nemôžu. Nie je to tým, že by potrebovali viac peňazí. Je to skôr tým, že by bolo až hriechom nechať ich v rukách všetkých tých nemožných civilistov. Joe Moore (Gene Hackman) hrá zlodeja klenotov, ktorý sníva o tom, že si kúpi krásnu jachtu, na ktorej spolu so svojou nádhernou mladou ženou Fran (Rebecca Pidgeonová) odpláva k západu slnka. Aplikáciou vyššie spomenutého vzorca a z toho, čo Mike povedal už v Dome hier, vám môže byť jasné, že to nebude také jednoduché.

Jimmy: Počúvaj, je ten Joe fakt taký „cool“? Pinky: Kur**, ver mi. On je taký „cool“, že keď ide spať, ovečky počítajú jeho. (Jimmy & Pinky, Posledná lúpež)

Aj napriek tomu, že Mamet je známym kritikom amerického filmového priemyslu, jeho meno sa skrýva za niekoľkými významnými hollywoodskymi filmami osemdesiatych rokov. V roku 1981 napísal scenár k remaku filmu Boba Rafelsona Poštár vždy zvoní dvakrát (Postman Always Rings Twice, 1981) s Jackom Nicholsonom, k filmu Sidneyho Lumeta Verdikt, (Verdict, 1982) s Paulom Newmanom, či k DePalmovemu Nepodplatiteľní (The Untouchables, 1987) s Kevinom Costnerom, Seanom Connerym a Bobbym DeNirom. Slovami autora: „Máme svoju vlastnú filmovú tradíciu, v rámci ktorej boli vytvorené nezvyčajné diela, majstrovské diela. Aj napriek tomu je americká filmová tradícia tradíciou komercie. To samo osebe nie je zlé. Priniesla nám filmy Williama Wylera. Filmy Orsona Wellesa a Stanleyho Kubricka vznikli aj napriek nej. Nemáme však tradíciu v umeleckom filme. Čím silnejšie sú médiá, tým intenzívnejšia je tradícia komercie, lebo film je masová zábava, spotrebiteľský produkt. Úloha masovej zábavy je presným opakom toho, o čo sa usiluje umenie, čiže úloha umelca sa stáva v súčasnosti ešte náročnejšou. No na druhej strane, nebolo to vždy tak? Mne masová zábava neprekáža. Písal som pre masovú zábavu. Úlohou masovej zábavy je rozosmiať, nadľahčiť, potešiť spotrebiteľov, uistiť ich, že sa nemýlia, že je všetko v poriadku. Naopak, úlohou umelca by malo byť na chvíľu sa pozastaviť a preskúmať, či tam niekde predsa len nie je nejaká chybička v systéme.“

Poďakovanie mrvertigo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984