„Na začiatku sme s Voskovcom vedeli o klaunoch len veĽmi málo“

Málokto ovplyvnil české moderné umenie tak ako on. V povedomí mnohých je nerozlučiteľne spätý z Jiřím Voskovcom. Už počas svojich profesionálnych začiatkov pútal pozornosť na pódiu „Osvobodzeného divadla“, ale i v súkromí svojimi osobitými a nenapodobiteľnými hereckými výkonmi.
Počet zobrazení: 1107
15_werich01-m.jpg

Málokto ovplyvnil české moderné umenie tak ako on. V povedomí mnohých je nerozlučiteľne spätý z Jiřím Voskovcom. Už počas svojich profesionálnych začiatkov pútal pozornosť na pódiu „Osvobodzeného divadla“, ale i v súkromí svojimi osobitými a nenapodobiteľnými hereckými výkonmi. Jan Werich. Pojem, jedna z najväčších osobností predvojnovej i povojnovej československej kultúry. Od jeho smrti uplynie 31. októbra okrúhlych 25 rokov. V zime, 6. februára 1905 sa Gabriele a Vratislavovi Werichovým narodil jediný syn Jan. Už od malička mal vzácny a originálny zmysel pre humor, ktorý sa mu stal v dobrom zmysle slova osudným. Na otázku, čo ho viedlo k založeniu legendárneho Osvobozeného divadla, zvykol odpovedať: „Keď sme s Voskovcom začínali, chceli sme pre našich známych, chlapcov a dievčatá robiť humor. Generačný humor. Paradoxom však bolo, že sme v tom období obaja vedeli o klaunoch veľmi málo.“ Napriek tomuto konštatovaniu bolo Osvobozené divadlo už v medzivojnovom období pojmom. Neskôr sa k obom pridal i hudobník a skladateľ Jaroslav Ježek. Werich i Voskovec sa stali autormi i hlavnými postavami mnohých divadelných hier. Za všetky možno spomenúť hru Rub a líc (1936). V nej odznela pieseň O Španělsku si zpívám, hudbu skomponoval Jaroslav Ježek, autormi textu sú Jiří Voskovec a Jan Werich, pričom akoby obaja predvídali politický vývoj v Európe. Skladba o Španělsku si zpívám vznikla totiž len krátko pred tým, ako v tejto krajine vypukla občianska vojna. Pieseň sa preto stala, podľa vyjadrenia Jana Wericha, politickým manifestom i napriek tomu, že v nej nie je o politike ani slovo. Za pozornosť stojí i film Hej rup (1934), v ktorom Werich i Voskovec účinkovali, či divadelná hra Vždy s úsměvem. V spomínanom filme i uvedenej divadelnej hre odznela známa pieseň Den ze dne. I v tomto prípade je autorom hudby Jaroslav Ježek, text napísali Voskovec a Werich. Samozrejme, nemožno nespomenúť povojnový film Císařův pekař a pekařův císař či legendárny titul, nakrútený na motívy rozprávky Soľ nad zlato. Jeho filmová verzia sa volala Byl jednou jeden král a Werich si v nej zahral postavu dobrého, no trocha popleteného a roztržitého panovníka. Nútená emigrácia Vojnové udalosti, ktoré nastali koncom tridsiatych rokov v Európe, mali vplyv i na existenciu Osvobozeného divadla. Počas druhej svetovej vojny bola jeho činnosť prerušená a v roku 1939 sa Werich spolu s Voskovcom rozhodli pre emigráciu do USA. K obnoveniu divadla došlo až v roku 1946 po návrate Voskovca i Wericha späť do Československa. Žiaľ, ich vzájomné účinkovanie trvalo len dva roky (1946 – 1947), nakoľko Voskovec pre negatívne sa vyvíjajúcu politickú situáciu opäť opustil Československo a v USA žil až do svojej smrti. Zomrel v roku 1981. Divadlo ABC Samozrejme, tento fakt mal vplyv i na ďalší profesionálny vývoj Jana Wericha. Od roku 1955 pôsobil ako riaditeľ Divadla satiry, neskôr premenovaného na Divadlo ABC, pre ktoré písal hry a, samozrejme, v ňom i účinkoval. Jeho partnerom na javisku sa stal o 13 rokov mladší, dnes už tiež legendárny Miroslav Horníček. Ani táto zmena však nemala vplyv na Werichovu obľúbenosť a popularitu. Účinkoval, cestoval, písal hry, a to až do roku 1961, keď sa u neho objavili prvé príznaky vážnej choroby, rakoviny hrtanu. Na tomto mieste nemožno nespomenúť, že Jan Werich podľa slov jeho dlhoročnej osobnej sekretárky Jany Týlovej vyfajčil denne i sto cigariet. Pre vážne ochorenie mu hrozila úplná strata hlasu, čo by pre herca jeho formátu znamenalo katastrofu. Napokon sa po dlhom rozhodovaní a konzultáciách s odborníkmi rozhodol pre ožarovanie, ktoré bolo úspešné. Werich ďalej účinkoval, písal a rozveseľoval publikum. Jeho obľúbenosť dokazuje i fakt, že ešte koncom sedemdesiatych rokov mu chodili listy plné chvály, tentoraz však už od vnukov tých, ktorí tvorili publikum niekdajšieho prvorepublikového Osvobozeného divadla. Herec aj rozprávkar Žiaľ, i napriek potlačeniu zákernej choroby sa Werichov zdravotný stav v šesťdesiatych rokoch naďalej zhoršoval. Stále častejšie bol hospitalizovaný v nemocnici, raz dokonca v New Yorku. Napriek tomu, ak čo i len trochu mohol, tvoril. Dokonca dva roky pred smrťou si vyskúšal úlohu rozprávkára. Došlo k tomu náhodou a z jeho vlastnej iniciatívy. Uvažoval, čo dá ako darček deťom svojho známeho na Vianoce. Zišlo mu na um, nakoľko ku každým Vianociam patrí neodmysliteľne kapor, že by ich potešila rozprávka o rybe. Napísal ju a odniesol do vtedajšieho štátneho hudobného vydavateľstva Supraphon, kde ju za vlastné peniaze nahovoril na gramofónovú platňu. Rozprávka mala priam gigantický úspech. O nejaký čas Werichovi mu jeho známy pri stretnutí povedal, že platňa s rozprávkou o rybe je úplne obohraná, pretože ju k nim chodia počúvať i deti z okolia. A dodal, že by mal písať rozprávky. Tak sa aj stalo. Jan Werich na sklonku života napísal množstvo rozprávok, ktoré mu Supraphon vydal na troch dlhohrajúcich platniach. Legenda v Lucerne Posledný raz sa Jan Werich objavil na pódiu, konkrétne v známej pražskej Lucerne, v roku 1977. Išlo o podujatie na počesť 50. výročia premiéry slávneho predstavenia Vest pocket revue. Hudbu zabezpečoval Tanečný orchester Československého rozhlasu, dirigovali Jozef Vobruba a Karel Vlach, spievali pamätníci ako Ljuba Hermanová, František Filipovský, ale i legenda divadla Semafor Jiří Suchý, či Waldemar Matuška. Ako Werich neskôr dodal, nečakal, že Lucerna bude počas dvoch večerov vypredaná. A že ho to veľmi potešilo a zároveň i trochu postavilo na nohy. Okrem dramaticky sa zhoršujúceho zdravotného stavu uštedril osud v apríli 1980 Werichovi ďalšiu ranu. Zomrela mu manželka Zdena, s ktorou bol ženatý 51 rokov. Jan Werich ju prežil len o pol roka, zomrel 31. októbra 1980. A 9. mája 1981 zomrela i jeho dcéra Jana. Všetci traja sú pochovaní v rodinnej hrobke v Prahe na Olšanoch. Na mieste ich posledného odpočinku rastie veľký rododendron. Zasadil ho tam jeden z Werichových známych. Bol to umelcov najobľúbenejší kvet. Autor je novinár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984