Reklama
Reklama

Koniec globalizácie?

Rastúce ceny ropy rozprúdili silnejšie nielen diskusiu o alternatívnych zdrojoch energie, ale aj hlbšiu debatu o tom, aké šance na prežitie má súčasná forma globalizácie.
Počet zobrazení: 1147
9x-m.jpg

Rastúce ceny ropy rozprúdili silnejšie nielen diskusiu o alternatívnych zdrojoch energie, ale aj hlbšiu debatu o tom, aké šance na prežitie má súčasná forma globalizácie. Boli sme svedkami „revolúcie v obchode, sile národov, zvykoch, priemysle i spôsoboch vlády všetkých národov“. Kontinenty sú spojené „lietajúcimi mostami komunikácie“. Pre intenzívny medzinárodný obchod stratili krajiny „národnú a individuálnu nezávislosť“, ako aj schopnosť zdaňovať zisky z kapitálu. Toto nie sú banálne konštatovania o súčasnej podobe ekonomickej globalizácie a z nej vyplývajúcich politických a ekonomických zmenách, ale pozorovania z druhej polovice 18. storočia. V roku 1770 ich o „globalizovanom svete“ napísal vtedy známy politický komentátor Abbé Raynal. Môžeme pridať aj slová Adama Smitha z roku 1776: „Vlastník akcií je v skutočnosti občanom sveta, a nie je nevyhnutne zviazaný s nejakou konkrétnou krajinou.“ Edmund Burke, jeden z vtedajších kritikov „globalizácie“, píše v roku 1769, že politickému systému dominuje „princíp obchodu“. Obchodný záujem „vždy kvalifikuje a často kontroluje každú myšlienku ústavy a vlády“. Opakujúca sa história V článku Politika globalizácie okolo roku 1773 uverejnenom v decembri 2001 v OECD Observer uvádza Emma Rothschildová, riaditeľka Centra pre históriu a ekonomiku Cambridgeskej univerzity, viac takýchto príkladov diskurzu o povahe, výhodách a rizikách vlny globalizácie, ktorú svet zažíval na konci 18. storočia. Vtedajší svet bol ekonomicky prepojený silnejúcimi burzami cenných papierov, diaľkovým obchodom a globálnym priemyslom, ktorý spojil dodávateľskými reťazcami veľkú časť zeme. Politicky bol rozdelený na systém nezávislých štátov, (polo)kolónií a záujmových ekonomických zón prenikajúcich do „zeme nikoho v Afrike, Ázii a Amerike“. Poznal pomerne voľný pohyb ľudí i „globálnu triedu“ podnikateľov. Vďaka šíreniu sa tlačových publikácií poznal aj „globálnu politickú debatu“. A v „dobre informovaných kruhoch“ pretrvávala optimistická predstava, že to tak musí ísť ďalej. Vývoj sa však náhle zvrátil v sérii udalostí, ktoré boli výsledkom odporu voči takejto „globalizácii“. Emma Rothschieldová označuje v citovanom článku za jednu z nich americkú revolúciu a vojnu za nezávislosť. „Bostonské pitie čaju“ tak malo byť (aj) akýmsi „násilným aktom antiglobalistov“ 18. storočia. Lode, ktoré doniesli do Bostonu čaj, patrili Východoindickej spoločnosti. Čaj niesli z východu Indie, do Anglicka a odtiaľ do kolónií Nového sveta. Po tom, ako spoločnosť ovládla obchod s južnou Áziou, upriamila svoju pozornosť na sever Ameriky. Dôvod bol „úplne racionálny“ – ňou dovážaný čaj bude lacnejší a teda „výhodnejší pre spotrebiteľa“. Pre takých lídrov americkej revolúcie, ako Jefferson či Dickinson, však Východoindická spoločnosť predstavovala metaforu korupcie „komercionalizovaného sveta“ a negatív, ktoré prináša. Vyšetrovanie jej činnosti v Bengálsku v roku 1772 v britskom parlamente ukázalo, ako táto nadnárodná spoločnosť 18. storočia „žmýkala“ obrovské zisky z chudobnejúcich indických farmárov. Ukázalo tiež spôsob, akým korumpovala britskú politiku spájaním verejného a súkromného záujmu úradníkov a politikov. Definitívnym koncom globalizácie 18. storočia boli napoleonské vojny, v ktorých vlnu internacionalistického nadšenia vystriedal nacionalistický protekcionizmus. História sa opakovala na prelome 19. a 20. storočia. Ekonomická globalizácia živená relatívnou politickou stabilitou, revolúciou dopravy prinesenou využívaním železníc a parolodí, globálnymi trhmi s cennými papiermi a podnikaním obiehajúcim celý svet (čo umožnili nové, rýchlejšie spôsoby komunikácie, napríklad telegraf) živila optimizmus, ktorý nechcel počuť hlasy varujúce pred blížiacou sa ekonomickou a sociálnou krízou a v ich tesnom závese idúcou politickou nestabilitou. K ekonomickým predpokladom sa pridalo úsilie rastúcich mocností o premenu globálnej mocenskej pyramídy, a svet potreboval dve svetové vojny a hospodársku krízu, pokiaľ dospel znovu k akej-takej stabilite. Krehká ekonomika Poučením z tohto vývoja je okrem iného fakt, že globalizácia nie je nový, a už vôbec nie lineárne vyvíjajúci sa fenomén. Jej súčasná fáza opäť stojí na predpokladoch – relatívny globálny mier, lacný energetický zdroj a masívne globálne finančné podnikanie. Ani jeden z nich nemusí byť nevyhnutne trvalý. Súčasná ropná kríza nás jasne upozornila na to, že lacnú ropu nemôžeme brať ako samozrejmosť. Samozrejmou tak nie je ani pomerne lacná doprava umožňujúca širokú globálnu deľbu práce a intenzívny medzinárodný obchod. Existujú síce mnohé alternatívne zdroje energie, ak však nebudú rozvíjané dostatočne rýchlo, prípadne sa ropa minie príliš skoro, výrazne sa zdraží (a tým obmedzí) globálny pohyb tovarov i osôb. Nebude to vplývať len na ekonomiku, ale aj na spoločenský život. James Howard Kunstler, autor knihy Long Emergency v komentári v jednom z augustových vydaní denníka Guardian píše: „Temným tajomstvom americkej ekonomiky počas posledných dvoch desaťročí je fakt, že sa stala závislou na bezhraničnom rozvoji na autách závislej prímestskej infraštruktúry – obytné štvrte, osemprúdové diaľnice, supermarkety, hamburgerové stánky –to nie je budúcnosť ako životný štýl v dobe s nedostatkom ropy. Americký prímestský moloch môže byť označený za najhoršiu kalkuláciu zdrojov v dejinách sveta. Hypotéky, dlhopisy, trusty investujúce do nehnuteľností a derivatívne finančné nástroje spojené s týmto tragickým dobrodružstvom budú ešte veľmi zaskočené.“ Bublina finančných trhov Jedným z následkov tak môže byť podkopanie ďalšieho piliera globalizácie - medzinárodných finančných trhov. Objem medzinárodných finančných tokov je dnes nepredstaviteľne veľký, no hlavne minimálne ukotvený v realite. Podľa rôznych odhadov je len 3 – 5 percent týchto tokov viaže na reálne transfery tovarov a služieb, zvyšok tvoria finančné špekulácie. Otázkou je, kedy táto „bublina“ spľasne. George Soros, a on by mal o svete medzinárodného finančníctva a špekulatívnych transakcií vedieť dosť veľa, v knihe Koniec globálneho kapitalizmu predpokladá, že to bude pravdepodobne skôr než neskôr. Ak by bol vysoké ceny energií spôsobili globálnu ekonomickú krízu, finančné trhy sa veľmi pravdepodobne zrútia tiež. Neistá budúcnosť Relatívna medzinárodnopolitická stabilita stojí na nepísanej, no rešpektovanej medzinárodnej mocenskej hierarchii fungujúcej od konca druhej svetovej vojny. Rozpad Sovietskeho zväzu nebol takou veľkou zmenou, za aký je často považovaný. Napriek jadrovým zbraniam, rétorike a ambíciám superveľmoci a štátnej ideológii ktorá si nárokovala celosvetový dosah, ho jeho reálne možnosti limitovali a bol skôr regionálnou mocnosťou. Omnoho podstatnejšou zmenou je však mocenský úpadok Spojených štátoch – hovorí o ňom napríklad Immanuel Wallerstein v knihe Úpadek americké moci. Spojené štáty strácajúce moc spochybňujú v záujme jej udržania pravidlá, ktoré sami vytvorili (a to do istej miery robia aj krajiny EÚ), ich pozíciu zas spochybňujú rastúce mocnosti – predovšetkým Čína, ale aj India a Rusko, ktoré sa pokúšajú dostať sa z krízy 90. rokov. Pravdepodobným výsledkom bude politická nestabilita, ktorá nijak neprispeje k medzinárodnému obchodu a podnikaniu. Jedným z najväčších rizík predpovedí je predpokladať lineárny vývoj. V posledných desaťročiach sa objavilo už mnoho predpovedí „konca globalizačnej bubliny“. Minimálne niektoré z nich sa zatiaľ zdajú byť prehnane pesimistické. Podobne ako náboženské vízie „konca sveta“ môžu byť len predstavami položenými viac na viere než faktoch. Nemali by sme však strácať zo zreteľa, že aj koncom 18. a 19. storočia boli mnohí „dobre informovaní“ ľudia veľmi optimistickí a nechceli počúvať hlasy „zlých prorokov“. Tým, že pokračovali „v živote ako zvyčajne“, však urýchlili príchod katastrofy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama