e-Stónsko a demokr@cia

Estónci už dlhšie nemusia kvôli podaniu daňového priznania či vybaveniu si dokladov absolvovať okruh po rôznych úradoch. Od predminulého týždňa nemusia ani vyjsť z domu, a predsa si splnia „občiansku povinnosť“ – hlasovať môžu na internete. V miestnych voľbách, ktoré sa uskutočnili predminulý víkend, vyskúšalo Estónsko ako prvá krajina na svete systém internetového hlasovania. Predvolebné prieskumy predpokladali, že ho využije približne pätina voličov. Nakoniec to bolo omnoho menej – len jedno percento zo všetkých odovzdaných hlasov pripadlo na internet. Ak by mala byť nejaká krajina priekopníkom vo vytváraní „elektronickej demokracie“ (alebo tiež e-demokracie), Estónsko je určite najvhodnejším kandidátom. Prístup k internetu je v ňom ústavným právom, a počítače pripojené na internet má doma 60 percent z 1,33 milióna obyvateľov. Naviac, z približne jedného milióna oprávnených voličov má až 800-tisíc elektronické identifikačné karty, ktoré hlasovanie prostredníctvom internetu umožňujú. Technický problém Podľa správ pred voľbami boli Estónci možnosti internetového hlasovania naklonení. Ozývali sa však aj varovné hlasy – v Írsku i Británii, ktoré zamýšľali zaviesť podobný systém, boli plány zatiaľ odložené. Írska Komisia pre elektronické hlasovanie vo svojej prvej správe z decembra minulého roku varuje, že súčasný vývoj softvéru nedokáže zaistiť dostatočnú bezpečnosť a tajnosť internetových volieb. Ďalším problémom sú príliš vysoké náklady. Rovnaké námietky sa objavili aj v Spojených štátoch, keď chcel Pentagon testovať e-hlasovanie počas posledných prezidentských volieb. Dostatočná bezpečnosť a tajnosť je však len technickým problémom. Estónsko ho riešilo dvojitým overovaním identity voliča (pomocou elektronickej identifikačnej karty a PIN kódu) a špeciálnou ochranou serverov, na ktorých sa výsledky hlasovania spracovávajú. Tieto opatrenia možno porovnať s požiadavkou na zabezpečenie objektivity pri sčítavaní hlasov pri „klasickom“ hlasovaní či zabezpečení transportu volebných urien. Okrem toho, v niektorých krajinách, napríklad Belgicku či Venezuele, už niekoľko rokov úspešne funguje elektronické hlasovanie (nie hlasovanie prostredníctvom internetu) – vo volebných miestnostiach sú namiesto klasických hárkov a urien prístroje, v ktorých sa volič identifikuje a hlasuje „kliknutím“ na vybraného kandidáta. V prípade Venezuely však Európska komisia kritizovala fakt, že možnosti medzinárodných pozorovateľov zistiť podvod pri takomto type hlasovania sú minimálne. Žiaden všeliek Mnohé krajiny v súčasnosti zápasia v klesajúcou účasťou vo voľbách. Hlasovanie cez internet, rovnako ako napríklad hlasovanie pomocou pošty, môže pomôcť túto účasť mierne zvýšiť – rozšíri možnosti, ktorými môže občan vykonávať svoje právo. Nie je to však všeliek. Nízka aktivita občanov vo voľbách nie je (prevažne) výsledkom ich neschopnosti prísť v daný deň k volebným urnám, ale pocitu, že svojou účasťou aj tak na politike štátu veľa nezmenia. Nedôvera voči politike (respektíve jej tradičným nástrojom a formám – voľbám, angažovaním sa v politických stranách a záujmových združeniach...) je symptómom dvoch vzájomne prepojených javov. Prvým je kríza schopnosti národného štátu regulovať globálne ekonomické prostredie, a tým aj ovplyvňovať ho v zhode s ambíciami väčšiny občanov. Druhým je obmedzená schopnosť súčasných demokracií zabezpečiť, aby politika držiteľov moci reflektovala objektívnejšie záujmy všetkých členov spoločnosti. „Demokr@cia“ rozšíri spektrum nástrojov uplatňovania práva na participáciu na politickom živote. „Demokracia“ si však vyžaduje, aby toto právo malo aj obsah. Musí byť nielen právom na účasť, ale aj na zmenu.