Mediálne násilie
K spoločenským problémom našej civilizácie patrí negatívny vplyv médií na deti a mládež. Viaceré zahraničné výskumy preukázali, že najmä televízne produkcie s prvkami násilia či propagáciou násilných akcií majú negatívny vplyv na duševný vývoj mladistvých, ktorí začínajú byť k podobným prejavom zhovievavejší, dokonca násilie môžu považovať za normu života. U detí môže vyvolávať potenciálny vplyv násilia nielen tzv. „efekt agresora“, ale aj „efekt obete“, čiže strachu z toho, že sa stanú obeťou násilia. Možno ešte horší je „efekt pozorovateľa“, pri ktorom narastá necitlivosť k násiliu namierenému voči iným ľuďom.
Anna Freudová, dcéra známeho psychoanalytika, opísala psychický mechanizmus identifikácie detí a mládeže s agresorom v sledovanom programe týmto spôsobom: ak nie je poruke skutočne existujúci reálny vzor, dieťa siahne po ponuke imaginárnych vzorov (teda aj vzorov negatívnych).
V USA médiá obmedzuje zákon Médiá vždy do určitej miery reflektujú spôsob života spoločnosti a tieto fenomény našej doby pravdepodobne spolu súvisia a navzájom sa ovplyvňujú. Čo sa však nedá spochybniť, je fakt, že mediálne násilie prispelo k rastu násilia v spoločnosti. Kriminalita maloletých každým rokom narastá a nadobúda čoraz brutálnejšie podoby. V nápravnovýchovných zariadeniach pre mladistvých by sme našli desiatky kriminálnych prípadov inšpirovaných televíziou či filmom. Preto si celkom prirodzene kladiem otázku: Čo robí spoločnosť i štát, kde hľadá príčiny a aké obranné mechanizmy si vytvára na eliminovanie čoraz surovejších trestných činov detí a mládeže? Keď som sa na vlaňajšej septembrovej schôdzi Národnej rady SR pýtala na hodine otázok ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, či popri znížení veku trestnej zodpovednosti mladistvých neuvažuje iniciovať aj opatrenia na zníženie počtu tzv. akčných filmov a propagácie násilia v televíznych vysielaniach, dostala som udivujúcu odpoveď: vraj treba vypnúť televízor. Poriadne ma prekvapila aj jeho ďalšia reakcia: „Ak ľudia majú možnosť vyriešiť tento problém svojou vlastnou voľbou, nemali by žiadať o zásah štát. Štát nikoho nenúti sedieť pred televíznym prijímačom alebo držať pred ním svoje deti...“ Ako ministrovi spravodlivosti by mu mohlo byť známe, že jeho americký kolega, resp. ministerstvo spravodlivosti USA iniciovalo r. 1996 zákon na „obmedzenie zobrazovania násilia v televízii“. vysielateľov, aby si vypracovali vlastnú klasifikáciu vhodnosti relácií pre deti a mládež a predložili ju Kongresu na schválenie. V americkom zákone o telekomunikáciách je obsiahnutá požiadavka, aby sa skvalitnilo vysielanie amerických sietí pre deti a mládež, najmä v oblasti vzdelávacích a informačných relácií. Zákon tiež požaduje, aby sa zaviedol do praxe systém technického blokovania relácií, ktoré z hľadiska obsahu (násilie, sex, vulgárny jazyk) môžu mať škodlivý vplyv na vývoj detí a mládeže. Na tieto v zákone ustanovené požiadavky reagovala Federálna komisia pre telekomunikácie (FCC), keď predložila „balíček povinností“, ktoré musia plniť všetky nekomerčné i komerčné siete v USA vo vzťahu k detskému divákovi. Tento balíček je známy ako „kidvid rule“ a jeho základom je povinnosť každej televíznej stanice vysielať týždenne minimálne 3 hodiny vzdelávacích a informačných programov pre deti.
Mediálne rady zlyhávajú Mediálna situácia u nás v porovnaní s americkou či britskou legislatívou nie je zďaleka ideálna. Ale aj pri existujúcich mediálnych zákonoch, ktoré možno uplatniť na zníženie násilia či nevhodných programov v elektronických médiách, je táto šanca nevyužitá, alebo dokonca zákonmi predsa len vytvorený priestor Rada STV i Rada pre vysielanie a retransmisiu (RVR) ignorujú. Zákon o vysielaní a retransmisii v časti nazvanej ochrana ľudskej dôstojnosti a maloletých (§ 19) jednoznačne uvádza, že nemožno propagovať vojnu, opisovať kruté alebo neľudské konanie, alebo „bezdôvodne zobrazovať scény reálneho násilia“. U nás sa o probléme z času na čas diskutuje v odborných kruhoch, ale kontrolná funkcia štátu je v tomto smere mizivá. V rozšírených mediálnych radách sedia ľudia rozličných profesií, ale absentujú v nich odborníci, pedagógovia, psychológovia či duchovné osobnosti národa. Násilie a sex na obrazovkách sa tešia mimoriadnej pozornosti. Masová kultúra podsúva deťom a dospievajúcim ľuďom pseudohrdinov akčných filmov, pornohercov, konzumný spôsob života, obsahovo vyprázdnené reality šou, normalizuje neviazaný sex a brutalitu. Na nekultúrnosť až vulgárnosť vysielania niektorých elektronických médií na Slovensku, ktoré nerešpektujú elementárne morálne spoločenské zásady a porušujú zákon, som upozornila na poslednej schôdzi parlamentu ministra kultúry Františka Tótha. V interpelácii som od neho žiadala vyjadrenie k relácii televízie JOJ Živím sa svojím telom, kde boli hosťami dvaja pornoherci, gigolo a striptér. Relácia z cyklu Soňa talkshow sa vysielala v popoludňajších hodinách a prítomné mladé publikum tlieskalo nechutným dialógom.
Porušovanie zákona i medzinárodných záväzkov Prítomný minister vnútra Vladimír Palko sa mi poďakoval za vystúpenie a nazval vysielanie niektorých súkromných elektronických médií žumpou, ktorá doslova podrýva civilizačné základy Slovenska. Lenže pán minister kultúry sa k problému vyjadril nasledovne: „...samozrejme, tá sloboda a pluralita názorov má aj svoje tienisté stránky. Ale tie tienisté stránky sú menej horšie ako cenzúra, ktorú by sme tu do toho chceli zaviesť.“ Zásadný omyl ministra kultúry spočíva v nepochopení problému. Hovoriť o cenzúre v týchto súvislostiach je nezmysel. Ak si televízia JOJ vybrala z množstva spoločenských problémov akurát problém, ako sa živia pornoherci, a zaradila ho do popoludňajšieho vysielania, je to nielen otázka vkusu, ale aj ignorovanie mantinelov daných zákonom. Je tu totiž vážne podozrenie, že podobné programy mravne ohrozujú mládež. Zákon č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov § 5 písm. b), písm. c) priamo zakazuje prevádzkovateľom televízneho vysielania zaraďovať v čase od 6,00 h do 22,00 h relácie, ktoré by mohli ohroziť psychický a morálny vývoj detí a mladistvých. Od 1. mája 1997 vstúpil do platnosti Dohovor o cezhraničnej televízii, ktorý parafovala aj Slovenská republika a preto je jeho obsah záväzný pre všetkých vysielateľov na našom území. Zodpovednosť prevádzkovateľov vysielania sa v kapitole II v článku 7 v tomto dokumente upravuje takto: 1. "Všetky zložky programových služieb svojou formou a obsahom musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť a základné práva iných. Predovšetkým nesmú: a) byť v rozpore s dobrými mravmi a najmä obsahovať pornografiu, b) nenáležite zdôrazňovať násilie a podnecovať k rasovej nenávisti. 2. Tie časti programových služieb, ktoré by mohli poškodiť fyzický, psychický a morálny vývoj detí alebo mladistvých, sa nesmú vysielať, ak je vzhľadom na čas vysielania a príjmu pravdepodobné, že by ich deti a mládež mohli sledovať.“
Nedokonalá legislatíva, ale predsa platná Vzhľadom na prijaté zákony a medzinárodné dohody nemožno vyjadrenie nesúhlasu s vyššie uvedeným negatívnym javom považovať za volanie po cenzúre alebo jej zavedení na Slovensku. Ide totiž o upozornenie, že právnu reguláciu, hoci nedokonalú, ale predsa existujúcu, treba dodržiavať. Rada pre vysielanie a retransmisiu monitoruje rozsah reklamy v médiách so stopkami v rukách, ale oveľa dôležitejšie veci – negatívne sociálne faktory vplyvu médií na deti a mládež – si takmer nevšíma. Touto nevšímavosťou RVR podľa môjho názoru porušuje § 64 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii, z ktorého jej vyplýva povinnosť vyvodiť zodpovednosť voči tomu, kto porušuje povinnosti uložené zákonom.
Autorka je poslankyňa NR SR za ĽS-HZDS
