Knihy

Publikácia Fragmentárne písanie (KALLIGRAM) francúzskej literárnej vedkyne a profesorky porovnávacej literatúry na Univerzite Nancy 2 je teoretickou štúdiou fenoménu fragmentárnej tvorby od konca 18. storočia až dodnes. Zhŕňa autorov francúzskej a nemeckej jazykovej oblasti, ktoré fragmenty sami často nie len písali, ale venovali sa aj ich teórii (Nietzsche, Barths, Quignard, Schlegel, Valéry). Françoise Susini-Anastopoulosová sa venuje lexikologickým, ideologickým a estetickým problémom fragmentárnej tvorby. Zároveň pomáha čitateľovi zorientovať sa v často veľmi rozdielnych polohách, v ktorých sa fragment ocitá, keď osciluje medzi totálnym zavrhnutím a zanietenou obhajobou. Autorke sa podarilo sprostredkovať krásu ukrytú v okamihu, v nedokonalosti a vo všetkom krátkom a nespojitom, ktoré niekedy dokáže vyjadriť skutočnosť lepšie, ako akýkoľvek dokonale usporiadaný systém. Klasická rétorika definovala metalepsu ako prenesené označenie následku prostredníctvom jeho príčiny alebo vice versa; metalepsa „autora“ bola bližšie definovaná ako figúra, prostredníctvom ktorej je autorovi pripísaná schopnosť vstúpiť do univerza svojho výtvoru. Moderná naratológia sa chopila tohto rozprávačského spôsobu, aby skúmala rozmanité spôsoby, prostredníctvom ktorých môže autorské rozprávanie prekračovať vlastné – vnútorné či vonkajšie - hranice: medzi naratívnym aktom a produkovaným rozpráva-ním, medzi týmto rozprávaním a do neho vpletenými sekundárnymi rozprávaniami a tak ďalej. Literárna fikcia však nemá monopol na tieto transgresívne praktiky. Dielo Gérarda Genetta je pokusom predstaviť niektoré typy ich nenúteného či znepokojujúceho pôsobenia, s ktorým sa možno stretnúť aj v iných umeniach: v maliarstve, divadle, kinematografii, televízii, všade tam, kde - od Homéra po Woodyho Allena - je prezentovaná, stvárňovaná a zavše ohrozovaná reprezentácia sveta. Gérard Genette (1930) je francúzsky esejista a literárny kritik. Známym sa stal svojimi štrukturalistickými teóriami o kritikovi a umelcovi. Knihu vydáva vydavateľstvo KALLIGRAM v novej edícii časopisu Anthropos. Kniha Pavla Barša a Josefa Fulku Michel Foucault: politika a estetika (DOKOŘÁN) prináša dve rôzne štúdie, ktoré sa zaoberajú myslením jedného z najoriginálnejších filozofov 20. storočia. Nemá ísť pritom o nejaký „úvod do Foucaulta“, tomu sa autori chcú naopak vyhnúť. Uvedomujú si totiž, že podobných úvodov bolo už napísaných mnoho, ale máloktorému z nich sa podarilo zvoliť si adekvátny prístup Foucaultovmu nejednoznačnému a komplexnému dielu ako celku. Ako sami uvádzajú - je ťažké hovoriť o Foucaultovom diele ako celku bez toho, aby sa človek obmedzil na vyslovovanie banalít a samozrejmostí. Oba texty majú teda predstavovať skôr akési „vstupy“ do Foucaultovho myslenia, ktoré môžu uľahčiť čítanie tohto náročného autora bez toho, aby sa uchýlili k učebnicovej banalizácii jeho téz. Dve vytýčené témy – politika a estetika – u Foucaulta nepredstavujú dve odlišné a nezlučiteľné cesty, po ktorých sa jeho myslenie v tej či onej dobre uberalo. Určitá „estetizácia“ charakterizuje azda všetky aspekty Foucaultovho myslenia, a naopak, aj vtedy, keď sa zdá, že Foucault sa úplne vzdáva akýchkoľvek striktne politických záujmov, istá „politizácia“ je v jeho textoch stále prítomná. Konfrontovať Foucaultovu politiku s Foucaultovou estetikou teda zďaleka nie je také svojvoľné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.