I. ako Ina aj iná

Príklad toho, ako naladiť a nalákať diváka do divadla, treba hľadať v mediálnej „predohre“ k najnovšej premiére v Nitre. Zručné narábanie s reklamou, rozhovor s autorom, ochotní sponzori, dobrá komunikácia s médiami, najmä printovými, sú pre Divadlo Andreja Bagara príznačné.
Počet zobrazení: 970
14_zilkova0_G-m.jpg

Príklad toho, ako naladiť a nalákať diváka do divadla, treba hľadať v mediálnej „predohre“ k najnovšej premiére v Nitre. Zručné narábanie s reklamou, rozhovor s autorom, ochotní sponzori, dobrá komunikácia s médiami, najmä printovými, sú pre Divadlo Andreja Bagara príznačné. Zároveň môžu poslúžiť ako recept pre iné regionálne scény, ako prežiť nielen vo finančnom slova zmysle, ale aj v konkurencii s centrom, teda s bratislavskými divadlami. lad po témach zo súčasnosti, ktorý momentálne zaháňajú televízne reality šou a najnovšie aj seriály, využili Nitrania a uviedli hru Andreasa Sautera a Bernharda Studlara (obaja pôsobia v Berlíne) I. ako Ina, ktorá bola odmenená Kleistovou cenou pre mladých dramatikov v roku 2000. Nezvyčajný text, kde dialógy sú miestami nahrádzané rozprávačským partom, si vyžaduje veľké sústredenie nielen hercov, ale aj diváka. Ide o inscenáciu drámy, ktorú možno pokladať aj za pásmo obrazov zo spomienok na udalosť, ktorá každého zasiahla iným spôsobom. Absurditou zaváňajúca tragédia je v istých polohách nadľahčovaná dobovou hudbou, ktorá má úlohu predelu či ukončenia obrazu. Hra môže vyvolať rozdielne názory v generačne odlišnom príjemcovi, ba aj teatrológ by sem-tam našiel chybičku krásy. Napriek tomu filozofia, ktorá z hry vyžaruje, nenechá nikoho na pochybách, že s dnešným svetom sa deje čosi, čo nie je celkom s „kostolným riadom“. Okolo seba registrujeme predovšetkým generáciu dvadsaťročných, ktorí sa prejavujú hlučnosťou, drzosťou, dravosťou a účasťou na reality šou, ale akí sa z nich vykľujú tridsiatnici, to nevieme a to nám prezradí inscenácia I. ako Ina. Štyria protagonisti žijú vo svete, kde je absolútna sloboda. Užívajú si všetko, po čom človek túži. Otvárajú sa pred nimi nevídané možnosti, nepoznajú zábrany, ktoré by im mohli stáť v ceste, ale – sú šťastní? Nielen o šťastí a možnostiach dneška vypovedajú postavy v tejto hre. Lebo to nie je iba výpoveď o neduhoch a úpadku, ako sa na prvý pohľad zdá, ale ani úplné víťazstvo rozumu nad citmi. Hlavná hrdinka Ina, ktorá sa na scéne objavuje ako prízrak(v podaní Ľudmily Trenklerovej), umiera preto, že chce byť iná. Chce v živote vyskúšať všetko, teda aj jeho koniec – smrť. Inakosť, ktorá dnes znamená, že ste “in”, však neznamená vždy šťastie. Ani tentokrát. Napriek všetkému si divák odnáša aj dobrú správu. V momente neočakávanej smrti mladej ženy Iny všetci ustrnú. Hry sa skončili, hoci sa všetci tvária, že sa ich celý prípad nedotkol, zakrývajú svoje pocity zdanlivou ľahostajnosťou, každodennosťou, no ony ostávajú kdesi v pozadí či v hĺbkach ich duší ukryté a chcú von. Ibaže sa to nehodí. To nie je „in“. Odtiaľ štartuje vnútorná dráma, ktorá sa odohráva v boji medzi dnes moderným bezcitným, ironizujúcim vonkajším prejavom a hlbokým citom. Aj z tejto naoko „cool“ hry pozorný divák odčíta, že najzákladnejšia podstata človeka – jeho vzťah k inému ľudskému tvorovi – ešte existuje a človek nemusí ostať sám so svojím autom, počítačom, ginom, drogami, diskotékami a reality šou. Napokon tento signál vysiela aj reálna skutočnosť, kde okrem obrazu životného štýlu zobrazeného v hre, existuje aj celkom normálny svet – svet fungujúcich rodín, milujúcich sa dvojíc a šťastných detí. Isté však je, že vývojový trend ľudstva sa čoraz viac prikláňa k obrazu načrtnutému v komentovanej divadelnej hre. Druhým očakávaním (komplikovaná režijná podoba), ktoré sa – našťastie – nesplnilo, bola triezva režijná koncepcia Svetozára Sprušanského. Obrazovú skladačku nezaťažil nadbytočnými realizačnými prostriedkami, ani zbytočnými experimentálnymi postupmi. Dôraz kládol na text a herca. Štyri typy mladých ľudí, štyri odlišné pohľady na svet. Uvoľnený, so všetkým vyrovnaný Bongo (presvedčivo stvárnený mladým Petrom Kadlečíkom, ktorý hral sám seba a nemusel sa pretvarovať). O tomto hercovi ešte budeme v budúcnosti počuť!), miestami afektovane a trochu upäto hraná priateľka Nina (Renáta Ryníková), príliš usilovný Marcel Ochránek ako hlavný hrdina Róbert a napokon Ina, ktorá mala všetko a predsa zomrela. V pozadí takmer nezainteresovane sa pohybuje nevyhnutná postava otca (Dušan Lenci) tvoriaca nevyhnutný generačný protipól, ktorá potvrdzuje – z hľadiska pravdy vlastnej generácie – nezmyselnosť smrti svojej dcéry. I keď k hereckým výkonom by bolo čo dodať, celkovo treba inscenáciu mladej autorskej dvojice i nitrianskeho režiséra prijať ako výpoveď o dobe, pocitoch i atmosfére sveta, v ktorom žijeme a ktorému často nerozumieme. Možno nám ho o desať rokov vysvetlia práve títo tridsiatnici, pardón, vtedy už štyridsiatnici. Autorka je vedecká pracovníčka Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie UKF v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984