Budúcnosť Kosova je neistá – aj vďaka NATO

O niekoľko dní sa na pôde OSN začnú mimoriadne zložité rokovania o budúcom štatúte Kosova. Svetová diplomacia si bude musieť poradiť s problémom, pri riešení ktorého neexistujú dobré riešenia, iba zlé a horšie.
Počet zobrazení: 1459
KFOR_G-m.jpg

O niekoľko dní sa na pôde OSN začnú mimoriadne zložité rokovania o budúcom štatúte Kosova. Svetová diplomacia si bude musieť poradiť s problémom, pri riešení ktorého neexistujú dobré riešenia, iba zlé a horšie. Kosovo dnes predstavuje územie, ktoré je z medzinárodnoprávneho hľadiska unikátne. Podľa rezolúcie OSN sa považuje za súčasť neexistujúcej Juhoslovanskej zväzovej republiky, no pod správou nástupníckeho Srbska nie je. V provincii prebehli parlamentné voľby, no kosovský parlament môže kedykoľvek rozpustiť jediný muž – zvláštny splnomocnenec generálneho tajomníka OSN. Kosovo má svojho zvoleného prezidenta, no najvyššiu (prakticky neobmedzenú) moc má v rukách správca vymenovaný šéfom Spojených národov. Situácia v tejto provincii je naďalej mimoriadne napätá. Rozhovory o konečnom štatúte, a teda ukončení medzinárodnej správy sa majú začať napriek tomu, že osobitný vyslanec OSN pre Kosovo Kai Eide upozornil na neplnenie demokratických štandardov najmä s ohľadom na postavenie srbskej menšiny. Príčinu tohto náhlenia sa treba hľadať aj v skutočnosti, že spravovanie provincie si vyžaduje príliš veľké finančné náklady. A tak bez toho, že by malo svetové spoločenstvo nejakú jasnú víziu (čo samo priznáva), sa urýchľuje proces, ktorý môže v Kosove obnoviť starý konflikt. Toto správanie treba označiť za mimoriadne nezodpovedné. Už len s ohľadom na to, že súčasný stav je aj dôsledkom politiky štátov Severoatlantickej aliancie. Pripomeňme si, čo sa pred takmer siedmimi rokmi vlastne stalo. Nedá sa spochybniť fakt, že Slobodan Miloševič uvrhol svoj národ do niekoľkých vojen a nesie vinu za množstvo ohavných zločinov. Ale rovnako sa nedá spochybniť skutočnosť, že reakcia štátov NATO nebola „humanitárnou akciou“ (ako ju dodnes vykresľujú mainstreamové médiá), ale rovnako odporným zločinom. Čísla hovoria jasnou rečou: straty srbsského civilného obyvateľstva za prvé tri týždne bombardovania boli vyššie než všetky straty obidvoch strán v Kosove počas troch mesiacov pred vojnou – a práve tieto tri mesiace sa považovali za humanitárnu katastrofu. Bombardovanie NATO však nevyzeralo ako záchranná akcia. Ponášalo sa skôr na akciu šialenca, ktorý začne na uprostred rušnej ulice zabíjať hlava-nehlava: zločincov, obete i náhodných okoloidúcich. A to všetko sprevádzané tragikomickou lžou o „inteligentných bombách“, ktoré vraj triafajú iba vojenské ciele... Noam Chomsky raz poznamenal, že za každej humanitárnej krízy sa ponúkajú tri možnosti správania: 1) eskalovať pohromu, 2) nerobiť nič, 3) usilovať sa zmierniť pohromu. Podľa tejto formulácie sa Spojené štáty rozhodli pre konanie, ktoré eskalovalo ukrutnosti a násilie, nevraviac o tom, že uštedrili smrteľný úder systému medzinárodného práva poskytujúceho malým štátom aspoň akú-takú obmedzenú ochranu pred agresormi. Opätovne chcem pripomenúť, že zásadným medzníkom vo vývoji medzinárodných vzťahov z tohto uhla pohľadu nie je Irak, ale Kosovo. Je zaujímavé, že mnohí ľudia, ktorí vášnivo odmietali vojnu v Iraku, rovnako vášnivo obhajovali vojnu v Juhoslávii (ako napríklad zosnulý šéf britskej diplomacie Robin Cook či odchádzajúci nemecký kancelár Gerhard Schröder), hoci z medzinárodnoprávneho hľadiska išlo o rovnaký zločin. Práve tu sa rozsypal krehký, vyše polstoročia starý svetový poriadok. Pripomeňme si taktiež, že hlavnou zámienkou na prepadnutie Juhoslávie bol krach rokovaní vo francúzskom Rambouillete, kedy vraj Srbsko odmietlo pristúpiť na „rozumné podmienky“ navrhovanej dohody. Tieto podmienky však pozná len málokto. V tejto súvislosti by som rád zdôraznil, že v Slove 9/1999 sme ako jediné médium nielen na Slovensku, ale v širšom stredoeurópskom kontexte, zverejnili úplný text rambouilletského Návrhu zmluvy pre mier a autonómiu v Kosove. Vyplýva z neho, že spojenci naliehali na úplnú vojenskú okupáciu a rozsiahlu politickú kontrolu Kosova, ale fakticky aj celej Juhoslávie zo strany NATO. Kľúčová je v tomto smere 8. kapitola návrhu zmluvy, podľa ktorej „príslušníkom NATO aj ich vozidlám, lodiam a lietadlám bude udelený voľný, neobmedzený a nerušený prístup do celej Juhoslovanskej zväzovej republiky vrátane vzdušného priestoru a teritoriálnych vôd. Táto klauzula sa týka práva táborenia, manévrov, prechodného ubytovania, ako aj využívania všetkých zariadení či území potrebných pre stravovanie, výcvik a operácie“. Ťažko si predstaviť krajinu, ktorá by vážne uvažovala o prijatí takýchto požiadaviek, ak len nerozmýšľala o bezpodmienečnej kapitulácii. Z toho vyplýva jediné: text bol zámerne formulovaný tak, aby bol zárukou odmietnutia podmienok. Ako sa dalo predpokladať, Srbské národné zhromaždenie 23. marca 1999 odmietlo text z Rambouillete a vyzvalo OSN i OBSE, aby uľahčili hľadanie diplomatického riešenia. O deň neskôr sa však USA a ich spojenci z NATO rozhodli pre bombardovanie. Hoci Bill Clinton a Tony Blair pôvodne pripravovali verejnú mienku na vojnu s argumentom, že ich cieľom je zastaviť násilie Srbov na albánskom obyvateľstve, už mesiac po bombardovaní veliaci generál Wesley Clark otvorene priznal, že operácia NATO „nebola pripravovaná ako nástroj skoncovania so srbskými etnickými čistkami. Vôbec nie. Taký zámer tu nikdy nebol. O to nešlo“. Takisto oficiálne deklarovaný zámer zabezpečiť „multietnické Kosovo“ vyznieva dnes minimálne smiešne. Po siedmych rokoch sa väčšina nezávislých analýz zhoduje na to, že pravou príčinou bombardovania Juhoslávie bol zámer demonštrovať akcieschopnosť NATO v súvislosti s jej novou strategickou doktrínou prijatou na summite v apríli 1999 vo Washingtone. Bol to nielen nákladný experiment, ale aj mimoriadne cynický a krutý. Nečudo, že popredné noviny v Indii (teda v žiadnej totalitárnej krajine, ale v najväčšej demokracii sveta) označili Spojené štáty za „výtržnícky štát par excellence“. Dnes teda stoja mocnosti tvárou v tvár situácii, ktorú do istej miery sami spôsobili. Medzi Albáncami a Srbmi pretrváva nedôvera až nenávisť. Vyskytujú sa občasné konflikty, hoci masmédiá už o nich takmer neinformujú. Od marca 2004 dokonca prepuklo masové násilie voči Srbom. Záujem zahraničných investorov o Kosovo je veľmi malý. Kosovská vláda nechce počuť o ničom inom ako o nezávislosti. Srbská vláda počúva zasa na všetko ostatné okrem tohto slova. Bolo by chybou obviňovať Prištinu alebo Belehrad z toho, že nespolupracujú, ak odmietajú hrať „loptové hry“, ktoré nemôžu považovať za svoje vlastné. Dnes sa totiž Srbi aj Albánci v Kosove zhodujú v jednom: medzinárodné spoločenstvo v tejto provincii zlyhalo. Aj preto je viac ako pravdepodobné, že rokovania na pôde OSN sa povedú roky. A navyše – s neistým výsledkom. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984