Mikuláš Dzurinda - žoldnier

Až v ďalekej Amerike museli odborníci na politickú komunikáciu zistiť, že reformy druhej Dzurindovej vlády sú čoraz viac ohrozované. Ohrozovať ich má nielen neustále hádky medzi samotnými stranami vládnej koalície, ale aj množstvo negatívnych informácií o reformách publikovaných v masmédiách či stupňujúce sa verejné útoky kritikov vládnych reforiem. Odborníci spoza veľkej mláky sa preto rozhodli nezištne, ale za pekne tučný honorár poradiť slovenskej vláde v tom, ako komunikovať jej úžasné a spravodlivé reformy. Vláda SR si objednala rozumy od svojich „chlebodarcov“ zo Svetovej banky hlavne preto, aby ministri vedeli, čo majú hovoriť vlastným občanom o svojich neomylných pokusoch. Za 350-tisíc amerických dolárov z rozpočtu Svetovej banky a 117-tisíc dolárov z vreciek slovenských daňových poplatníkov bol v polovici roka na účely slovenskej vlády vypracovaný strategický komunikačný plán. Jeho nosným odporúčaním je myšlienka, aby všetci vládni politici, ak je to možné, bez hanby presviedčali bezmocných občanov o tom, že sa im žije lepšie, ako to v skutočnosti vyzerá, a čoskoro im vďaka blahobytu začnú padať pečené holuby do náručia. Bezhraničná propaganda Na existencii komunikačného plánu je zarážajúci hlavne fakt, že Svetová banka začala za nemého pritakávania vlády používať voči slovenským občanom učebnicové nástroje propagandy. Banka totiž cez „neškodné“ komunikačné stratégie obhajuje svoje vlastné, niekoľkomiliardové investície, ktoré nasmerovala do realizácie reforiem. Investície do Dzurindových pokusov však budú musieť ešte niekoľko desiatok rokov splácať samotní občania. Ide napríklad o pôžičky Svetovej banky do systémových zmien v dôchodkovom a sociálnom systéme, do chorých pokusov v zdravotníctve a školstve, do rozsiahlych prieskumov verejnej mienky a následne účelovo zavádzajúcich propagačných kampaní. Bezmála tridsaťstránkový materiál o komunikácii vládnych reforiem je spolufinancovaný Svetovou bankou a vládou SR. Jeho výlučným adresátom sú strany vládnej koalície. Komunikačný plán odporúča ministrom pri ich každodennej komunikácii s verejnosťou prioritne rozprávať občanom pozitívne príklady z dosahov uskutočnených reforiem. Tvorcovia stratégie sú asi presvedčení, že ľudia sú hlúpi a zo dňa na deň dospejú k názoru, že reformy z dielne Zajaca, Kaníka či Mikloša sú v konečnom dôsledku skvelé a netreba na nich nič meniť. Zahraniční špecialisti na komunikáciu okrem iného radia vláde, aby sa jej členovia správali pri komunikácii principiálne a udržiavali jednotný slovník. Vláda má predvolebný strach Keďže ide o strategický plán, malo by sa v ňom nachádzať aj strategické – nosné odporúčanie. Strategické odporúčanie je veľmi jednoduché. „Urýchlene treba presmerovať verejné diskusie k zásadným celospoločenským reformám.“ Nosné odporúčanie pritom v sebe ukrýva nezanedbateľnú premennú, a tou je čas. Tím autorov na základe opakovaných prieskumov verejnej mienky zistil, že je o päť minút dvanásť a vládnej koalícii takmer utiekol vlak. Koaličných politikov preto nabádajú k čo možno najrýchlejšiemu presmerovaniu týchto diskusií. Plán hovorí napríklad striktne aj o tom, aby ministri vytiahli diskusie zo všeobecnej polohy, z polohy, či sú reformy dobré alebo zlé, a preniesli ich do principiálnejšej podoby. „Majú sa na Slovensku reformy zvrátiť alebo zlepšiť?“ Nezainteresovanému pozorovateľovi môže byť až dnes jasné, prečo mu v posledných troch mesiacoch pripomínal M. Dzurinda poslušného papagája. Neustále totiž opakoval vetu napísanú americkými poradcami. „Reformy nesmieme zvrátiť, musíme ich vylepšiť a zabezpečiť to, aby pomohli priemerne ťažko pracujúcemu občanovi.“ Premiér však dodnes nestihol prezradiť, ako v skutočnosti vyzerá priemerné ťažko pracujúci občan. Odpoveď sa verejnosť dočká asi podobným spôsobom, ako sa dozvedela odpoveď na otázku o dvojnásobných platoch, či to, kto je štedrým, 22-miliónovým darcom SDKÚ. Tvorcovia materiálu nepriamo nabádajú strany vládnej koalície k tomu, aby sa širokej verejnosti vnútila diskusia o vládnych reformách. Zároveň podsúvajú nevyslovenú myšlienku, ako by sa otázka spojená s reformami mala zároveň stať nosnou agendou na domácej politickej scéne pred budúcoročnými parlamentnými voľbami. V štandardných demokraciách je úplne normálne, ak sa politické strany usilujú cielene vysvetliť občanom svoju praktickú politiku a pri tvorbe svojich komunikačných stratégií si nechávajú poradiť od zahraničných partnerov. Na zváženie je to však vtedy, keď tak konajú štátne inštitúcie, a neprijateľné je to vtedy, keď si politické strany pôsobiace v exekutíve nechávajú radiť zahraničnými odborníkmi za peniaze daňových poplatníkov. Pritom treba zdôrazniť, že zverejnený strategický plán v konečnom dôsledku nesmeruje len k obsahu vykonaných reforiem, ale v odporúčaniach autorov sú ukryté rady, ktoré sa dajú využiť v priamom politickom zápase. Z hľadiska dodržiavania nepísaných pravidiel na vedenie politických zápasov je napokon tento fakt principiálnou otázkou. Bez hľadania akýchkoľvek vedľajších úmyslov je v súvislosti so zverejnením plánu možné nastoliť minimálne jednu otázku. Neusilujú sa zahraniční odborníci financovaní Svetovou bankou, či už priamo alebo nepriamo, zasahovať do diania na slovenskej politickej scéne? Líder opozičného SMER-u Robert Fico v tejto súvislosti obvinil banku zo zasahovania do vnútorných záležitosti suverénneho štátu. „Dzurindov kabinet sa v strachu pred blížiacimi voľbami obrátil o pomoc z Ameriky a vďaka propagande financovanej Svetovou bankou chce klamať slovenskú verejnosť.“ Svetová banka, minimálne jej zastúpenie na Slovensku, by sa mala otvorene vyjadriť, ako tento dokument spĺňa nedávne vyjadrenie šéfa banky Paula Wolfowitza v prestížnom ekonomickom denníku The Financial Time, podľa ktorého Svetová banka v žiadnom prípade nesmie a nebude zasahovať do politických záležitostí ktoréhokoľvek štátu. Slovenský prípad je pre nového šéfa banky asi nečakanou výnimkou?! K otázke ohľadom existencie strategickému komunikačného plánu sa nechal počuť aj samotný predseda vlády. Vyhlásenie M. Dzurindu však v ničom nevybočilo z jeho tradičných fráz smerujúcich k R. Ficovi a strane SMER. „Nie je hanba počúvať odborníkov, je hanba byť poslušným produktom Fedora Flašíka a tárať dve na tri.“ Takéto duchaplné vyhlásenie pripomínajúce skôr kabaretný monológ ako serióznu reakciu štátnika mohlo vyvolať úsmev na perách u nejedného poslucháča. Počiatočný úsmev však musel veľmi rýchlo vystriedať mráz nielen na perách. Išlo totiž o reakciu premiéra, ktorý sa usiluje za výraznej aktivity zahraničných odborníkov a vďaka miliónovým dolárovým investíciám nielen klamať vlastného občana, ale aj ako verný žoldnier Svetovej banky vedie podvodný zápas o hlas voliča. Autor je politický analytik